Milo Urban: Živý bič

Obsah
Dej sa odohráva počas prvej svetovej vojny v malej dedinke Ráztoky na severe Slovenska. Ako hovoria dedinčania je pánubohu za chrbtom, udalosti tých dní k nim dochádzajú akosi neskôr. Čo sa týkalo vojny boli naivný. Mysleli si, že vojna nie je nič strašné. Zomierajú predsa len zlí a ak náhodou zomrel niekto dobrí šiel do neba a stal sa hrdinom. O vojne vedeli len z rozprávania starého Komára, ktorý príhody rozprával „ako rozprávky z tisíc a jednej noci“. Prvý zážitok s vojnou mali keď prišiel domov Komárov syn Vojtech, mal prestrelenú ruku. Ruka sa však zahojila a dedinčanov ďalej usvedčila v ich pravde, že vojna nie je, až taká zlá. Mysleli si to, až pokiaľ neprišiel Juro Povala bol to chlap ako hora aspoň tak ho poznali dedinčania. Teraz mu chýbali tri prsty na ľavej ruke keď sa mal vrátiť späť do vojny plakal ako malé dieťa, statný chlap ako hora plakal. Dedinčanov vojna začala pohoršovať.

Jedného dňa sa z vojny vrátil zmrzačený Ondrej Koreň. Až toto dedinčanov dôsledne prebralo a zistili aká je vojna strašná. Pýtali sa Ondreja čo sa tam všetko udialo, ale ten len hľadel a nerozprával onemel od hrôzy čo videl a zažil. Nespoznala ho ani jeho krstná mať Ilčíčka. Keď ho odviedla domov, jeho matka a otec sa nesmierne potešili, ale keď videli ako sa im vrátil ich milovaný syn, ktorého vyprevádzali zdravého horko zaplakali. Ilčíčka sa veľmi nahnevala na vojnu a dúfala, že sa nedožije toho aby aj jej jediného syna pohltila.

Štefan Ilčík mal devätnásť rokov a všetci ho považovali za dieťa. Keď mu boženík Jano Kúrňava priniesol predvolanie na vojnu bol hrdý na to, že jemu prichodia úradné dokumenty podpísané veľkými pánmi. Predstavoval si, že vojna z neho urobí hrdinu, všetci budú po ňom uznanlivo pokrikovať. Mal nádherný vzťah s matkou. Ilčíčka o ňom rozprávala stále ich vzťah sa otužil najmä po smrti starého Ilčíka. V tom období nebolo ľahké žiť bez chlapskej ruky jedinú obživu im dávala zem, ktorú bolo treba obhospodarovať. Bola to silná rodina.

Odvod sa konal vo Vranove. Ilčíka tam priviezli na voze spolu s kamarátmi z dediny. Na zavolanie vchádzali do tmavej miestnosti kde posúdili či sú schopný bojovať. Ženy odpadávali a muži len ticho stáli alebo diskutovali:„ Keď sa páni chcú biť, nech sa bijú, ale nám nech dajú pokoj“. Brali len tých, čo boli zdraví. Boli tam aj taký, čo im chýbala ruka alebo mali nejakú ranu. Chlapi si tieto zranenia priam závideli. Štefana Ilčíka vzali. Každý odvedený chlap musel odprisahať, že bude svoju vlasť ochraňovať.

Krátko po odvodoch sa v dedine začalo klebetiť o Eve Hlavajovej, muž jej odišiel na front, už dávnejšie a ona sama vychováva malého syna. Vraj čaká dieťa, povrávalo sa v dedine. Nikto nevedel o tom, že ju zneužil notár Okolický a teraz čaká jeho dieťa. Odsúdili ju, v tých časoch to bolo niečo neuveriteľné stala sa z nej pobehlica a bezbožnica.

Za Okolickým prišiel richtár Vorčiak. Bol donášačom a keď Okolický vytiahol najlepšiu fľašu s koňakom rozviazal sa mu jazyk povedal mu všetky klebety o Hlavajovej čo vedel. Notára Okolického, až zamrazilo. Po odchode Vorčiaka prišla za ním Eva Hlavajová chcela svojho muža vyreklamovať. Okolický ju mal v hrsti dal je podmienku, že ak nikomu nič nepovie o jeho životnej chybe on sa pokúsi jej muža z vojny dostať domov. Eva mu neverila a takisto on pochyboval o mlčanlivosti Evy. Ine im však nezostávalo museli si navzájom dôverovať.

Ilčíčka sa snažila dostať syna z vojny. Šla najprv na faru za dekanom Mrvom ten jej oponoval vlasťou, na ženu však toto neplatilo. Keď nepochodila na fare pobrala sa za notárom Okolickým a vynadala mu do zloduchov, pretože ani on sa jej nesnažil pomôcť.

Štefan bol povzbudený konaním matky a odrazu sa mu rozvidnilo. Rozhodol sa utiecť. Aby nebol sám zašiel za Vavrincom, Vavrinec privolil. Spoločne sa pokúšali presvedčiť aj kamaráta ešte zo školy Chovanca, s ním bolo viac roboty ako predpokladali, no po dlhom presviedčaní bol aj on viac- menej rozhodnutý ísť. Chceli sa skryť v Piľsku. Zohnali si aj pušky. Matky doma piekli kukuričný chlieb, ktorý sa rozpadával aj Ilčíčka sa snažila dať synovi na cestu to najlepšie. Štefan jej povedal, že nech nebalí, že on nikam nejde. Vysvetlil jej celý jeho plán o Piľsku. Čakal od nej podporu namiesto toho sa dočkal matkinho nie. Nesúhlasila s jeho nápadom a tak na druhý deň Štefan Ilčík narukoval.

Ďalej sa dozvedáme o vzťahu Kristy Dominovej a Ondreja Koreňa. Predtým ako odišiel na vojnu to vyzeralo sľubne. Teraz keď bol nemým mrzákom o neho Krista nemala záujem. Zahľadela sa do strážmajstra Angyala. Krista nebola stavaná ako sedliačka bola to dáma., ktorej záujem zo strany strážmajstra lichotil. Hneď sa o nich začalo klebetiť v celej dedine. Rodičia ju odhovárali no ona si nedala povedať a Angyal ani nevedel ako už bol omotaný okolo Kristinho prsta...

Počas vojny bolo treba vojsko nakŕmiť. Do dediny prišli popisovať dobytok. Každý jeden Ráztočan musel dať vlasti zo svojho dobytka. Popisovanie vykonávali traja muži strážmajster Angyal, boženík Jano Kúrňava a richtár Vorčiak. Matej Kramár veľký a statný chlap ako hora nechcel dať. Kúrňava si nevedel predstaviť žeby jemu niekto oponoval a nedal majetok. A tak sa pustil do Kramára to však nemal robiť medzitým sa na mieste zbehla takmer celá dedina. Do Kramára zabŕdal aj Komár častovali sa nepeknými pomenovaniami. Keď si Kúrňava nedal povedať skončil v hnoji. Bola to preňho neuveriteľná potupa. Celá dedina sa začala smiať Kramár sa mu pomstil za všetkých.

Táto udalosť nemohla zostať nepovšimnutá o tri dni sa začalo vyšetrovanie. Ešte pred ním veľa ľudí išlo odprosiť buď žandárov alebo samotného Kúrňavu. Aj Komár to nevydržal a šiel odprosiť dedinského zradcu. Kúrňava bol z toho veľmi natešený, mal rád, keď mohol byť nad všetkými. Vyšetrovanie viedol Buscanyi, notár Okolický a veliteľ Barno. Dedina sa rozdelila na tábory. Samozrejme predvolali aj Kramára. Pohŕdal súdom. To hnevalo najmä Okolického. Pýtal sa ho kto ho navádzal. „ Bola to predsa moja stajňa a v tej nik nemá čo hľadať.“ Na to mu Okolický odvetil, že to bolo v záujme vlasti no na Kramára slovo vlasť neplatilo. „ Mojim kravám vlasť žrať nedáva.“ Po tejto vete dal Okolický príkaz, aby mu žandár jednu vrazil. S ním to ani nehlo. Dali ho vyviesť. Kúrňava prítomný ako svedok ešte stále nebol spokojný chcel aby ho udreli viac. Cítil sa ukrátený. Vyšetrovanie pokračovalo ďalej. Potom vyšetrovateľovi napadlo, že nevidí Ilčíčku a dal po ňu poslať. Okolický jej začal rozprávať, že na ňu počul, že huckala ľudí na vzburu. Chudera Ilčíčka tam vtedy ani nebola. A on ju takto sprosto namočil do púheho klamstva. Na prekvapenie všetkých do lži zaplietol aj Kúrňavu, ktorý sedel ako svedok. A on prisvedčil, že ju videl. Ilčíčka už zúrila neverila vlastným očiam čo sa deje a dokonca to ešte stále nemalo konca Okolický do toho klamstva namočil aj richtára. Ilčíčka bola urazená do špiku kosti, ale čo mohla robiť?

Štefana a jeho kamaráta Chovanca pridelili k hodvégom do Trenčína. Boli tam príšerné podmienky na život a oni ktorí mali ochraňovať národ si to nezaslúžili. Čas si krátili a dušu liečili krutými žartmi. Ich jednotke velil čatár Róna. Nezachovala sa v ňom ani štipka ľudskosti. Bol skrz na skrz skazený vojnou. Bol krutý a nemilosrdný. Bol to stroj na zabíjanie ľudí, tak ho vychovala vojna. V Štefanovej čate bol aj akýsi krajčírik nazvali ho ‚pánča‘. Róna ho nenávidel a čím viac proti nemu zbrojil tým väčšou láskou ho obklopovali vojaci.

Tej nedele čo nasledovala po udalosti so spisovaním majetku sa konala kázeň viedol ju kaplán Létay. Hovorilo sa o tom, že treba byť hrdý na vlasť,... Dekan Mrva s kázňou hlboko nesúhlasil. Aj to išiel Létayovi povedať.

Medzičasom odpor k vrchnosti rástol. Z noci na ráno zahádzali Kúrňavovy dedinské chlapčiská dom blatom a na stenu mu vápnom napísali, že je zradca. Rozzúrený Kúrňava sa šiel sťažovať ku Vorčiakovy a k žandárom. Ty ho len vysmiali a poslali kadeľahšie. Chlapčiská mu dokonca aj voz rozobrali a postavili opäť na šope. Kúrňava zúril no nevedel s tým nič robiť len raz sa mu podarilo chlapčiská chytiť a poriadne ich vybil.

V tieto dni mali ľudia spísaný dobytok odviesť do Vranova. Padlo im to zaťažko mnohí odvádzali svoju jedinú obživu. Aj Sivonka odvádzala svoju Rybenku. Nádhernú kravičku, keď sa s ňou lúčila, Rybenka plakala.

Koncom leta láska Kristy a strážmajstra prerástla takmer do sna. Spočiatku sa stretávali pri dome no Kristin otec ich tam strážil a tak sa jeden teplý večer stretli na poli. Angyal od Kristy chcel niečo viac ako len bozky. Krista sa zľakla a zutekala. Až doma si uvedomila, že na tu chvíľu čakala dlho. Vybrala sa strážmajstra hľadať na pol ceste stretla Ondreja Koreňa. Odviedla ho k sebe domov. Pred domom mu povedala: „ Budem tvojou ženou...“ a Ondrej súhlasil.

Okolický rozmýšľa o stave Evy Hlavajovej. Tehotenstvo na nej už bolo poznať. A on sa obával či sa niekto nedozvie kto je na príčine tomuto stavu. Tak- či onak i on niečo sľúbil. Eva zatiaľ poctivo mlčala a on za mlčanie mal dostať Adama Hlavaja od vojska. Rozmýšľa čo bude ak sa vráti a čo ak by sa nevrátil. Predstava, že sa nevráti sa mu pozdáva podstatne viac.

Eva je už v pokročilom štádiu tehotenstva. Celá dedina špekuluje kto je otcom. A prečo chce aby sa Adam vrátil domov. Všetci poznali jeho prchkú povahu. Bol schopný aj ublížiť. Vo vypätej situácii by nerozlíšil či je to žena alebo muž. Cele Ráztoky opovrhli ženou. Vôbec sa s ňou nebavili, opovrhli ňou v celej jej človečine. Adam z frontu neprichádzal, bolo treba robiť na poli, hladné dieťa mala na krku. Nevládala ďalej jediný kto jej v tejto ťažkej dobe pomohol bol Ondrej Koreň. Musela chodila po žobraní. Raz zašla aj k dekanovi Mrvovi. Prišlo mu ľúto ženy a nakázal gazdinej, aby jej dala niečo pre malého. Eva bola vďačná. Na druhý deň, už celé Ráztoky vedeli o dobrosrdečnosti dekana Mrvu. Boli zhrození ako sa opovážil nakŕmiť pobehlicu.
Jedného dňa Evu len tak nohy doniesli k notárovi Okolickému. Bola sa spýtať, čo je s jej mužom. Notár jej klamal, že už písal, ale, že to nie je také ľahké.
Samozrejme mu neverila. O pár dní Eva porodila zdravého chlapčeka. Nemohla sa naň ani pozrieť.

Každú nedeľu písavala Ilčíčka synovi na front dlhé listy o dianí v dedine. Dúfala, že jej syn sa raz vráti domov. Z mieri ju vyviedol starý Koreň keď jej povedal, že jej milovaný syn sa nevráti... Do jej dumania prišiel príkaz od vrchnosti. Všetky zvony mali byť zvesené a odvezené do Vranova. Dedinčania tomu nemohli uveriť. Z ich svätých zvonov mali byť uliate kanóny. Taká svätá vec ako zvon mal zabíjať.

V nedeľu po kázni to potvrdil aj dekan Mrva. Ráztočania museli vojne obetovať najväčší zvon v dedine ‚Ondreja‘. So zvonom sa prišla rozlúčiť celá dedina. Keď dopadol na zem rozlomil sa na tri kusy. Každý jeden dedinčan horko zaplakal. Zvonár spravil vo vzduchu veľký kríž a tým sa symbolicky rozlúčil s ‚Ondrejom‘. Smrť zvona akoby bola predzvesť smrti ďalšieho Ondreja.

Kúrňava sa dal do veľkého kamarátstva s Komárom. Spoločne píjavali v krčme u Árona a rozoberali vojnu ako keby boli najväčší generáli oni samotný. Pili by tam tí dvaja snáď až do súdneho dňa keby tomu Áron jedného večera nedal ráznu bodku. Kúrňava pil na sekeru a dlh sa mu zväčšoval zo dna deň. Nemal peniaze na zaplatenie.

Raz ráno našiel akýsi vojak na záchode obesené ‚Pánča‘. Nikto tomu nemohol uveriť. Ilčíka sa smrť ‚Pánčaťa‘ dotkla. Nikdy nevidel smrť tak zblízka. Po pohrebe sa všetko vrátilo do starých koľají. Róna ďalej hrešil a bil. A bolo by to tak až do konca sveta keby sa mu Ilčík nepostavil. Učili sa kopať zákopy celý deň. Boli hladní, špinaví a neuveriteľne unavení a Róna len kričal a kričal. Od smrti ‚Pánčaťa‘ si zasadol na priečneho Ilčíka. Spod krompáča sa mu už iskrilo a Róna naňho len reval, aby nebol lenivý a kopal rýchlejšie. Ilčík sa nahneval: „ Nate, kopte si vy.“ A Róna na to: „Hovädo.“ A Ilčík schytil rýľ a zaťal Rónovy do hlavy. V ten moment prišiel svet o tyrana. Ilčíka uväznili a neskôr zabili zastrelením, svoj čin nikdy neoľutoval.

Eve Hlavajovej nechceli pokrstiť novonarodeného syna. Raz večer sa šla prejsť. Domov sa nikdy nevrátila. Šla okolo rieky niečo sa jej zazdalo vstúpila do rieky a utopila sa. Veľmi to prekvapilo najmä notára Okolického. Po jej smrti pokrstili syna a napriek rečiam babičiek ju pochovali na cintoríne.

Adam Hlavaj sa vrátil. Utiekol z vojny. Keď došiel do Ráztok bola tma a pršalo, vstúpil do domu a hľadal svoju ženu Evu a syna Adama. Keď sa mu nikto neozýval zdalo sa mu to zvláštne. Sedel ticho v dome a rozmýšľal čo podnikne ďalej.

Medzitým Kúrňava zašiel za Okolickým. Pri fľaške alkoholu sa z neho snažil dostať dedinské klebety. Ich rozprávanie vyrušil Angyal so správou, že v dedine majú zbeha. Okolický tušiac sa spýtal koho. Bol to Adam Hlavaj. Okolický sa strašne nahneval.

Adam zašiel k Ilčíčke spýtať sa čo je z jeho ženou a dieťaťom. U Ilčíčky sedeli aj ostatný obyvatelia dediny. Prvé čo sa spýtal bolo kde je jeho Evička. Ilčíčka ostala veľmi prekvapená keď ho zbadala a povedala mu, že Eva sa utopila a kým on bojoval vo vojne jej sa narodilo dieťa. Typickou Adamovou reakciou bolo, že kto to bol, že on ho zabije. Počas rozhovoru do domu vtrhli žandári, no Adama nestihli chytiť zmizol im v tme v lese. Ilčíčku po tomto incidente vzali do Vranova.

Keď Okolický zistil, že Adam je v dedine náramne sa zľakol. Začal rozmýšľať, že by sa zišiel nejaký zved. Napadol mu Kúrňava. Dal si ho zavolať a povedal mu svoju ponuku ak mu on prezradí kde sa skrýva Hlavaj dá mu odmenu, peniaze na vyplatenie dlhu v Áronovej krčme, aby nemusel predať svoju drevenicu. Kúrňava súhlasil.

Po Vianociach zašiel Adam ku Kúrňavovi a Kramár ho tam prichytil. Nestihol ujsť a zavreli ich oboch. Keďže už bola noc do Vranova ich mali previesť až ráno. Kúrňava dostal svoju odmenu. Zavolal Komára piť do neďalekej krčmy. Tam sa zo všetkým priznal. V momente cela dedina vedela kto je zradca. Začali po ňom pokrikovať a v ňom sa niečo pohlo. Rozhodol sa uväznených cez povalu vyslobodiť. Ujsť sa podarilo iba Hlavajovi. Kúrňava za nim ešte zakričal, že ženu mu zviedol notár Okolický.

Okolický sa útekom Hlavaja začal obávať o svoj život.

Adam zatiaľ prebýval u svojho švagra a hútal ako donúti Okolického priznať sa. O niekoľko mesiacov zišiel do dediny pevne rozhodnutý vytĺcť z notára pravdu. Jeho návšteva prerástla do vzbury. Nemanželské dieťa nechali notárovi predo dvermi a Adam opäť unikol. Ani tato vzbura nemala hlbšie následky. Dieťa vrátili Sivonke.

Okolického prišla strážiť asi desiatka vojakov. Trom z nich sa zapáčila Krista Dominová. Najviac za ňou behal Grünberg.

Starú Koreňovú zmohla ťažká choroba. Jej posledným želaním bolo zajesť si bryndzových halušiek. Nebolo z čoho ich uvariť a tak sa Ondrej pobral za Áronom a pýtal si múku a bryndzu. Áron po dlhom presviedčaní dal. A Koreňová zomrela s misou halušiek a úsmevom.

Adam sa chcel ukryť v lese a natrafil na notára Okolického. Hneď mu skočil po krku a klamár Okolický mu narozprával, že jeho žena sa mu sama ponúkla. Adam nemohol ďalej počúvať tie klamstvá chcel s ním skoncovať sám, ale pomohol mu boh. Notár Okolický dostal mŕtvicu. Adam sa s pravdou vrátil ku Trnčíkovi povedal čo sa stalo a musel sa rýchlo poberať lebo žandárov už mal v pätách. Keď dorazili k Trnčíkovi, tváril sa, že o Adamovi nič nevie a on mal dosť času bezpečne utiecť do lesa.

Grünbergová láska ku Kriste rástla každým dňom. Až to jedného dňa nedopadlo najlepšie vojak ju chcel nalákať ku nemu do domu a žeby im bolo dobre. Veľa nechýbalo a Krista by skončila ako Hlavajová.

Do dediny prišiel mor za svoje obete si vyberal najmä deti. Nebolo čo jest vládla chudoba. Aj nemanželské dieťa Evy Hlavajovej zomrelo bolo mu tak lepšie pomyslela si Sivonka.

Krista sa veľmi nahnevala na Lányho, že ju viedol za nos. A túžila po pomste.

Vzbura v dedine každým dňom rástla. A tu zrazu vojaci sa začali vracať. Skončila vojna.

Posilnený novými informáciami dali sa dedinčania do pohybu. Ako prvému išli všetko zrátať Áronovy. Potom si ich hnev odniesla vrchnosť. Takéto vzbury prebiehali v celej krajine konečne dostala vrchnosť to čo jej patrilo. Pri tejto vzbure zomrela Ilčíčka zasiahol ju bodák. Nevedela sa zmieriť so smrťou syna a šla rovno za vojakmi. Zošalela. Celú vzburu viedol Adam Hlavaj. Skončilo sa to vyhnaním Árona a jeho ženy. Dedinčania mu rozobrali celý dom keď im nebolo konca zakročil Adam Hlavaj podpálil ho a dom zmizol z tejto zeme. A takto horko si Ráztočania vybojovali slobodu.

Charakteristika Ondreja Koreňa
Odišiel ešte medzi prvými. Keď sa vrátil Ráztočania v plnej miere vedeli čo sa deje na vojne. Bol dokaličený a nemý. Mal súcit s ľuďmi vidno to na jeho pomoci Eve Hlavajovej ako jediný nemal to srdce nepomôcť jej. Miloval svoju matku, keď zomierala aj napriek veľkej chudobe zohnal bryndzu a múku na halušky. Aj keď bol zničený snažil sa obrábať statok ako sa len dalo. Nevzdal sa a bol vďačný aj za to, že vôbec prežil.

Charakteristika Adama Hlavaja
V čase keď odchádzal na front mal ženu a dieťa. Keď prišiel žena bola mŕtva a po nej zomrelo aj jej nemanželské dieťa. Adam z frontu ušiel. Bol silná osobnosť, že to vôbec dokázal. Ťažké pre neho bolo prijať poklesok svojej ženy aj keď v podstate za to nemohla, ale Adam to niesol ťažko. Adam sa stal vzorom pre celé Ráztoky. Aj keď tam nebol priamo akoby nás viedol celým dejom. Ráztoky považoval za vred . A ten bolo treba vyliečiť. Bol prchkej povahy, ale vedel sa aj ovládnuť. Viedol Ráztockú vzburu.

Tragika Ilčíčky a jej syn
Ilčíčka sa ťažko vyrovnávala s odobratím syna. Po smrti starého Ilčíka zostala len so synom. Musela bojovať sama so sebou keď jej Štefan povedal, že ujde a nepôjde na vojnu. Mala odvahu postaviť sa Okolickému. Keď sa dozvedela, že jej syna zastrelili niesla to ťažko. Povahovo bol taký istý ako ona. Bojoval proti neprávostiam a hnevala ho vojna. Na Ilčíčku zle zapôsobil koniec vojny. Všetkým sa vracali synovia a jej sa nemal kto vrátiť. Zbláznila sa z toho. A nakoniec zabili aj ju.

Ako zasiahla ľudí vojna na bojisku
Ľudia sa stávali strojmi na zabíjanie. Nemali city. Žili v úbohých podmienkach a často museli plniť nezmyselné rozkazy. Nemali čo jest, boli neuveriteľne unavení a spali na všiach.

Ako zasiahla ľudí vojna v Ráztokách
Kvôli vojne sa ľudia rozdeľovali na tábory, rozkvitalo ohováranie. Páni boli nadradení nad obyčajnými ľuďmi. Ničilo ich spisovanie majetku, nemal sa kto postarať o polia. Ženy boli zneužívané. Ľudia trpeli hladom a chorobami.

Kto bol jazýčkom na váhe a prečo
Ak sa myslí konečná vzbura na čele bol Hlavaj. Hrdosť slovenského sedliaka sa stala jazýčkom na váhe. Sedliaci odjakživa držali pri sebe a to je výnimočné. Neboli ochotní dať si zobrať to čo nadobudli svojimi holými rukami.

Román je unanistický pretože celý dej sa týka vojny. A v konečnej davovej vzbure bojovali za jedno a všetci dedinčania. Cely román je postavený na boji proti nezmyselnej vojne v rôznych rovinách.