Jean-Paul Sartre: Múr

Jean Paul Sartre sa narodil v roku 1905 v Paríži. Ako dvojročnému mu zomrel otec. Vyrastal u starého otca. Vyštudoval filozofiu v Paríži a v Berlíne a pôsobil ako stredoškolský profesor. Už v mladosti písal fantastické poviedky a po drobnejších spisoch o predstavivosti a citoch nasledovalo prvé z jeho ťažiskových diel Bytie a ničota. Po vojne založil revue Temps modernes a usiloval sa existencializmus zmieriť s marxizmom. Sartre zohral významnú úlohu vo filozofickom a literárnom živote povojnového Francúzska. Zastával ľavicové, nekomunistické postoje a vyznával nekompromisnú intelektuálnu angažovanosť. Ako zásadový pacifista odmietol v roku 1964 prijať Nobelovu cenu za. Jeho celoživotnou družkou bola známa francúzska spisovateľka Simone de Beauvoir. Zomrel v Paríži v roku 1980.

O zbierke Múr:
Múr je zbierka piatich poviedok (Múr, Miestnosť, Herostates, Intimita, Šéfovo detstvo). Zobrazil v nej výnimočných ľudí, ktorí sa uzatvárajú do seba. Pod vplyvom pocitu nezmyselnosti ľudskej existencie, ale aj protestu proti morálke spoločnosti stavajú „múr“ medzi sebou a okolitým svetom. Ten symbolizuje ich osamelosť.

Múr (poviedka zo zbierky)
Hlavná myšlienka: Pocity odsúdencov pred smrťou
Téma: Pablo si vystrelí z vojakov, no zistí, že práve kvôli tomu žartu zomiera jeho priateľ.

Hlavné postavy:

• Pablo – je rozprávačom, prostedníctvom neho autor vyjadruje svoje názory a postoje, so smrťou je zmierený, nebojí sa jej, ostáva tvrdý
• Juan – nešťastný, zúfalý, má strach zo smrti, celú noc preplače a prosí o život(„Měl strašný strach, že bude trpět, na nic jiného nemyslel: patřilo to k jeho mládí.“)
• Tom – taktiež sa veľmi bojí, veľa tára, aby nemusel myslieť na smrť („Vidím svou mrtvolu: to není nic težkého, ale vidím ji já, svýma očima. Měl bych pochopit...pochopit, že už nic neuvidím, že už nic neuslyším a že svět se bude točit dál, pro ty druhé.“)

Obsah:
1.Pabla Ibbietu, Toma Steinbocka a Juana Mirbala vypočúvajú a len na základe výsluchu ich odsúdia na smrť („Steinbock…Steinbock...Tady je. Jste odsouzen k smrti. Zítra ráno budete zastřelen. … Ti druzí dva taky.“).

2.Pošlú ich do pivnice (= cela). Namiesto farára k nim privedú lekára, ktorý počas noci skúma ich správanie („Vědel jsem, proč k nám přišel; nezajímalo ho, co si mylíme; přišl se dívat na naše těla, na těla, která byla plná života, a zápasila se smrtí.“).

3.Hneď ráno Juana a Toma vojaci odvedú, aby ich popravili. Pablo však ostal v pivnici. Až neskôr ho odviedli pred dvoch dôstojníkov, krorí ho začali vypočúvať. Chceli vedieť, kde sa nachádza Ramon Gris, vodca anarchistov a zároveň Pablov priateľ. Pablo vie, že je u svojho bratranca, no nechce ho zradiť, i keď by sa tým mohol zachrániť („Buď ty nebo on. Zustaneš naživu, když nám řekneš, kde je.“). Na živote mu však nezáleží, a tak sa rozhodne z vojakov si vystreliť. Povie im, že Ramon sa skrýva na cintoríne („Chtěl jsem si z nich vystřelit. Chtěl jsem videt jak vstávají, zapínají si opasky a dávají hořlivě rozkazy.“). Neskôr Pabla odvedú. Už ho nechcú popraviť a o jeho ďalšom osude má rozhodnúť tribunál.

4.Pablo je na dvore s ostatnými väzňami, keď k nim dovedú aj jeho známeho, pekára Garciu. Ten mu povie, že Ramon, sa pred istým časom pohádal s bratrancom a šiel sa ukryť na cintorín, kde ho v to ráno vojaci zastrelili. („ -Dostali Grise. -Kdy? -Dnes ráno...na hřbitově.“).

Konflikt a jeho vyriešenie:
Dej tejto krátkej poviedky je zasadený do obdobia španielskej občianskej vojny v roku 1939. Jej rozprávačom je Pablo Ibbetia, ktorého za anarchizmus uväznia a odsúdia na smrť. Je na ňu pripravený. Už ho nič iné nazaujíma. Ani jeho starí priatelia, ani jeho milenka, ani zúfalstvo jeho spoluväzňou. Aj keď je živý, necíti sa tak. Postavil si okolo seba „múr“ cez ktorý k nemu nepreniká nič z okolitého sveta („Život byl přede mnou, uzavřený, zapečetěný, jako pytel a přece všecko, co je uvnitř, není ukončené“). Preto ho už ani nezaujíma, že by sa mohol oslobodiť ak vyzradí, kde sa nachádza Ramon Gris. Z vojakov si vystrelí, ale zistí, že Grisa kvôli nemu v skutočnosti zastrelili. Celá situácia mu pripadá absurdná („Všecko se se mnou začalo točit, a když jsem přišl k sobě, sedel jsem na zemi: smál jsem se tak křečovitě, že mi hrkly do očí slzy.“).

Môj pohľad na dielo:
Podľa môjho názoru, to čo chcel Sartre v tomto diele prvorade opísať, sú pocity. Konkrétne pocity pred istou smrťou. K tomu ponúka dva postoje. Juanov a Tomov, ktorí majú strach a na druhej strane Pablov, ktorý sa zo smrťou zmieril. Autor sa stotožňuje práve s Pablom, ktorí tvrdí, že nič čo v živote (ne)urobil neľutuje, pretože to čo prežil už nemá teraz pred smrťou žiadnu cenu. S touto myšlienkou sa však ja nestotožňujem. Myslím si, že ak sme boli raz obdarený životom, mali by sme ho celý prežiť naplno a najlepšie ako vieme, aj keby sme mali žiť s myšlienkou, že zajtra skončí.