V slnečné ráno, sa Janko Černok vybral so svojími 2 sluhami za svojou milou Žofiou na Myjavu. Cestou narazia na aga Osmana s desiatimi turkami, ktorí unášajú Žofiu. Osman ju uniesol lebo sa mu páčila a stále ho odmietala lebo ľúbila Černoka. Janko sa pustí prenasledovať Osmana a po chvíli ho doháňa a púšťa sa s ním do boja. Obidvaja sa už dlho chceli stretnúť v boji, aby si zmerali svoje sily. No v tomto súboji víťazí Janko a oslobodzuje Žofiu. Po návrate k Žofiinmu otcovi Hanušovi Žofia si pýta dovolenie na svadbu s Černokom. Hanušovi sa Žofiine rozhodnutie nepáči a tak sa ju snaží presvedčiť, aby si Černoka nebrala. Po neúspešnom presviedčaní jej dáva zvolenie na svadbu s Černokom.
Keď sa Osman dozvedel o Žofiinej svadbe okamžite vyrazil s družinou Turkov, aby prekazil svadbu. V deň svadby boli včetci Myjavčania zvedaví na sobáš. Černok a Žofia si nepozvali nikoho na svadbu, ale po svadbe prehovorila Žofia Černoka, aby si mohla pozvať svoje kamarátky a príbuzných na oslavu. Černok chcel ísť hneď na svoj hrad, ale Žofia ho presvedčila. Toto rozhodnutie sa mu stalo osudné. V strede veselice vtrhol do domu Osman a keď videl, že prišiel neskoro uväznil Černoka a zapálil časť myjavských domov, vrátane Hanušovho. Žofia bola veľmi nešťastná z týchto udalostí a preto sa vydala hľadať Černoka. Po 2 rokoch hľadania zistila, kde je Černok uväznený a preto sa rozhodla prosiť Osmana o milosť. Po dlhšom presviedčaní privolil a išiel do Belehradu ho vyslobodiť. Žofia zostala na Červenom Kameni, na Osmanovom hrade. Po 4 týždňoch sa vráti Osman s Černokom. Černok bol zničený z väzenia, jeho sila sa vytratila, bol zhrbený a jeho oheň z očí sa vytratil.
Osman ich vystrojil na cestu domov. Dal im najkrajšie šaty a sluhom nakázal, aby im neublížili. Prišli už blízko k domovu, poznávali už cesty, hory, keď Žofia poprosila Černoka, aby ju počkal, lebo chcela nájsť svojho otca, aby ho privítala. Černok privolil. Ľahol si pod dub a v myšlienkach na svojich známych a priateľov zaspal. V jeho tvári bolo vidieť mužnosť, ale i variaci sa hnev. Zašušťala, zašuchotala krovina od boku i počuť hlasy z tej strany, ale Černok sa nezobúdzal. Nebadá dvoch prichádzajúcich, boli to sedliaci, ktorí prišli na drevo. Zbadali ho a v domnení, že je to Osman podľa krásnych tureckých šiat a drahokamami vykladaný meč zaťali mu sekerou do hlavy. Poranený chcel vykríknuť, vyskočiť, ale slovo uviazlo v hrdle, sila ho nestačila pozdvihnúť. Žofia prišla s otcom na miesto, kde zanechala Černoka, zbadala krvavú tvár, krvavé telo, vykríkla a omdlela. Černoka pochovali kde ho zabili a o pár týždňov aj Žofiu k nemu – a po dlhej púti lásky ich spojil hrob naveky.