Autorova výzva v románe: „Chrániť mier na našej planéte, spútať sily krutosti a násilia, dať do služieb ľudstva plody ľudského génia, najväčšie výdobytky vedecko-technickej revolúcie.“

Dej:
Odohráva sa v dedinke Boranly-Búrkovo, pozostávajúcej z niekoľkých domov, učupenej v nekonečnej žltej stepi pri železničnej magistrále (iba hrmot vlakov, čo šli z jedného konca štátu na druhý, dennodenne pripomínal obyvateľom osady, že v ich krajine pulzuje intenzívny život). Život v tejto dedinke mal rád aj vedec- geológ Afanasij Ivanovič Jelizarov (často ju navštevoval), ktorého priateľstvo si Edigej Žangelin (→Búrka) veľmi vážil a bol naň hrdý. Vzájomná náklonnosť spájala Jelizarova aj s Kazangapom, ktorého smrť je impulzom k deju tohto románu. V deji sa prepletá minulosť s prítomnosťou, súčasné udalosti s tými, čo ožívajú v pamäti Edigeja, ktorý sa rozhodol stoj čo stoj splniť poslednú vôľu zosnulého- pochovať ho na rodovom cintoríne Ana-Bejit.

Udalosti v románe sa krútia okolo jednej osi, ktorou je sám Edigej a jeho osud. Významným hrdinom románu je aj Karanar- obrovský a rýchly ťaví samec, ktorého dostal Edigej od Kazangapa.

V románe autor núti svojich hrdinov- Edigeja a Jelizarova tuho rozmýšľať o zárodkoch ľudskej nespravodlivosti, o podstate krutosti a podlosti...
V deji autor spomína prostredníctvom príbehov, na ktoré sa Edigej rozpamätáva, na:
• „prechmaty“ pri rozkulačovaní → ich obeťou sa stal nielen Kazangapov otec, ktorý zomrel cestou z vyhnanstva, ale aj sám Kazangap, ktorý musel navždy opustiť svoje rodné mesto.
• bezohľadné pôsobenie „závitov povojnového myslenia“, ktoré pripravili o život bývalého učiteľa Abutalipa Kuttybajeva, ktorý sa pre svojich rodákov stal „vydedencom“. Abutalipova minulosť- spadá do toho front, útek z fašistického zajatia, boje v jednotkách juhoslovanských partizánov, vojnové vyznamenania od ich velenia, zranenia → táto jeho minulosť sa stala magnetom pre ľudskú krutosť a nenávisť, ktorá ho našla aj v zapadnutej dedinke Boranly-Búrkovo → Abutalipa zatkli → „vytrhli aj s koreňom z toho, čo mu bolo najdrahšie, z kruhu jeho detí a manželky“, zatkli ho len preto, že sa staral o budúcnosť svojich synov (Daula a Ermeka) tým, že im písal knihy o starých povestiach, o jeho minulosti, tak ako to bolo v skutočnosti a nie tak, ako to vyžadoval režim. Osud Abutalipa zasiahol všetkých obyvateľov dedinky, no najmä Edigeja a jeho ženu Ukubalu, ktorí sa snažili čo najviac pomôcť Abutalipovej manželke Zaripe pri výchove detí. Autor pri opise Abutalipovho života využíva najsilnejší a spoľahlivo pôsobiaci prostriedok, aby v nás vyvolal protest proti nespravodlivosti, akej sa dopustili voči Abutalipovi → zúfalstvo úbohého dieťaťa, jeho sirotské slzy → ťažko je každému, kto číta o dvoch chlapcoch, ktorí keď zbadajú vlak, priam sa zachádzajú od kriku: „Ocko, ocinko prišiel naspäť!“- no Abutalip neprichádza, lebo medzitým zomrel vo väzení od žiaľu za rodinou → „prasklo mu srdce“.
• „Za všetko na svete musí niesť dakto zodpovednosť.“- tieto Kazangapove slová predstavujú autorovo posolstvo, ktoré je akýmsi „sumárnym zúčtovaním“ za všetko, čo skaličilo a ponižovalo človeka. Začiatkom tohto „zúčtovania“ je vynikajúco napísaná legenda o prastarých kočovníkoch Žuanoch → jeden z ďalších príbehov, ktorý ožíva Edigejovi v pamäti pri ceste na cintorín s mŕtvolou svojho priateľa Kazangapa. Žuani duševne „kastrovali“ svojich zajatcov, premieňajúc ich na otrokov- mankurtov, ktorí si nepamätali ani svoj rodokmeň, ani svoje meno. Našli spôsob ako zbaviť otroka pamäti → natiahli obeti na hlavu širi.

„Chlapcom najprv oholili hlavu, dôkladne zoškrabajúc britvou každý vlások až ku koreňu. Kým ich holili, skúsení šarhovia spomedzi Žuanov zabili nablízku odrastenú ťavu. Keď sťahovali z ťavy kožu, najprv ju oddelili od tela na šiji, kde bola najťažšia a najpevnejšia. Potom túto kožu zo šije rozrezali na kúsky a hneď, ešte teplú navliekli zajatcom na oholené hlavy, takže v momente prilipla na ne ako náplasť. Tomu sa hovorilo natiahnuť širi. Každému nešťastníkovi po natiahnutí širi dali okolo krku drevenú kladu, aby sa nemohol dotknúť hlavou zeme. Potom odviezli obete čím najďalej od ľudí, aby k nim nedoliehali ich srdcelomné výkriky, a nechali ich tam v šírej pustatine na slnečnom úpeku so zviazanými rukami a nohami, bez vody a potravy. Mučenie trvalo niekoľko dní. Väčšina obetí zahynula- nie od hladu ani smädu, ale od neznesiteľných múk, spôsobených surovou ťavou kožou, ktorá im na hlave uschýnala a sťahovala sa, zvierala otrokovi oholenú hlavu ako železná obruč. Už na druhý deň začali rásť mučeníkovi vlasy- no cez surovú kožu sa nemohli prebiť, ohli sa a znova sa zapustili do kože na hlave a spôsobovali ešte väčšie utrpenie. Po týchto posledných mukách nasledovalo úplné pomútenie rozumu → mankurt.“ A keď sa aj neskôr príbuzní dopočuli, že ich blízkeho zajali Žuani a premenili ho na mankurta, nesnažili sa ho zachrániť, lebo by to znamenalo priviesť si domov z bývalého človeka len telesnú schránku. Len jedna najmanská matka, ktorá sa v povesti spomína pod menom Najman-Ana, sa nezmierila s takýmto osudom svojho syna Žolomana- pokúsila sa ho zachrániť- no Žuani ju zbadali a nakázali Žolomanovi- mankurtovi, aby ju zabil, keď sa k nemu opäť vráti → Najman-Ana sa naozaj vrátila, lebo dúfala, že sa Žolomanovi vráti pamäť, ak mu bude rozprávať o jeho rodine → no keď ju Žoloman zbadal, vystrelil z luku a zabil ju → z hlavy jej spadla šatka, ktorá sa premenila na vtáka a dala sa letieť s krikom: „Rozpamätaj sa, čí si! Ako sa voláš. Tvoj otec bol Donenbaj! Donenbaj!“ To miesto, kde pochovali Najman-Anu, volajú odvtedy v Sary-Ozekoch cintorínom Ana-Bejit- Matkiným večným pokojom. Už v ústach hrdinov získava slovo mankurt všeobecný charakter: „Si mankurt! Ten najozajstnejší mankurt.“- šepkal nazlostený Edigej po rozhovore so Sabitžanom (synom Kazangapa), ktorý prejavil úplnú ľahostajnosť k pamiatke svojho otca: „Keď sa chceš mŕtveho zbaviť, treba ho čím skôr zakopať. Načo to vraj preťahovať, načo špekulovať, či nie je jedno, kde je človek zahrabaný, také niečo je najlepšie mať čím skôr za sebou.“

• Ďalším príbehom z Edigejovej pamäti je príbeh o jeho láske k Zaripe (žena Abutalipa). Svoju lásku prirovnával k pošetilej láske Agu Rajmanlyho- 60-ročného speváka, do ktorého sa zamilovala 18-ročná potulná speváčka Beginaj- no ich láska sa skončila nešťastne, pretože Rajmanlyho brat Abdilchan nechcel, aby strapňoval ich rod jeho pošetilosťou, a preto ho priviazal o strom a zabil mu koňa, aby sa Rajmanly nemohol dostať na svadbu so svojou milou. Tak isto ani Edigejovej láske k Zaripe nebolo dopriate šťastie- Edigejovi utiekol Karanar- musel ísť preňho až do vzdialenej dediny Ak-Mojnak- medzitým Zaripa zbalila všetky svoje veci a aj s deťmi odišla z Boranly-Búrkova, pretože nechcela, aby Edigej kvôli nej opustil jeho ženu Ukubalu a dcéry- Saule a Šarapat.

Záver:
Púť Edigeja s mŕtvolou Kazangapa na cintorín Ana-Bejit sa skončil tak, že nakoniec museli Kazangapa aj tak pochovať v púšti, pretože na mieste cintorínu teraz stál kozmodróm, z ktorého vzlietali do kozmu vesmírne lode. Edigeja a dedinčanov, ktorí chceli podľa tradície pochovať Kazangapa na rodovom cintoríne odmietli s odôvodnením, že cintorín Ana-Bejit sa bude zrovnávať so zemou, aby mohli rozšíriť kozmodróm. →

→ je s ním spojený príbeh- línia, ktorá sa rozvíja súčasne s „Edigejovými“ príbehmi. V kozme bola zriadená orbitálna stanica Parita (spoločný americko-sovietsky program), ktorá lietala po obežnej dráhe nazvanej Trambulína. V Sary-Ozekoch (na mieste cintorínu) a v Nevade boli zriadené kozmodrómy pod spoločným sovietsko-americkým centrálnym vedením programu Demiurg so spoločným centrálnym riadením Spolcevendu, ktoré sídlilo na lietadlovej lodi Konvencia. Kozmonauti na Parite naviazali kontakt s mimozemskou civilizáciou- presnejšie obyvatelia planéty Lesná hruď sa spojili s nimi.

Kozmonauti (1 ruský, 1 americký) spolu s nimi odleteli na ich planétu- boli prekvapení ich priateľským jednaním, ich planéta nepoznala rozdelenia na štáty, zbrane, vedúce osobnosti... Všetci si boli rovní a už teraz sa snažili zabezpečiť čo najlepšiu budúcnosť pre svoje deti (ich planéta totiž „zomierala“- no jej zánik mal byť až za niekoľko miliónov rokov). Chceli sa spriateliť so všetkými obyvateľmi Zeme a rozvýjať spoločnú budúcnosť → no Parita (2 štáty- Ruský a Americký) sa rozhodli nenadviazať s nimi kontakt a zakázali kozmonautom vrátiť sa späť na Zem. Vytvorili okolo Zeme Obruč, aby inoplanéťania nemali možnosť vplývať na tunajšie usporiadanie života- obruč má za úlohu zbaviť pozemšťanov „spomienok na budúcnosť“.

Edigej bol svedkom štartovania rakiet, svedkom toho, ako si ľudstvo priznalo nepripravenosť na nadviazanie stykov s neporovnateľnou dokonalejšou civilizáciou, nepoznajúcou vojnu ani násilie.