Dej

Príbeh sa začína odohrávať v penzióne, ktorý nám do detailov predstavuje rozprávač, nezúčastniteľ deja spolu s jeho všetkými osemnástimi obyvateľmi. „V obyvateľoch penziónu bolo možné tušiť drámy už dovŕšené alebo ešte sa len odohrávajúce; pravda, nie drámy, ktoré sa hrajú pri svetle rámp medzi pomaľovanými kulisami, ale drámy živé i nemé zároveň, drámy mrazivé, ktoré prudko dojímali srdce, drámy nepretržité."

Pani Vauquerová, majiteľka slušného, ale zanedbaného penziónu pre tých nemajetných, si spomína na príchod pána Goriota. Pôvodne mala oňho záujem, ale jej milá kamarátka ju odradila od zámerov. V okamihu keď obyvatelia penziónu zistili, že za starým pánom chodia mladé ženy, a že on sa sťahuje o poschodie stále vyššie, bol jeho osud spečatený. Iba sa z neho smiali a robili si žarty.

„Krásavice vás ľúbia, pán Goriot, slniečko vás vyhľadáva." Stav sa mení vo chvíli, keď Eugéne Rastignac, mladý študent z chudobnej šľachtickej rodiny, zistí, že tie mladé dámy sú skutočne Goriotove bohato vydaté dcéry.

Pôvodne prichádza Rastignac do Paríža z francúzskeho vidieka za štúdiom, avšak vedomie, že má za sesternicu vikomtesu de Beauséant, tak známu v aristokratických kruhoch, a túžba zaskvieť sa medzi šľachtou, ho nenecháva spávať a preto sa s ňou ihneď kontaktuje. „V Paríži úspech je všetko, je to kľúč k moci." Nečakane sa dostáva na ples, na ktorom sa zoznámi s grófkou Anastasiou de Restaud. Zahorí k nej obdivom, ale neskoršia návšteva u nej nie je podľa jeho predstáv. Zisťuje, že má milenca. Nešťastne sa zmieni i o otcovi Goriotovi, čím sa ďalší úspech u barónky pokladá za nepravdepodobný. Následne na to, sa od sesternici podozvedá o minulosti toho starého pána, čo v ňom prebudí nesmierne silnú úctu. „Vy ste statočný, čestný človek." Uvedomuje si, aká je skutočná moc peňazí, tie si vymodliká nakoniec od svojich sestier, ktoré vrúcne miluje, „Srdce sestry je diamant čistoty, hlbina nežnosti!". Odkladá štúdium na neskôr a plne sa  začína venovať svojmu spoločenskému vzostupu.

O pokrytectve spoločnosti a zároveň o svojich plánoch ho informuje Vautrin, obchodník, ktorý je v skutočnosti skvele zakamuflovaný zločinec Oklamsmrť. „Pri skúmaní vecí pozemských som zistil, že sú dve možnosti: alebo trpká poslušnosť alebo vzbura." Práve on chce podniknúť akciu na veľké bohatstvo ich mladej spoluobyvateľky Victorine. Eugéne dostáva čas na rozmyslenie, či sa skutočne podujme na čin a odchádza do divadla so svojou sesternicou. Pri opere spoznáva pani de Nucingen, druhú Goriotovu dcéru. Nežnými slovíčkami lahodí jej uškám a cestu  má otvorenú, aj keď iba k jej srdcu, pretože peniaze jej spravuje manžel. Zaľúbený sa ďalej zadlžuje životom na vysokej nohe. Problém s peniazmi by ľahko vyriešil Vautrinov plán spojený s vraždou. Finančne ho však zachraňuje otec Goriot, ktorý mu z posledných peňazí kupuje zariadený byt. Žiada iba maličkú izbičku na jeho poschodí. Zmenu situácie chce Rastignac vyriešiť, ale nedokáže to. Vautrin ho omámi a na druhý deň je už dedič veľkého majetku mŕtvy. Zločincovi sa napriek tomu nepodarí ujsť s peniazmi. Obyvateľka penziónu pani Michonneauová spolu s políciou a kamarátom Poiretom ho otrávia a následne zatknú. Obaja sa s Vauquerovským domom musia rozlúčiť potom, čo ich ostatní pre udavačstvo znenávideli. Rastignac trpí. Veď nepriamo zavraždil človeka, ale už nemôže nič iné robiť. Prichádza do nového bytu, ktorý mu slávnostne odovzdáva jeho milovaná Delphine. „ Čím vášnivejšia a úprimnejšia je láska, tým musí byť zastretejšia a tajomnejšia." „Láska je ako náboženstvo, ale jej kult je nákladnejší ako kult ostatných náboženstiev," komentuje Eugéne svoj milostný vzťah.

Na druhý deň ráno je mladík je svedkom návštevy oboch dcér u svojho otca. Bedákajú, žobronia, prosia o peniaze. Pomôcť odpadnutému starému mužovi však Anastasia nedokáže. Iba ak Delphine má otvorenejšie srdce pre svojho otecka. V ten večer je ples, Delphine má ísť spolu s Rastignacom, ktorému sa ale nepozdáva Goriotov stav. Na prísny rozkaz sa nakoniec ide prezliecť. Celú cestu na miesto „plné bahna" (vznešená spoločnosť) sa venuje skľučujúcim myšlienkam. „Videl tri hlavné prvky spoločnosti: poslušnosť, boj a vzburu; rodinu, svet a Vautrina. A netrúfal si rozhodnúť sa. Poslušnosť bola nudná, vzbura nemožná a boj neistý." Na plese má čudný pocit. „Za diamantmi oboch sestier videl biednu posteľ, na ktorej ležal otec Goriot." Po plese, kde sa rozlúčil s odchádzajúcou, láskou sklamanou sesternicou, sa ponáhľal do penziónu. Pán Goriot mal vysoké horúčky, blúznil zo sna:„Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti..". Chcel mať svoje dve dcéry v posledných chvíľach života pri sebe, ale ani Rastignac nedokázal nevďačnice presvedčiť. Miestami ich ospravedlňoval, miestami ich hanil: „Venoval som im celý život, a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase a ja zomriem, cítim to." Na koniec, keď už je Goriot v bezvedomí prichádza Anastasia. V tej chvíli posledný krát vydýchne. Vždy milované dcéry posielajú na pohreb, ktorý po finančnej stránke zabezpečil sám Eugéne, iba koče s rodinnými erbmi. Pán Goriot tak odchádza v samote a skromnosti. Pohreb vôbec nie je veľkolepý, zúčastňuje sa ho iba mladý študent s verným kamarátom Bianchom, ktorý mu pomáhal v starostlivosti o mŕtveho. Rastignac sa s úctyhodným už mŕtvym lúči. 

„Pozrel do hrobu a pochoval v ňom poslednú slzu mladého muža, slzu, ktorá sa zrodila z posvätného vzrušenia čistého srdca, slzu, aké zo zeme, kam padnú, vytrysknú rovno k nebesiam."

Rozbor

Dielo je vytvorené „realistickou" rukou autora, čo môžeme spozorovať už na prvý pohľad. Hlavným hrdinom je človek z bohatšej spoločenskej vrstvy, aj keď ku koncu života svoj majetok stráca. Dobrá je psychologická prepracovanosť postáv, jazyk diela je ovplyvnený postavami, aká postava také vyjadrovanie ( Vautrin - zločinec so slušným vystupovaním, Vauquerová - nevzdelaná žena, Goriot - slová plné lásky k svojim dcéram ... ). Postavy sa vyvíjajú, najlepšie viditeľné na Rastignacovi - spočiatku nevinný chlapec, na koniec vetrom ošľahaný a zocelený Parížan. Objavuje sa i konflikt odohrávajúci sa v Eugénovej duši - byť naďalej etický, morálny, či sa zmeniť na egoistického milovníka peňazí. Asi najrealistickejším prvkom sú samotné tvrdé, resp. skutočné opisy francúzskej spoločnosti, jej nemorálnosti, pokrytectvo, pretvárka....   

Záver

Na samotných opisoch je vidieť, že autor vie, o čom rozpráva. Zanedbaný penzión, nevinnosť Rastignaca a jeho neskoršia premena, krutosť šľachty.... To všetko zažil autor sám. A ešte i v súčasnosti nám svoje pocity sprostredkúva veľmi príjemným spôsobom, prostredníctvom diel, ktorým venoval obrovské množstvo svojho drahocenného času. Obdivujme, ako dokázal s tak verným zápalom vytvoriť vyše deväťdesiat románov a pritom každému z nich venovať niečo vlastné, charakteristické.

Mňa osobne držala táto kniha celý čas v napätí. Naozaj sa Rastignac zmení natoľko, že všetky hodnoty, ktoré človeka zušľachťujú v ňom nadobro zaniknú? Stane sa obeťou povýšeneckej spoločnosti, vyhľadávajúcej iba zábavky, či rozkoše? Rozuzlenie a záver ma v mojich predpovediach uistili. I z človeka ušľachtilého, môže túžba, žiadostivosť a neschopnosť v istých okamihoch racionálne uvažovať, vytvoriť tvora, ktorý chce iba to materiálno, ktoré je všade okolo nás a postupne zaplavuje celé naše životy. 

„A uvidíme, kto z koho!"