Zabúda na všetky staré spory a krivdy a opäť je Oidipovou oporou. Keď ho Oidipus požiada o vyhnanie do exilu, Kreón namieta slovami "To môžu len bohovia". Naznačuje tým, že človeku neprináleží súdiť iných. Veď ľudia plnia len vôľu bohov. Bolo by to vlastne súdením božích úmyslov, ktoré sú však pre smrteľníka nedotknuteľné.

· Teiresias - Slepý starý veštec, ktorého si nechal Oidipus predvolať, aby mu vysvetlil význam posolstva z Delf. Bol múdry, vedel aké dôsledky bude mať úplné objasnenie veštby a tak sa zdráhal prezradiť ho. Napriek svojej múdrosti sa nechal Oidipom rozhnevať a v hneve prezradil časť posolstva, ktorá začal Oidipovo pátranie po minulosti.

· Náčelník zboru - Postava, ktorá nezasahuje do deja, len objektívne hodnotí situáciu a snaží sa napomôcť rozuzleniu zápletky.

· Zbor - Vystupuje pri dôležitých okamihoch, komentuje dej. Tlmočí čitateľovi a divákovi autorove názory momentálnu situáciu. · Korintčan - Sluha kráľa Polyba. Pred vyvrcholením deja prinesie správu o Polybovej smrti, odhalí Oidipov pravý pôvod.

· Kňaz - Postava, ktorá vedie nespokojný Tébsky ľud prosiť u svojho kráľa, jej charakterové črty nie sú zrejmé.

· Láiov sluha - Ten, ktorý mal nechať Oidipa v horách, svojou citlivosťou však prispel k naplneniu veštby. Ako jediný z Láiovej výpravy prežil Oidipov útok, z ktorého si odniesol celoživotnú traumu. Keď vidí, že na Tébsky trón nastúpil práve Oidipus, zo strachu mlčí a radšej sa ako pastier utiahne do hôr. 3. Problémy diela
Nezvrátiteľnosť osudu
Pre antickú drámu je typické vykresľovanie ľudí ako bábok vo všemocných rukách bohov. Tí môžu manipulovať s ľudskými životmi podľa svojej ľubovôle. Zároveň je ľudská púť po Zemi dopredu predurčená, človeku nie je dovolené meniť svoj osud podľa svojich predstáv. Kráľ Láios sa snažil vyhnúť splneniu veštby o tom, že má byť zavraždený rukou vlastného syna tým, že ho chcel nechať napospas divej zveri. Postaral sa tým však o jej naplnenie. Nestálosť šťastia
V Oidipovi Sofokles poukazuje na nestálosť šťastia. To Oidipovo sa vyparilo veľmi rýchlo, práve vo chvíli, keď už o ňom vôbec nepochyboval a myslel si, že ho už žiadna rana osudu nepostihne.
Záverečná reč zboru:
"Preto nikdy nehovorte
o smrteľnom človeku,
že je šťastný. A len toho
nazývajte blaženým,
kto sa dostal bez pohromy
za hranicu života."
je vlastne zhrnutím myšlienok celého diela. Človek sa síce môže vo svojom živote ocitnúť v situáciách, keď si povie, že šťastnejší už nemôže byť, ale všetko je pominuteľné. Bohovia sú neúprosní a ich vôľa musí byť naplnená.