Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú, prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).


Klasicistická tvorba

Keďže klasicizmus vznikol vo Francúzsku, aj najväčšie dramatické diela sú z Francúzska - Cid od Pierra Corneilla. Námet čerpal zo španielskej rytierskej tragédie Cidova Mladosť od de Castra. Hlavná postava Don Rodrigo - Cid je kresťanský rytier, ktorý je oddaný svojmu kráľovi, rodine a viere. Tragédia je založená na rozpore citu(lásky) a rozumu(cti). Cid zabije svojej milej otca, pretože urazil jeho otca a napriek tomu, že Xiména Cida miluje, žiada jeho smrť – musí si zachovať česť. Rozhodnutie kráľa je zmierlivé – posiela Rodriga bojovať proti Maurom v nádeji, že čas všetko zahojí. Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje tu malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovala na jediný cieľ. Corneillovi hrdinovia sú vznešení jednotlivci, ktorým v plnení povinností prekážajú osobné city, ale s vypätim vôle ich premáhajú, aby splnili svoje občianske a morálne povinnosti. Je tu dodržaná jednota deja, miesta ale času nie (dej sa odohráva počas dlhšieho časového úseku). Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej došlo k prelínaniu žánrov.

V tomto období vznikla aj nová - psychologická tragédia, ktorej predstaviteľom bol Jean Racine. Bol to žiak a obdivovateľ Pierra Corneilla. Vo svojich hrách zobrazil ničivú vášeň, ktorou trpia hlavné postavy. Táto vášeň plodí nenávisť a rozklad. Jeho vrcholné dielo je tragédia Faidra - príbeh o žene zachvátenej živelnou láskou k nevlastnému synovi. Námet čerpal od antického dramatika Euripida. Ďalší významný autor bol Jean de la Fontaine, ktorý napísal 12 zväzkové Bájky. Komponoval svoje bájky ako malé drámy, v ktorých mohol vďaka alegorickosti tohto útvaru podať obraz spoločnosti vo Francúzsku v 17. storočí. Písal bájky napr. o pokrytectve, klamstve, intrigách a dvojakom metri spravodlivosti.


Život autora

Jean Baptiste Poquelin Moliére, dramatik, režisér, divadelný riaditeľ, sa narodil 15.1.1622 v Paríži, v dome s názvom „Pavillon des singes“ (dom u opíc). Bol prvorodeným synom bohatého čalúnického majstra Jeana Poquelina a pri krste dostal meno Jean-Baptiste. Matka malého Jeana umrela, keď mal iba 9 rokov, v máji 1632 na tuberkulózu. Jej veno bolo rozdelené medzi štyri deti. Po roku sa otec znovu oženil. Jeho deti si však ani macochy dlho neužili. Zomrela po necelých troch rokoch.

Veľký vplyv na budúceho Moliéra mal starý otec Louis Cresse, ktorý bol veľkým milovníkom divadla. Vodieval svoje vnúčatá na predstavenia rôznych ľudových komikov a neskôr aj do divadla v Burgundskom paláci. S tým však otec vôbec nesúhlasil, lebo zo svojho najstaršieho syna chcel mať nástupcu v dielni, v obchode a aj vo funkcii kráľovského komorného čalúnika. V roku 1634 odišiel Moliére študovať na jezuitskú školu do Clermontu kde zostal až do roku 1639. Učil sa latinčinu, dejepis, zemepis, matematiku a zoznámil sa tu aj s antickou literatúrou. Neskôr študoval v rodnom Paríži na právnickej fakulte, ale keď sa jeho otec dozvedel, že sa viac venuje divadlu ako škole, poslal ho študovať na vidiek do Orleánsu. Práve tu získal Jean-Poquelin právnický titul. Po ukončení tejto školy sa chcel venovať predovšetkým divadlu, ale jeho otec s tým zase nesúhlasil. To bolo dôvodom ich hádky.

Odvtedy prestal kráčať v otcových šľapajách. Požiadal ho o vyplatenie peňazí, ktoré mu zanechala matka a pomocou nich spolu s dvomi súrodencami a inými hercami založil roku 1643 tzv. Slávne divadlo. To zo začiatku prosperovalo, ale po roku existencie začalo postupne upadať. Najskôr stratilo priestory a následne v auguste 1645 bol Moliére kvôli svojim dlhom poslaný za mreže. Priatelia ho síce dostali von, no Slávne divadlo už nevskriesili. Pripojili sa k inej hereckej skupine a na konci roku 1645 odišli hrať na vidiek do južného Francúzka. Moliére sa však chcel vrátiť späť do Paríža a to sa mu aj podarilo.

Objavil sa na javisku pred kráľovským dvorom po tom ako Corneille zahral svoju nudnú tragédiu Nikomedes a šikovne uviedol frašku Zaľúbený doktor. Herecký výkon, ako aj fraška sama, veľmi pobavili kráľa Ľudovíta XIV. Moliérova skupina dostala sálu Petit Bourbon, v ktorej sa striedali s talianskymi hercami. Postupom času Talianov svojimi skvelými výkonmi úplne vytlačili. Avšak sálu museli zbúrať kvôli kolonáde Louvre. Moliér dostal ako náhradu sálu Palais Royal. V tejto sále napokon aj zomrel pri hrání svojej poslednej komédie Zdraví – nemocný. Stalo sa tak roku 1673.