Služobníctvo sa, samozrejme, tiež nevyhne Harpagonovej skúposti. Pri príprave večere pre Anzelma im poriadne "pritiahne kohútik". Kuchár Jakub si pýta peniaze, lenže Harpagon o tom nechce ani počuť.
„Večne len peniaze! Títo ľudia ani čoby nevedeli povedať nič iné, iba peniaze, peniaze, peniaze! Na jazyku majú len jediné slovo: peniaze. Vždy len melú: peniaze. Večne vyhúdajú tú istú pesničku: peniaze."...

,,Treba navariť takých jedál, ktorých sa nezje veľa, ale ktoré chytro zasýtia.“ Slúžke Klaudii zase vraví toto: „Ak daktorá fľaša dostane nohy, alebo sa rozbije, budem vás ťahať na zodpovednosť a strhnem vám to z pláce.“ Chce ušetriť aj na alkohole a svojim sluhom prikazuje: „Hosťom nalievajte len vtedy, keď budú smädní a nie tak, ako to mávajú vo zvyku niektorí nemožní lokaji, ktorí hostí jednostaj vynukujú a pripomínajú im pijatiku aj vtedy, keď sa im o tom ani nesníva. Vyčkajte, kým vás viac ráz požiadajú a nezabudnite zakaždým priliať hodne vody.“

Jakuba jeho žgrlošstvo veľmi nahnevá a úprimne mu to dá najavo: „Pán Harpagon, poviem vám otvorene, že ste svetu iba na posmech. Na všetkých stranách si ma ľudia kvôli vám doberajú. Sú v siedmom nebi, keď si vás môžu vziať na mušku a do omrzenia sypať všakovaké historky o vašom skupánstve. Nikto vás nepomenuje inakšie, iba lakomec, skupáň, žgrloš a úžerník.“ Lenže Jakubovi sa úprimnosť nevyplatila, pretože Harpagon nedokáže takúto pravdu prežiť.
Valér: „Sú povahy, ktoré nestrpia odpor, priečne nátury, ktorým pravda oči kole, ktoré sa vždy vzoprú proti rovnej ceste zdravého rozumu.“

Harpagon je veľmi naivný a neodhalí vtierača Valéra. Má rád len jeho a Frozínu, lebo mu neustále lichotia. Len zaslepene počúva jeho chvály a nechá sa klamať. ,,To je chlapec, jedna radosť! Hovorí ako Biblia. Šťastný, kto má takého sluhu.“

No aj keď je zaslepený týmto podlizovaním, nikdy sa nezmení a za žiadnu cenu nepustí groš. Frozína, ktorá mu dohadzovala Marianu, potrebovala pomoc s peniazmi, klamala mu ako sa dalo, no nedostala nič, len pekné slová. Čo sa týka pomoci druhým, je úplne bezcitný. Jakub: „Lebo nemať, pán môj, súcit so svojim blížnym, na to treba mať srdce z kameňa.“
Šidlo: „Keď Harpagon zazrie prosebníka, chytajú ho kŕče. Čo by priam človek skapíňal, prstom by nehol. To je preňho toľko, ako na smrť ho raniť, srdce prebodnúť, útroby vytrhnúť."

Harpagon je však aj vynaliezavý. Dlho nevedel, že aj jeho syn miluje Marianu a zradou to zistí. Kleant predstiera, že sa mu vôbec nepáči, ale len preto, aby mu ju sprotivil. Vtedy Harpagon prefíkane klame synovi, že si to s ňou rozmyslel a chcel mu ju ponechať. Kleant prizná svoje city a Harpagon sa dozvedá pravdu.


Kleant

Harpagonov syn, rozvážny mladý muž, ktorý je presným opakom otca. Je ťažko skúšaný životom a musí sa starať o seba sám, pretože otec nemá záujem. „Veď videl svet niečo krutejšie ako bezcitné žgrlošstvo, ktorým nás ten človek kvári, alebo neslýchanú skúposť, ktorou nás umára?“

Kleant nemá inú možnosť ako zarábať si hraním alebo požičiavať si peniaze pod vysokými úrokmi. „Načo mi bude potom majetok, keď sa teraz musím na všetky strany zadlžovať, len aby som po psote, po biede vyžil.“

Je zaľúbený do chudobnej dievčiny Mariany a zdôveruje sa s tým sestre Elize. Eliza: „Rada ťa vypočujem, braček. Čo mi chceš povedať?“
Kleant: „Veľa vecí v jednom slove, sestrička. Ľúbim.“

Je čestný a ani pri svojej láske nezabúda na „synovskú“ povinnosť, ktorou je viazaný k otcovi. „Viem, že som odkázaný na otca a že ako syn musím sa podrobiť jeho vôli, viem, že sa nemáme viazať sľubmi bez súhlasu tých, čo nás priviedli na svet, že nebesá ich urobili pánmi našich túžob a že je našou povinnosťou oddávať sa im len podľa vôle rodičov. Viem, že rodičia nezaslepení pochabými vášňami mýlia sa omnoho menej ako my a vidia oveľa lepšie, čo potrebujeme. Preto máme viac veriť svetlu ich múdrosti ako zaslepenosti svojej vášne.“

Kleant je štedrý a súcití s chudobnými na rozdiel od otca, no proti jeho skúposti je bezmocný. „Predstav si, sestrička, aká by to bola radosť uľahčiť údel milovanej bytosti a nevtieravo vypomôcť slušnej rodine v jej skromných potrebách. Uváž, aká je to protiveň, keď pre otcovo lakomstvo nemôžem túto radosť okúsiť.“