Klasicizmus – charakteristika obdobia

Sedemnáste storočie prebiehalo v znamení pokroku vedy a záujmu o vesmír a prírodne deje. Silu nadobúda hlas mysliteľov, ktorí vystupovali proti vplyvu šľachty a cirkvi na kráľovskú moc - kritizovali absolutistické monarchie, obdivovali parlamentné zriadenie v Anglicku. Vláda sa podľa nich mala usilovať o blaho ľudu – čo najmenej potláčať slobodu jednotlivca. Cirkev sa stáva terčom kritiky, Voltaire ju označuje za prekážku pokroku. Skončenie dlhotrvajúcich vojen zapríčinilo prehĺbenie krízy feudalizmu, nastáva rozmach buržoázie – urýchľuje sa rozvoj priemyslu a obchodu, vznikajú manufaktúry – rozklad cechového zriadenia, volanie francúzskych radikálov po reformách vrcholí revolúciou v roku 1789.


Literárny klasicizmus

Slovo klasicizmus je odvodené z latinského classicus čo znamená vynikajúci, vzorový. Nadväzuje na ideály humanizmu a renesancie, čím sa stavia proti základným tendenciám barokového umenia. Klasicizmus vznikol a vyvrcholil vo Francúzsku v 17. storočí, v dobe rozkvetu absolutistickej monarchie za vlády Ľudovíta XIV. Filozofickým základom klasicizmu sa stáva racionalizmus a tým sa myslenie oslobodzuje od náboženstva. Je to myšlienkový smer považujúci rozum za jediný alebo rozhodujúci zdroj poznania. V umení presadzoval rozumovú disciplínu. Zakladateľom je René Descartes, ktorý je známy svojím výrokom: „Myslím, teda som!“ Cogito ergo sum - výrok hovorí, že jediným pevným bodom, o ktorom sa nedá pochybovať je predstava seba samého ako mysliacej bytosti.

Vzorom pre klasicizmus bola antika a antické umenie. Podstata prírody a človeka je vystihnutá ako večná, orientácia je skôr na rozum než na cit, podstatný je záujem o myšlienky a skúsenosti univerzálnej platnosti. Umelci klasicizmu sa inšpirovali vetou: „Krásne je len to, čo je pravdivé“ - tzv. kŕčovitá krása. Hľadali a obdivovali krásu v pravde. Zmysel umenia videli v napodobňovaní prírody a všetkého čo je v nej pravdivé, podstatné a nemenné. Umenie je tu prispôsobené prevažne potrebám dvornej spoločnosti. Klasicisti sa snažili o umenie najvyššej kvality, čím vznikli presné pravidlá formy, ktoré museli všetci rešpektovať. Francúzsky teoretik klasicizmu Nicolas Boileau Despréaux v diele Básnické umenie formuluje tieto požiadavky:

• Harmonická súmernosť
• Logická jasnosť
• Jednoduchý dej bez odbočení
• Presnosť jazykového vyjadrovania
• Dodržanie čistoty žánru (prelínanie žánrov nebolo prístupné)

Literatúra klasicizmu sa delila podľa antického vzoru na vysoké a nízke žánre. K vysokým sa zaraďovali óda, elégia, epos a tragédia. Spracúvali sa v nich vznešené (historické, nadčasové) námety a ich hrdinovia pochádzali z vysokých spoločenských kruhov (vládcovia, šľachta – napr. P. Corneille: Cid ). K nízkym žánrom patrí bájka, satira, komédia. Námetom bol život nižších spoločenských vrstiev (mešťania, sluhovia). Nachádzajú sa tu neurodzené postavy (napr. úžerník v diele Moliera: Lakomec) a majú prevažne komický charakter. Autori, ktorí sa v tých časoch venovali vážnym štýlom boli predurčení k úspechu, no treba podotknúť, že postupom času sa záujem o ich diela vytrácal. Je však paradoxné, že autori, ktorí boli zástupcami nízkych žánrov boli viacmenej zatracovaní a úspechu sa takmer nedožili a dnes sa ich hry tešia omnoho väčšej obľube ako v minulosti.

Súlad krásy, pravdy a dobra (tzv. najvyšší zákon umenia) musel byť súčasťou každého diela. Autori uprednostňovali rozum pred citom; spoločenský a štátny záujem pred osobným, povinnosti pred láskou. Nevykresľujú človeka takého, aký je, ale takého, aký by mal byť - v dielach vystupuje buď dobrý ideál (ideál doby), alebo jeho protiklad. Nesústreďujú sa na jednotlivé črty človeka, ktorými sa ľudia odlišujú, ale na všeobecné črty a vytvárajú typy postáv, ktoré zodpovedali dobovému vkusu - napr. lakomec Harpagon, statočný hrdina Cid, oklamaná milenka – tzv. umelecký obraz človeka.

V období klasicizmu nastal búrlivý rozvoj drámy, vývoj poézie bol omnoho skromnejší. V klasicistickej poézii prevláda rozum a úvaha nad citom. Najčastejšie sa objavuje opisná, úvahová a satirická báseň. Vytvárala sa tzv. klasicistická dráma, ktorá dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt:

•Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín)
•Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste)
•Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)