O spisovateľke
TERÉZIA VANSOVÁ sa narodila 18. apríla 1857 v Zvolenskej Slatine. Pochádzala z rodiny evanjelického farára a jej rodina mala veľký vplyv aj na jej literárnu činnosť. Mala šiestich súrodencov, z ktorých napr. jej sestra Adela bola manželkou spisovateľa Jána Čajaka a neskôr Pavla Dobšinského. Vzdelanie získala najprv v ľudovej škole v Zvolenskej Slatine, neskôr na súkromnej dievčenskej škole v Banskej Bystrici a v Rimavskej Sobote, no taktiež samoštúdiom. V roku 1875 sa vydala za evanjelického farára Jána Vansu a odsťahuje sa za manželom do Lomničky, kde začína písať prvé básne a prózu nielen v slovenčine, ale i v nemčine. Po presťahovaní na Rimavskú Pílu sa začína aktívne venovať svojej spisovateľskej kariére. Okrem toho, že jej osud nepraje a prichádza o najbližších (ešte v Lomničke jej zomiera malý synček, v roku 1922 spácha samovraždu jej manžel), ju postihnú i existenčné problémy, s ktorými musí zápasiť.

Jej diela začínajú niesť znaky realizmu, hoci ešte stále pretrváva v jej rannej tvorbe i náznak idealizmu. Svoje diela sa snaží podávať tak, aby priťahovali čitateľov, no najmä čitateľky. Stala sa priekopníčkou ženského románu, jej diela spočiatku ovplyvňujú také autorky ženských románov, akými je napr. Hedwiga Courts-Mahlerová. Témy jej diel často pripomínajú dnešné bulvárne správy, pretože sa pokúša upútať čitateľov súdobými pikantnými témami. Okrem dobrodružstva ponúka tiež pestrý obraz vtedajšej spoločnosti, módy, bývania, takže jej knihy často pripomínajú živé obrazy. Taktiež uverejňuje i životopisy svojich najbližších, ktoré však vychádzajú len v periodickej tlači. Vyzdvihovala česko-slovenskú vzájomnosť, propagovala českú kultúru, najmä diela Boženy Němcovej, ktoré aj prekladala do slovenčiny. Jej politické i osobné záujmy sa odrážali aj v jej tvorbe, rovnako ako aj jej verejné a spoločenské aktivity a životné skúsenosti. V roku 1927 získala štátnu cenu za román „Kliatba“.

Sirota Podhradských je najznámejší Vansovej román. Jeho prvé vydanie vyšlo roku 1889. Má napínavý dej a literárna kritika ho považuje za prvý román slovenskej ženy–spisovateľky vôbec. Autorka citlivo, až dojímavo a pritom v zaujímavo komponovanom príbehu, vykreslila životné osudy dievčaťa–siroty Violy Podhradskej. Sila a príťažlivosť hlavnej hrdinky spočíva v jej charakterovej a mravnej čistote, touto postavou vytvorila niečo ako ideál ženskosti tej doby. Vansová sa netajila tým, že jej cieľom je dosiahnuť, aby slovenské ženy čítali. Podarilo sa jej to-román bol veľmi úspešný, aj keď niektorí súčasníci ho spočiatku kritizovali, že ide o plagiát nemeckej a maďarskej literatúry. Vansová veľmi dobre poznala diela českej spisovateľky Boženy Němcovej. V románe Sirota Podhradských použila niektoré podobné postavy ako má Němcová v románe Babička (starenka alebo postava podobná bláznivej Veronke). Zásadným inšpiračným momentom pre Vansovú bol však Němcovej jazyk–jednoduché vyjadrovanie. Dobová slovenčina (krátko po uzákonení) jej však ešte nedovoľovala narábať s jazykom voľnejšie.

Obsah diela
„Mikulčík Podhradského nenávidí nanávisťou zakorenenou, lebo Podhradský, kým ešte nebol senátorom a mal veľký vplyv u meštiactva, všemožne pracoval, aby ránhojiča Mikulčíka, uchádzajúceho sa o úrad mestského lekára, nezvolili, ba verejne mu nadal do „nedoukov“ a do „šarlatánov“. Tieto prívlastky sú primálo lichotivé, než by ich človek, obdarený tak veľkou dávkou samolásky a márnomyseľnosti, ako bol Mikulčík, vedel tak ľahko zabudnúť. Ba časom rástol jeho hnev a zášť oproti nepriateľovi, ktorý snáď už dávno zabudol, že šliapol na hada a že had sipí ešte i teraz na neho. Po svojom „páde“ neopustil Mikulčík Ihlovec, ako sa dalo predvídať, ale živiac sa výnosným remeslom barbierským, fušoval lekárovi do remesla: staval cez leto „banky“ a „sekal žily“, čakajúc pritom na chvíľu, keď uvidí svojho nepriateľa pokoreného. A že tá chvíľa príde, musí prísť, Mikulčík pevne veril.“

Toto vlastne spôsobilo celý dej románu, lebo Mikulčíkov hnev vyvrcholil tým, že využil správnu chvíľu, keď Podhradský skrachoval a v sprisahaneckom spojení s Podhradského slúžkou Zuzľou podpálil celý rad domov v okolí Podhradského. „A medzi oboma rad domov, rad príbytkov ľudí, ktorí teraz malomocne sem-tam behajúc vynášajú niektoré menšie veci, zalamujúc rukami, vidiac, že všetko ich imanie hynie v plameňoch, aby ostala po ňom len hŕbka popola.“ Všetky obvinenia padli na Podhradského a nikto ani netušil, že Mikulčík, po zamestnaní ránhojič, vlastne viacej rán zapríčinil-telesných, aj duševných. Až pri svojej smrti, keď bol už dlhší čas na úteku z miesta činu a všteci si mysleli, že zahynul v plameni, sa vyspovedal farárovi, pátrovi Silvestrovi, ktorý až na konci deja prináša túto osudnú správu a tým zapríčiňuje šťastný koniec príbehu.

„Zhoďte ho dolu z rebríka, zrazte ho, zabite ho, on podpálil naše mesto, on nás chcel zničiť!“ Takéto výroky bolo počuť pri panike v požiare a čoskoro už Podhradský ležal zbitý na zemi. Nebolo mu záchrany a jeho šestnásťročná dcéra Viola, ktorá pri bitke „smelo nastavila svoje vlastné telo úderom zberby a ani len nepomyslela na záchranu svojej osoby“, zostala sirotou. Po ňu si prišiel Vilinský, dlhodobý priateľ jej nebohého otca a od tej chvíle aj jej tútor, opatrovník. On sa mal starať o Violu do jej plnoletosti-dvadsiateho prvého roka a ak by sa ona nerozhodla vydať za jedného z Vilinského synov, ako plnoletá by musela opustiť Vilinského majetok.

So svojím tútorom si Viola dobre rozumela, ale v jeho dome žili ešte ďalší ľudia: pani Vilinská, najstarší syn Imrich, jeho brat Julo, šesťročná dcérka Emuška a Hermínka, vyrastajúce dievča zverené do opatere pani Vilinskej. Zo všetkých týchto Viola sprvu našla pochopenia len u Jula, ktorý bol ku nej celkom príjemný, keďže bol iný, ako ostatní, pyšní členovia Vilinského rodiny.

Hneď po príchode Violy do svojho nového domova, Imrich vyhlásil: „Ja som nie stvorený pre dieťa ľahkomyseľného dobrodruha, hráča, lumpa, pre podpaľovačovu dcéru!“. Tieto jeho slová sprevádzajú celý ďalší dej diela, lebo Violu veľmi zranili a jej srdce sa v tom momente uzavrelo, mala v ňom lásky jedine pre nebohého a tak hrozne obvineného otca. „Nemal, nemal ju, neznámu, bezbrannú, tak hlboko raniť!“Stala sa uzavretou, zadumanou, chladnou, až nepríjemnou dievčinou, ale pre pozitívne osoby v románe mala vždy pocty a porozumenia, hlavne len s nimi kontaktovala. „Či div, že si namyslela, že všetko, čomu sa tešila, uniká a opúčťa ju navždy? Nepokoj, duševné strádanie zmocnilo sa toho mladého dievčaťa, ktoré veru potrbevalo veľa láskavého ošetrovania, aby sa zdarne vyvinulo ako rastlinka, ktorá túžobne obracia hlávku v stranu, odkiaľ by ju malo zľúbať životadarné svetlo slnca, a nenájde ju. Tak smutne klonila Viola hlávku, že nenašla blahodarný lúč opravdivej lásky.“ „Čisté a chladné, nedotknuté bolo ešte Violino srdce ako krištáľ alebo tie ľadovce, kúpajúce sa v priezračných vlnách arktického mora.“ Keď čoskoro starý Vilinský dožil porážku, až prehnane starostlivo ho opatrovala a rada pomáhala aj slúžke Krchovej, ktorá bývala hlavne na salaši -na „Majeri“, kde aj Viola veľmi rada chodila, aby sa vzdialila od všetkých problémov. Tiež veľmi ľutovala Veronku Tieškuľu, postihnuté dievča, ktoré pri konci deja aj umiera.

Viola bola v dome vlastne na nejaký spôsob len slúžkou, ktorou všetci okrem nemocného Vilinského pohŕdali. „A preto si Viola znovu musela povedať, že sa nemá na koho opierať, že je odkázaná len na svoju vlastnú silu.“ „Brániť sa? To jej neprišlo na um! Veď čože by ona vykonala proti nim? Všetci sú proti nej.“ Časom si však predsa aj ona našla kamarátov, susedu Milockú a jej syna, neskôr farára Daniela. Tento si Violu získal prekrásnou hrou na klavíri. „Bola to opravdivá, skutočne pocítená poézia, odiata v zvuky, lahodiace uchu i srdcu, a skrývala v sebe i jednu veľkú a krásnu myšlienku, lenže ju bolo treba rozumieť.“ Daniel sa stal aj jej učiteľom. „No Daniel, ktorého srdce bolo vzdelané, ako i od prírody bohato obdarené láskou a milosrdenstvom k spolubratom a sestrám, zdieľal jej svoje náhľady a zohrieval pomaly jej cit.“ Viola sa ešte od pani Milockej dozvedá o minulosti svojho otca, že Vilinského majetok vlastne teraz patrí jej a tiež že má ešte živú starú matku, ktorá sa však na jej otca nahnevala, lebo si ako druhú manželku vzal Violinu matku, slúžku Marinku. „A preto vždy drahším stával sa jej tento dom, v ktorom sa skutočne začala pokladať za paniu a tamtých len za hostí v ňom.“

Po čase sa z Violy stala prekrásna dievčina, ale ešte vždy je v rodine len akoby podradená. Hermínka sa stáva pravou dámou, ale predsa je Violina krása prírodnejšia, príjemnejšia... Hermínka prejavuje Imrichovi svoje sympatie, kým Viola si na začiatok získala aspoň dôveru a priateľstvo malej Emky. Časom sa však pomery v rodine menia tak, ako by to na začiatku čitateľ nikdy nebol ani predpokladal. Danielovi sa hlavný cieľ podaril, naučil Violu milovať, ale nie jeho, lež toho, ktorého po celý čas tak nenávidela a s ktorým sa vlastne ani nerozprávala. Keď ju Daniel prišiel vypýtať, uvedomila si, že Daniela má rada len ako dobrého kamaráta, kým jej srdce patrí Imrichovi. „A keby nie Danielovo vyznanie, keby nie jeho slová ľúbosti, snáď ešte dlho by nebola prišla k povedomiu, že stojí nad závratnou priepasťou, že si zaľúbila toho, koho pokladala dosiaľ za úhlavného nepriateľa svojho a otcovho.“ „Pred ňou nezdolnou silou staval sa celkom iný zjav, zjav dosiaľ nenávideného Imricha.“ Títo dvaja sa pomaly zbližujú vďaka nešťastných situácií-Vilinského porážky a Emkiných drobníc. Ich sympatie sú však navzájom tajné a zbližovanie napreduje veľmi pomaly. Daniela Viola hneď odmietla, aj keď jej to bolo veľmi ľúto, lebo „Všetko svetlo, cit pre krásu a dobro naučila sa poznávať u neho, on ju naučil veriť, milovať tých, ktorí nás ubíjajú, a ona sa mu takto odplatila.“

K Vilinským prichádzajú na návštevu Imrov kamarát Bubelák a ujo Lepáry, ktorý bol slobodný a Viola sa mu veľmi páčila, nehanebne sa pokúšal s ňou koketovať a získať si ju, Viola sa však o neho vôbec nezaujímala, dokonca sa jej hnusil. Na Majeri zistila, že to práve on tak zničil život Veronky znásilnením, o čo sa nakoniec pokúšal aj pri Viole, ale ona sa ubránila. Pritom však Veronka umrela, možno aj od strachu pred nepriateľom, ktorý celkom zničil jej mladý život.

Imro sa viackrát pokúsil priblížiť k Viole, ale ona sa k nemu vždy správala chladno, alebo ich niekto predčasne vyrušil. Preto ho veľmi potešilo, keď raz videl, že „Viola plače! Viola, tá tichá Viola, tá meravá, tá hrdá! Zvláštny, sladký cit zmilovania vnikol do jeho srdca. Viola je slabá, nie je vzdorujúca, plače, musí cítiť, a tak musí byť prístupná i láske...“ Až keď Viola bola obvinená, že ukradla prsteň, starý rodinný klenot, pretože aj ona nosila na krku podobný, Imrich sa od Emky dozvedá o jej nevine a o všetkých jej pocitoch, ktoré Emka zaregistrovala, keďže spávala spolu s Violou v jednej izbe. Imra tieto nové informácie veľmi potešili a dostal odvahy priblížiť sa k Viole, čo aj urobil práve vo chvíli, keď sa Viola chystala odijsť z domu s vedomím, že ju tu nikto nechce a že ju pokladajú za zlodejku. Vtedy si vymenili svoje tajné city a rozhodli sa, že sa vezmú.

Na konci románu sa všetky problémy riešujú: Viola sa vydáva za Imricha, Hermínka za Bubeláka, s ktorým od samého jeho príchodu koketovala, Julo, ktorý je v meste na štúdiu, sa tiež žení, Lepáry dostal v krčme ešte pred odchodom domov poriadny výprask, akoby odplatu za Veronkin zničený život.

Potom ešte Viola prijíma aj správu o otcovej nevine, pri ktorej jej padol preťažký kameň zo srdca. Páter Silvester jej priniesol aj dokumenty, podľa ktorých jej patril celý majetok, tieto však Viola hneď spálila a nedala o noch nikomu vedieť, lebo poznala, že je aj oveľa väčšie bohatstvo, ako to hmotné. Svoje city prezradila hneď pátrovi hovoriac: „Vďaka vám, vďaka za vaše slová, vy ste mi priniesli viac, než značí život a majetok. Vaše slová mi dali naspäť česť, čisté meno, všetko!“ Aj jej stará matka oľutovala svoje správanie sa k svojmu synovi a sama vyhľadala Violu, aby sa s ňou pomierila. „Túha po dieťati syna, ktorý kedysi naplňoval jej srdce rozkošou a krásnymi nádejami, a láska k dieťaťu nedali meškať jej, ktorá je už blízko hrobu.“

Keď Viola ešte uvidela aj Daniela Milockého, že si predsa našiel inú manželku a že je s ňou celkom šťastný, jej život sa od otcovej smrti obrátil na druhú stranu a „Nenechali za sebou miesto smrti a smútku a kráčali ruka v ruke v ústrety životu, radosti a šťastiu: Imrich Vilinský a jeho žena Viola.“

Miesto a čas
Dej sa odohráva koncom 19. storočia, v priebehu asi štyroch rokov mladosti Violy Podhradskej. Ako miesto je určný slovenský vidiek, na začiatku mesto Ihlovec a neskoršie Zanica a jej bližšie okolie.

Hlavní hrdinovia
VIOLA PODHRADSKÁ je hlavnou hrdinkou románu, podľa nej sa dokonca aj celé dielo volá práve Sirota Podhradských. Jej matka umrela ešte pri pôrode a milujúci otec ju láskavo vychovával. K nemu cítila preto nesmiernu lásku, vďačnosť a úctu. Na začiatku deja bola ešte „dievča, takmer ešte dieťa, vysoko narastené, ale tenušké a štíhle, nevyvinuté. Úzkou, bledou tváričkou vládol len jeden výraz: výraz hlbokej, neohraničenej lásky k otcovi.“ Časom však vyrástla a „Teraz tam z veľkého pozláteného rámca kynie jej postava veľká, štíhla, tvár bielej, priezračnej pleti, len akoby červánkom rána niečo sfarbená, no plná sviežosti a zdravia. Oči, tieto záhadné oči, ktorých farba nemohla sa určiť, tak divne znali pozerať do diaľky: napolo zvedavo, spýtavo, napolo s nemou žalobou. Vlasy, zapletené v hrubých vrkočoch, strojne zdobili hlávku a utkávali v svetle zapadajúceho slnka akýsi svetlý, zlatý kruh okolo jej hlavy.“ Takmer do konca deja „Ľúbosť bola u nej cit veľmi zbytočný a nepotrebný, hoci málo na to myslela, no tak aspoň o tom teraz súdila. Veď u nej dominovali silnejšie a vážnejšie pohyby duše než krásny a luzný sen mladosti: láska.“ Julo si o nej veľakrát pomyslel: „Sfinga, záhadná sfinga!“ a práve tieto slová najlepšie určujú charakter Violy. Na druhej strane, „Jej dobré a vďačné srdce sa otvorilo tým, ktorí opravdivo sa uchádzali o jej lásku.“

GABRIEL PODHRADSKÝ je otcom hlavnej hrdinky. Mal svoju jedinú dcéru veľmi rád, lebo aj pred samou smrťou sa snažil zabezpečiť jej čím lepšiu budúcnosť. Vskutku bol dobrým a štedrým človekom, aj Vilinskému viackrát pomohol v ťažkej situácii. Urobil však aj niekoľko zásadných chýb a chybných vyhlášok, ktoré ho pripravili o život.

LAZÁR VILINSKÝ je Violiným opatrovníkom. Je to ešte jeden z pozitívnych hrdinov románu, ktorý sa snažil, aby každému bolo dobre, aj keď už bol veľmi chorý. Predstavoval najjasnejšie svetlo rodiny, ktoré však bolo oproti všetkým ostatným slabé a chorľavé tak, ako aj on sám. „Vilinský bol tučný, hodný pán a zdal sa byť v jednom veku s Podhradským, no Podhradský zdal sa byť len zlomeným starcom oproti Vilinskému.“ „No Vilinský nebol človek, ktorý sa nadlho oddáva mrzutosti, on rád striasol zo seba každý nemilý pocit a nepríjemným dojmom sa vyhýbal, kde len mohol.“

IMRICH VILINSKÝ je Lazárov najstarší syn. Jeho otec o ňom Viole hneď na začiatku povedal: „Je on síce trochu svojhlavý, rád poslúcha len sám seba, a ohnivý, pohovorí, čo snáď i necíti, no ver mi, dieťa, je on zato dobrý a statočný šuhaj!“ Viola na tieto slová časom asi aj zabudla, lebo práve pre túto jeho ohnivosť ho veľmi znenávidela, ale nakoniec sa presvedčila aj o druhej časti tútorových slov. Imro študoval právo a chcel sa stať ablegátom, no to sa mu nepodarilo.

JULO VILINSKÝ je Imrovým mladším bratom. On je celkom iný, ako jeho súrodenci, miluje prírodu a po dlhom presviedčaní nahovoril rodičov, ktorí s ním mali iné, podľa neho neuskutočiteľné plány, aby šiel študovať jeho obľúbenú oblasť-lesníctvo. Bol prvým kamarátom Violy v novom prostredí, ale dalo by sa povedať, že bol tak trochu aj sukničkár, lebo vždy mal nejaké svoje nové dievča.

EMKA VILINSKÁ je najmladšou sestrou Imra a Jula. O nej zase Vilinský Viole povedal: „Tretie moje a najmladšie dieťa je Emuša, šesťročné dievčatko, trochu slabé a rozmaznané, no viem, že ti bude veľmi láskavou sestričkou, lebo jej srdiečko je nežné a plné vrúcnosti k všetkým, ktorí ju radi máme. Jej miláčikom a zbožňovaným bratom je Imrich, ktorý zasa ju veľmi nežne miluje.“ A naozaj, keď ju Viola po porvýkrát uzrela, pomyslela si: „Tu je Emuša, malé, šumné dievčatko so spytujúcim sa pohľadom jasnobelasých očí.“ Bolo to dobré a poslušné dievča, ktoré si Violu veľmi obľúbilo. Rada sa učila, ale ešte sa u nej prejavovali aj znaky detstva. Pred bratom Imrichom, ktorého mala veľmi rada, nedokázala udržať žiadne tajomstvo.

HERMÍNKA bola dospievajúcim dievčaťom, o ktoré sa od malička starala tetka, pani Vilinská. Mala ju veľmi rada, dávala jej všetko, čo potrebovala, ale preto sa z Hermínky stala namyslená, pyšná a sebecká mladá slečna, ktorá svoju krásu používala na zavádzanie mužov. Imrich jej raz priamo povedal čo si o nej myslí: „Nejdem ti tu do očí vrhať pravdy, ktoré by si zaslúžila a ktoré odzneli v tvojom srdci, kde len pýcha, sebectvo a márnivosť panuje.“

DANIEL MILOCKÝ bol susedom Vilinských a tiež Violiným učiteľom a tajným obdivovateľom. Vyučil sa za farára a neskôr aj dostal prácu v jednej cirkvi. „Bol vždy výborný žiak, tichý, ideálne zmýšľajúci mladík a dobrý kamarát. Jeho zovňajšok bol vcelku veľmi príjemný. Postava niečo vyššia od strednej veľkosti, tvár pravidelná, trochu pribledá, oči tmavé, zväčša sklopené, vlasy gaštanovej farby. Čo mu ale dodávalo ráz zaujímavosti, bol jeho zádumčivý, dobrotivý, niečo rojčivý výraz tváre a trošku elegický úsmev očí. Pohyby však, najmä pohyby rúk boli veľmi nesmelé, ba možno povedať neohybné, nemotorné, okrem keď bol na kancili, v škole a pri klavíri. Vtedy celkom zmizol náter nejapnosti, vtedy vedel, na čo sú mu ruky, a vtedy žiaril z jeho dobrých očí posvätný oheň nadšenia.“

Hlavná myšlienka
Ako to najdôležitejšie z tohoto diela môžeme dostať novú chuť a vôľu do života v nádeji, že sa, ako aj v prípade hlavnej hrdinky všetko dobre skončí, že za zlým vždy chodí dobré, ak aj to zlé prežívame tak, ako sa od nás očakáva, s dobrotou a láskou.

Kompozícia, zloženie, jazyk a štýl diela
Román Sirota Podhradských je zložený z dvoch najväčších častí, pritom jedna z nich hovorí o základných udalostiach, ktoré od základov zmenili viaceré životy, kým druhá časť sa odohráva o tri roky neskôr, keď sa už všetci hrdinovia viac-menej prispôsobili týmto zmenám. Tieto dva celky sa ešte skladajú z 25 menších častí, z ktorých každá má svoj osobitný názov a opisuje určitú udalosť, ale zreteľne sa nadväzuje aj na ostatné časti. Práve skrze týchto podelení sa dielo ľahko číta a je ľahko zrozumiteľné, no niekedy sa tu vyskytujú veľmi dlhé vety, ktoré môžu čitateľovi spôsobiť malé problémy pri pochopení deju.

Dielo je písané v obyčajnom, spisovnom jazyku umeleckým štýlom. Nenachádza sa v ňom veľa cudzích a zastaralých slov a ak sa tam aj nejaké také slovo alebo fráza nájde, na konci knihy je vysvetlenie jeho významu.

Dej sa odohráva väčšinou v dialógoch a monológoch vkombinovaných do rozprávaní a opisov vševedúceho rozprávača, ktorý do svojho príbehu okrem hlavného deja niekedy uvedie aj opis prírody („Stromy sú odiate listom žltým, červenkavým a medzi týmito všetky možné odtienky farieb, ďalej tam na pahorku pýši sa skupina jedlí temnou svojou zeleňou, a nad tým všetkým jasný, trblietajúci sa vzduch a oživuje svetlo.“), alebo sa snaží nadviazať bližší kontakt s čitateľom, akoby sa vzdialil od hrdinov, odstúpil od deja a obracia sa v monológu len čitateľovi („Aký súvis mal zmenený Violin výzor s červeným a zeleným hodvábom a hodváb z Podhradského listom? Rozpomeňme sa na rozčúlenie Podhradského v onen súdny deň, keď mu konečne vypovedali veritelia a predstavení hrozili súdom a exekúciou, a na list, ktorý nedokončil a ktorého úryvky zdvihla Viola zo zeme, aby navila naň zelený hodváb, ktorým mala vyšívať tobolku pre milého otca.“).

Citáty
„Viola neplakala, ani nenariekala, veď najhlbšie pocítený bôľ nemá sĺz, ani slov, preto je snáď taký žeravý a zasiahne všetky naše útroby, zatrasie dušou, zanechá po sebe stopy nehynúce až po pozdnú smrť!“

„Sú bytosti, o ktorých sa nám zdá, že len nešťastie a starosť je ich údelom na svete. Oni sa obetujú druhým, seba nešetria, len druhým slúžia, a zato sa im zakvačí na päty všelijaké súženie, aby ich nenechalo po celý život a aby vytrpeli aj za druhých.“

„Aký krásny je svet, a ľudia predsa takí zlí!“
„Svet je krásny a dobrý vždy a všade, kam nepríde človek so svojím trápením a mukou.“

„Súcit z jednej, vďačnosť z druhej strany sú veľmi príbuzné láske!“

„Kto bol niekedy zaľúbený, kto miloval v okolnostiach podobných Violiným, zná, že často nám zlyhá reč, opustí nás výrečnosť a my stojíme chudobní na slová, alebo keď niečo povieme, je to také prosté, ba nejasné, že sa sami čudujeme.“

„Lebo veď je známe, že nás neláskavé slovo od milovaného človeka dvojnásobne bolí.“

„Obeť bez lásky nestojí nič, ani prázdne slovo.“

„Mŕtvych sa živí boja, aká to hlúposť! Prečo sa báť mŕtvych, keď len živí nám môžu ubližovať, ich sa musíme ľakať, mŕtvych veru nie!“
„Smrť? Aké strašné slovo! Slovo plné hrôzy. A predsa smrť prichádza mnohým ako verný priateľ a vysloboditeľ z trápenia, ako anjel pokoja.“

„Pritom pozrel na ňu víťazným i pokorným pohľadom, ktorý tlmočil celý svet lásky, a ten pohľad stretol sa s podobným u devy, dosiaľ takej chladnej. -Moja Viola,- šeptal znova, potom ju privinul k sebe a prvým bozkom lásky poľúbil milovanú devu.“

„Mne nič netreba, len čo mi daruje tvoja láska! Dosiaľ som sa musela zaobísť bez majetku, ba ani lásky sa mi nedostávalo mnoho, a žila som. A teraz som bohatá, taká bohatá!“

„-Ani o deň dlhšie, stará mama! -rozhodol Imrich s úsmevom. –Ináč prídem a unesiem si svoju mladuchu násilným a veľmi romantickýmm spôsobom.“

Vlastná mienka
Podľa mňa je tento román zaujímavý, lebo hovorí o láske, ale tiež aj preto, že sa v deji odohrávajú viaceré nečakané a nepredvídateľné obraty, ktoré napínajú čitateľa a nútia ho až do samého konca dozvedať sa, čo sa udeje ďalej.