Slovenská baroková literatúra zaujíma približne stotridsaťročný časový úsek(1650-1780). Pravda, jej predpoklady sa utvárali až v období doznievania renesančnej a humanistickej literatúry.

Členíme ju na tieto vývinové etapy:
1. Začiatok(1650-1680)
2.Rozkvet (1680-1750)
3.Ústup (1750-1780)
4.Ústna ľudová slovesnosť

V období ústupu barokovej literatúy sa začala vytvárať rokoková literatúra a zjavovali sa aj prvky klasicizmu. Barokové obdobie sa v Uhorsku vyznačovalo všestrannou hlbokou krízou, chaosom a pochmúrou atmosférou, ktoré boli charakteristické pre celoeurópsky barok. Formovanie uhorského baroka bolo podmienené vystupňovaním protiľudovej a protimeštianskej politiky uhorskej vysokej šľachty a Habsburgovcov, stabilizovaním moci habsburskej dynastie, posilnením habsburskej absolutistickej monarchie, upevnením feudalizmu a prehĺbením hospodárskeho a spoločenského úpadku. Veľký podiel na tomto úpadku mali aj uhorské šľachty(Rákoczi, Thokoly, František II. Rákoczi) a protireformačné náboženské boje (najmä za Leopolda I.).

Proti sociálnemu útlaku protestoval poddaný ľud vzburami,vstupom do vojska a útekom do hôr(Juro Jánošík). Protireformačné náboženské prenasledovanie zosilnelo po odhalení protihabsburského sprisahania Františka Wesselényiho r. 1670. Protestantskú inteligenciu obvinili z účasti na sprisahaní, súdili, väznili a posielali na galeje do Neapola. Časť prenasledovanej protestantskej inteligancie odišla do vyhnanstva, najmä do Nemecka, kde vytvorila exulantskú literatúru.

Sociálny a náboženský útlak, ustavičná vojnová vrava, veľká bieda, mor a prírodné katastrofy vyvolávali v ľuďoch pesimizmus, beznádejnosť, zúfalstvo, životnú neistotu a nedôveru v pozemský život. Jediná istota sa zasa hľadala v mystickom transcendentálnom, božskom, nadpozemskom svete. Protireformácia nedosahovala úspech iba mocenskými prostriedkami.Dávala dôraz aj na kultúrnu stránku protireformačného procesu, ako bolo ovládanie školstva, predvádzanie školských hier, zakladanie tlačiarní, vydávanie kníh, propagácia barokových estetických ideálov a podobne.

Významné boli verejné a súkromné bibliotéky a tlačiarne(napr.Trnava, Bardejov, Bratislava, Košice atď.)

Slovenskými literárnymi jazykmi v tomto období boli latinčina, nemčina a čeština(slovakizovaná čeština). Smerovanie vývinu k vytvoreniu povedomia slovenskej národnej a jazykovej samostatnosti sa prejavilo v silnom slovakizovaní češtiny.Narastanie slovakizačných jazykových tendencií vidieť predovšetkým u katolíkov, ktorí sa v protireformačnom zápase chceli aj pomocou literárneho jazyka zblíiť so širokými ľudovými vrstvami. Literárny jazyk katolíkov sa v podstate opieral o kultúrnu západoslovenčinu.Nechýbalo však ani úsilie o zachovanie nenarušenej češtiny. Slovakizačné jazykové tendencie u evanjelikov neboli také prnikavé a dôsledné ako u katolíkov.Všeobecne sa však jazyková teória i prax vyznačovala snahou o dodržiavanie čistej českej jazykovej normy.Upevňovanie kultúrnej západoslovenčiny a kultúrnej stredoslovenčiny neúprosne pokračovalo a vplývalo na utvorenie literárneho jazyka. Vyvinutá kultúrna západoslovenčina sa napokon stala na konci 18. storočia základom prvého uzákonenia slovenského spisovného jazyka(Anton Bernolák,1787).

Na východnom Slovensku sa uplatňovala kultúrna východoslovenčina. Pre druh literárneho jazyka bol rozhodujúci aj druh literárnych žánrov. V žánroch určeným vzdelaneckým vrstvám používali obe konfesie latinský jazyk, najmä v príležitostnej poézii a v školských dizertáciách a dišputách.Zvláštna situácia panovala v odbornej a popularizačnej próze.Kým katolícka odborná a popularizačná próza sa písala výlučne po latinsky, časť evanjelickej sa písala po česky(slovakizovanou češtinou). Evanjelickí spisovatelia používali v cudzine okrem latinčiny aj nemčinu.

V barokovej literárnej tvorbe kvantitatívne prevládala náboženská baroková literatúra, ktorá vznikla z náboženských potrieb a sporov medzi katolíkmi a evanjelikmi. V podstate sa odvracala od pozemského života k záhrobnému životu, hlásila sa k mysticizmu, zdôrazňovala pominuteľnosť, márnosť a ničotnosť svetských vecí a koncentrovala sa na vieroučné otázky(modlitby, kázne, polemiky atď.)

Najväčší rozmach zaznamenala katolícka literatúra -uplatňovala sa viac ako evanjelická. Svetská baroková literatúra bola zasúpená skromnejšie ako náboženská. V porovnaní s predošlým vývinom však intenzívnejšie pestovala staršie svetské literárne žánre a bohatšie uvádzala nové svetské literárne žánre. V podstate bola pripútaná k pozemskému životu,hoci cítenie a myslenie barokového človeka neraz vyjadrovala ideovými a umeleckými prostriedkami náboženskej barokovej literatúry. Veľa zo svetskej literatúry zostalo v rukopisoch , pretože nemali toľko vydavateľských možností a diela sa cenzúrovali štátom a cirkvou.Najmä však preto, že tam panovali umelecké názory, podľa ktorých to boli "nízke" žánre.

Rast národného povedomia podnietil vznik početných národných a jazykových úvah, obrán a chvál. Riešila sa v nich otázka pôvodu Slovanov a Slovákov, propagovala sa idea pohostinského prijatia Maďarov na slovenskom území a autochtónnosti slovanského a slovenského národa v Uhorsku, dokazovala sa autochtónnosť a národná rovnoprávnosť Slovanov a Slovákov v Uhorsku, význam ich jazyka a slovanská spolupatričnosť, zdôrazňovala sa myšlienka o starobylosti, rozšírení a sláve slovanského a slovenského národa, vyzdvihovala sa slávna národná minulosť a cyrilometodská tradícia, slovenčina sa vyhlasovala za matku slovanských jazykov, vychvaľovali sa kvality slovenského jazyka, odsudzovalo sa pohŕdanie slovenským pôvodom a zanedbávanie rodného jazyka a poukazovalo sa na praktický význam národného jazyka a jeho práva na verejné používanie.

V poézii sa začal uplatňovať sylabický verš. V latinskej poézii sa v príležitostnej lyrike používal časomerný veršový systém a v ostatnej sa používal sylabický.Ale v poézii písanej slovakizovanou češtinou sa uplatňoval spevný verš realizovaný v sylabickom i sylabotonickom veršovom systéme. Do popredia sa výraznejšie dostával prednesový verš a sylabotomický veršový systém.

Slovenská baroková literatúra sa v podstate vyhýbala extrémnemu dekoratívnemu, pompéznemu, patetickému a rafinovanému štýlu so zložitými štylistickými a jazykovými prostriedkami a nezvyčajnými, temnými obrazmi. Uprednostňovala stredný, ba baj prostý a ľudový hovorový štýl s jednoduchými štylistickými a jazykovými oprostriedkami a zvyčajnými, jasnými obrazmi. Neraz stredný štýl kombinovala s prostým, ľudovým hovorovým štýlom.

Predstavitelia:
J. Kalinka, T. Masník, J. Simonides, J. Láni, Š. Pilárik st., S. Fabricius a M. Novák, Ján Rezik, Peter Benický, Hugolín Gavlovič, Matej Bel, Adam František Kollár, atď.