Anafory opakujú tie isté slová na začiatku viacerých veršov. Zväčša stoja na začiatku dvojverší a niekedy majú slovnú podobu trochu zmenenú. Expresívne zdôrazňujú nejaký fakt, skutočnosť alebo predstavu , hlavne v spojení s patetizujúcou hyperbolou ( Jak poddaných máš bohatých, dost si juž bohatý,/ jak poddaní sú žebráci, nemáš nic ani ty.(25)), klimatickým stupňovaním pojmov od menej dôležitých k dôležitejším alebo výrazov od slabších k silnejším (Bellona, boje bohyna, i Mars je búh boje,/... Bellona s bičem krvavým spokojne nestojí.(3)) a gramatickým, tematickým a veršovaným paralelizmom, v ktorom sa súbežne opakujú syntaktické, myšlienkové, motivické a veršové celky s rovnakou alebo podobnou stavbou (Sladký je chren červíčkovi, když si v nem uléhne,/... Sladká je vlast človekovi, v kterej se narodí.(26)).

V epanastrofách sa opakujú tie isté slová, zvraty na konci jedného a začiatku druhého verša (napr. Botahý mívá peníze a chudobný dítky, chudobný s svým pokolením naplní príbytky.(4)). Zvukomalebné onomatopoje zexpresívňujú rozmanité predstavy. Nepríjemná predstava sa napr. zvýrazňuje opakovanín „r“(napr. Tu sa krmí jako baran, krev vyleje v boji, neb Mars i sestra Bellona o krev jeho stojí.(3)).

Epizeuxy pomáhajú vytvárať gramatický, tematický, kompozičný a veršovaný paralelizmus a neraz aj sentencie. Svoju expresívnosť prehlbujú v styku s rozmanitými trópmi ( najmä metaforami, hyperbolami, synonymami, klimaxami a antitézami). Vyzdvihujú dôležitosť, platnosť, samozrejmosť, neodškriepiteľnosť a nevyvrátiteľnosť nejakého faktu a skutočnosti ( Nech bude kto najsprostejší, nech nic nemá v hlave, jestli bude penežitý, predse bude v sláve(27)).

Asyndetá dynamizujú výpoveď a sú príznačné najmä pre trojčlenné slovné kumulácie a pre dvojčlenné voľné priraďovanie kratších viet (záhrady, role, vinice lidem k potrebnosti). Synonymá podčiarkujú závažný fakt , skutočnosť a predstavu ( najmä etického obsahu) pomocou amplifikácie a kumulácie. Nebývajú zväčša synonymickými výrazmi rovnakej predstavovej a pojmovej hodnoty, ale synonymickými výrazmi veľmi blízkeho významu, ktoré predchádzajúci výraz, predstavu a obraz dopĺňajú , dokresľujú ba až stupňujú ( Kdo vlast svoju potupuje, i sám seba haní(6)). Apostrofy utvárajú dôvernú medzi autorom a čitateľom (I tebe nic, milý synu, nebude nemožné(28)).