Hugolín Gavlovič - Valaská škola

Jazyk a štýl

Štýl didakticko-reflexívnych básní je reflexívny, ba miestami až explikatívny. Reflexívnosť a explikatívnosť mu však nebráni, aby nebol primerane emocionálny a expresívny. Racionálnosť a expresívnosť dosahuje jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami ľudového hovorového jazyka a najmä jednoduchými aj zložitejšími a patetickejšími a rétorickými štylistickými aj jazykovými prostriedkami barokového básnického jazyka. Jednoduché, ale aj zložitejšie štylistické a jazykové prostriedky vždy korešpondujú s úsilím ľudového a meštianskeho literárneho baroka o jasné a zrozumiteľné a básnicky účinné zobrazenie myšlienok : autorových etických predstáv a názorov na mravné hodnoty, formulovaných v mravných naučeniach.

Štylistické a jazykové prostriedky ľudového jazyka sú zastúpené zvratmi, povrávkami, prísloviami a porekadlami v pôvodnej alebo básnicky preštylizovanej podobe (upadá do dluhúv po uši(19), Babka k babce, budú kapce(20)...). Amplifikačné a kumulačné štylistické a jazykové prostriedky sa v barokovej poézii stali typickým štylistickým konštrukčným princípom, čo bolo výrazom barokovej radosti z pohybu a barokového rozletu k absolútnu. Veľkú úlohu napokon hrajú v didakticko-reflexívnych básňach. Celkom sa tu však podriaďujú žánrovým požiadavkám : didaktickosti, reflexívnosti a explikatívnosti. Slúžia na emocionálne mravoučné zdôraznenie etických myšlienok, faktov a skutočnosti, na dôkladné osvetlenie mravných zásad a sugestívne presviedčanie o záväznosti morálnych noriem.

Uplatňujú sa formou takých základných trópov a figúr, ktoré patria k typickému štylistickému inventáru barokovej poetiky (napr. epitetami, metaforami, perifrázami, personifikáciami, hyperbolami, anaforami, epizeuxami, synonymami, pleonazmami, klimaxami, antiklimaxami, komparáciami, antitézami, paranomáziami a gramatickým, tematickým, veršovaným i strofickým paralelizmom). Trópy a figúry v nich napokon môžu rozmanitým spôsobom na seba nadväzovať a vzájomne sa splietať.

Amplifikačné a kumulačné prostriedky bývajú asyndetické aj syndetické a najmä dvojčlenné (synonymické, metaforické, klimatické, komparačné a antitetické). V syndetickom spájaní sa už odzrkadľuje spomalené tempo hĺbavých dôkladných reflexií.
Z abreviačných štylistických prostriedkov sú v didakticko-reflexívnych básňach zastúpené asyndetá (asyndetické vetné priraďovanie a asyndetické spájanie slov v kumuláciach).

Z trópov sa v didakticko-reflexívnych básňach používajú také trópy, ktoré vyhovujú barokovému mysleniu a zobrazovaniu : antonomázie, synekdochy, sarkazmus a najmä epitetá, metafory, hyperboly. Mnohé trópy majú už topický charakter, ale vo veršovanom kontexte pôsobia sviežo, expresívne.

Epitetá sú predovšetkým konštantné (chudobný rodič, v údolí zemském, o sladkém pokoji). Majú najmä charakter metafory (štestí okruhlému, rozpálený hnev). Emocionálne a expresívne rozširujú a zosilňujú základnú vlastnosť podstatného mena. Pri výbere a zdôrazňovaní vlastností sa v podstate pridržiavajú barokovej antitetickosti, ale v absolútnej väčšine zvýrazňujú negatívne, nepríjemné, nežiadúce vlastnosti, ktoré lepšie vystihujú stiesnené barokové životné pocity a predstavy a dusnú barokovú atmosféru: nestálosť, pominuteľnosť a márnosť ( štestí okruhlému), metafyzickú hrôzu ( diabli pekelní), surovosť ( s bičem krvavým), ukrutnosť (úžerník zlorečený) a pod. Takéto ťažké barokové epitetá zväčša typizujú drsnú skutočnosť, ale zároveň otvárajú všetky cesty k jej kritike, lebo významne pomáhajú pri zobrazovaní svojho kontrastu: vznešených mravných ideálov.

Synekdochy nahrádzajú širší pojem užším pojmom alebo užší širším. Expresívne zafarbujú mravoučné myšlienky(Horší páni od zbojníkúv, když jim svet nebrání(21)). Metafory sú veľmi emocionálne, expresívne, plastické(aj topického druhu) a dynamické. V podstate majú barokový charakter. Reprezentujú obrazy negatívnych stránok života, patetické hyperbolické a naturalistické zafarbenie, sklon k perifrázam a preberanie ľudových zdrojov. Nebývajú však exkluzívne zložité a temné, lebo neprestávajú slúžiť ako adekvátny a zrozumiteľný básnický výraz reálnej skutočnosti, ktorá je zväčša aj ich prameňom. Vyjadrujú etické predstavy, mravoučné myšlienky a hlavne morálny pátos a rozhorčenie (a bohatí na chudobných svoje paše majú(22)). Morálny pátos a rozhorčenie im dodávajú hyperbolické zafarbenie a rozširujú ich do jednoduchších perifráz (nestríha jich, ale lúpi, až k nebi volajú). V niektorých metaforách ešte cítiť pôvod z ľudového hovorového jazyka (tmu má v očoch). Personifikácie sa realizujú celými reťazcami kumulovaných obrazov. Vyslovujú dôležitosť a moc konkrétnych alebo abstraktných vecí (napr. dôležitosť a moc peňazí práce).

Hyperboly sú typickým barokovým štylistickým prostriedkom. Zodpovedajú barokovej patetickosti, nadsadzovaniu, dynamickosti pohybu a vzletu. Zvyšuje sa nimi rozpätie medzi realitou a jej básnickým zobrazením. Ako nositeľky morálneho pátosu a rozhorčenia prenikajú do rozmanitých trópov, určujú charakter point básní (Tu pokloje neni v zemském obydlení(23)), ba formujú aj celé básne (Hle, človek opilý – žádnému nemílý(24)).
Anafory opakujú tie isté slová na začiatku viacerých veršov. Zväčša stoja na začiatku dvojverší a niekedy majú slovnú podobu trochu zmenenú. Expresívne zdôrazňujú nejaký fakt, skutočnosť alebo predstavu , hlavne v spojení s patetizujúcou hyperbolou ( Jak poddaných máš bohatých, dost si juž bohatý,/ jak poddaní sú žebráci, nemáš nic ani ty.(25)), klimatickým stupňovaním pojmov od menej dôležitých k dôležitejším alebo výrazov od slabších k silnejším (Bellona, boje bohyna, i Mars je búh boje,/... Bellona s bičem krvavým spokojne nestojí.(3)) a gramatickým, tematickým a veršovaným paralelizmom, v ktorom sa súbežne opakujú syntaktické, myšlienkové, motivické a veršové celky s rovnakou alebo podobnou stavbou (Sladký je chren červíčkovi, když si v nem uléhne,/... Sladká je vlast človekovi, v kterej se narodí.(26)).

V epanastrofách sa opakujú tie isté slová, zvraty na konci jedného a začiatku druhého verša (napr. Botahý mívá peníze a chudobný dítky, chudobný s svým pokolením naplní príbytky.(4)). Zvukomalebné onomatopoje zexpresívňujú rozmanité predstavy. Nepríjemná predstava sa napr. zvýrazňuje opakovanín „r“(napr. Tu sa krmí jako baran, krev vyleje v boji, neb Mars i sestra Bellona o krev jeho stojí.(3)).

Epizeuxy pomáhajú vytvárať gramatický, tematický, kompozičný a veršovaný paralelizmus a neraz aj sentencie. Svoju expresívnosť prehlbujú v styku s rozmanitými trópmi ( najmä metaforami, hyperbolami, synonymami, klimaxami a antitézami). Vyzdvihujú dôležitosť, platnosť, samozrejmosť, neodškriepiteľnosť a nevyvrátiteľnosť nejakého faktu a skutočnosti ( Nech bude kto najsprostejší, nech nic nemá v hlave, jestli bude penežitý, predse bude v sláve(27)).

Asyndetá dynamizujú výpoveď a sú príznačné najmä pre trojčlenné slovné kumulácie a pre dvojčlenné voľné priraďovanie kratších viet (záhrady, role, vinice lidem k potrebnosti). Synonymá podčiarkujú závažný fakt , skutočnosť a predstavu ( najmä etického obsahu) pomocou amplifikácie a kumulácie. Nebývajú zväčša synonymickými výrazmi rovnakej predstavovej a pojmovej hodnoty, ale synonymickými výrazmi veľmi blízkeho významu, ktoré predchádzajúci výraz, predstavu a obraz dopĺňajú , dokresľujú ba až stupňujú ( Kdo vlast svoju potupuje, i sám seba haní(6)). Apostrofy utvárajú dôvernú medzi autorom a čitateľom (I tebe nic, milý synu, nebude nemožné(28)).