Str. 8. Skadiaľ vyšiel hlások, ktorý povedal: „ACH!“? Tu predsa nieto ani živej duše. Či sa vari tento kúsok dreva naučil plakať a žalovať sa ako dieťa? To sa mi nechce veriť. Pozrimeže, drevo, aha! Veď je to poleno do piecky, úplne také ako všetky ostatné. Keby som ho hodil na oheň, uvaril by sa na ňom hrniec fazule…Nuž, čo teda? Je v ňom azda niekto skrytý? Ak áno, tým horšie preňho! Teraz ho ponaprávam.“

str. 11 Tak teda, kmotor Geppetto, povedal stolár na znamenie mieru, akú láskavosť odo mňa chcete? Chcel by som kúsok dreva, aby som si mohol vyrezať tú bábku. Dáte mi, však? Majster Anton sa ochotne načiahol za polenom, ktoré mu nahnalo toľko strachu. No keď ho chcel podať priateľovi, poleno sa šklblo, prudko sa mu vytrhlo z rúk a začalo chudáka Geppetta mlátiť do holene.

str. 13. Keď už Geppetto našiel svojej bábke meno, usilovne sa pustil do roboty. Chytro jej pravil vlasy, potom čelo, potom oči.

Str. 14. Keď Geppeto urobil oči a zmeravel od úžasu: zbadal, že oči sa hýbu a veľmi uprene naňho pozerajú. Keď G. videl tie dve drevené oči upreté na seba, div sa nenahneval. Mrzuto povedal: „Drevené očiská, prečo si ma obzeráte?“ Nik mu neodpovedal.

Str. 15. Keď mu nohy ožili, začal Pinocchio chodiť sám. Najprv pobehúval po izbe a potom sa prešúchol cez dvere, vyskočil na ulicu a dal sa do behu.

Str. 17 Vravím vám teda, deti, že kým chudáka nevinného G. viedli do žalára, lapaj P., vyslobodený zo žandárových pazúrov, dal sa vnohy a hybaj krížom po poliach, aby čím prv prišiel domov.

Str. 23 Zúfalý a hladný P sa zavesil na držadlo zvonca akéhosi domu, začal prudko vycengávať a pritom si vravel: „Veď sa len dakto ukáže.“ Po chvíľke sa naozaj zjavil starček v nočnej čapici a zlostne skríkol: „Čo chcete v tejto hodine?“ Keby ste mi láskavo dali kúsok chleba.“ Počkaj tu, zaraz sa vrátim, odvetil starček, ktorý sa nazdával, že má do činenia s niektorým z tých lapajov, ktorí pre svoju zábavu vycengúvajú na domových zvončekoch a vyrušujú statočných a pokojne spiacich ľudí.

Str. 26/27 G., ktorý z celej tejto zmätenej reči vyrozumel iba toľko, že jeho bábka ide zomrieť od hladu, vytiahol z vrecka tri hrušky, podal ich P. a povedal: „Tieto 3 hrušky som mal na raňajky, no veľmi rád ti ich dám. Zjedz ich, nech ti slúžia na zdravie!“ „Ak chcete, aby som ich zjedol, olúpte mi ich!“ Olúpať? Povedať prekvapený G. „Nikdy by som si nebol myslel, chlapče, že máš také fajnové ústa a maškrtný jazyk. “

Str. 29 No ak mám ísť do školy, mal by som sa trocha aj obliecť.“ Ale G bol chudobný a nemal vo vrecku ani groša; urobil mu teda šatočky z kvetovaného papiera, pár topánok zo stromovej kôry a čiapočku z chlebovej striedky. P sa chytro bežal pozrieť do vody v umývadle a pocítil takú spokojnosť sám so sebou, že sa nadul ako páv: „Vyzerám vlastne ako pán.“

Str. 33 „Za 4 šestáky ten šlabikár kúpim,“ zvolal starinár, ktorý počul ich rozhovor. A v okamihu bol knižka predaná. Hrôza pomyslieť, že chudák G sa medzitým doma triasol od zimy v tenkej košeli, lebo kúpil synčekovi šlabikár!

Str. 34 Je to naozaj P! zvolal Pajác. „Je to skutočne on!“ zvriesla pani Rosaura, ktorá tajne načúvala vzadu za javiskom. Je to P! Je to P.! kričali zborovo všetky bábky a začali vyskakovať spoza kulís.

Str. 40 Poďme, páni žandári! Zviažte ma a hodťe do plameňov. Nie, nebolo by správne, keby mal za mňa zhorieť chudák Harlekýn, môj úprimný priateľ!“

Str. 42. No neprešiel ešte ani pol kilometra, keď stretol na ceste Líšku, chromú na jednu nohu, a Kocúra, slepého na obe oči. Kráčali a pomáhali si navzájom ako dvaja dobrí druhovia v nešťastí.

Str. 43 Prešli vyše polovicu cesty, keď zrazu Líška zastala a povedala P.: „Chceš si zdvojnásobiť svoje dukáty?“ Ako? Chceš mať zo sv. mizerných 5 dukátov sto, tisíc, dvetisíc?“ „Pravdaže! A akým spôsobom?“ „Veľmi jednoduchým. Namiesto toho, aby si sa vrátil domov, pôjdeš s nami.“ A kam ma chcete zaviesť?“ „Do krajiny, kde žijú Chmuľovia.“

Str. „Spomeň si, že deti, ktoré sa správajú podľa svojich rozmarov, to napokon vždy obanujú. Stále tie isté reči. Dobrú no, Svrček!“ Dobrú noc P. a dávaj si pozor pred rosou a pred zbojníkmi!“

Str. 51 Zvrtol sa a v tme uvidel dve čierne postavy, zababušené do vriec od uhlia, ktoré skákali za ním na prstoch ani dve mátohy. „Naozaj, tu sú,“ zašomral si. A pretože nevedel, kde by skryl tie 4 dukáty, vopchal si ich do úst, rovno pod jazyk. Potom skúsil ujsť. Ale neurobil ešte ani prvý krok, keď pocítil, že ho ktosi zdrapol za plece a dva hrozné duté hlasy zahrmeli: „Peniaze, alebo život!“

Str. 54/55 „Rozumiem“, povedal jeden, „treba ho obesiť. Obesme ho!“ „Obesme ho!“ zopakoval druhý. A tak aj urobili. Zviazali mu ruky za chrbát, na hrdlo mu navliekli slučku a zavesili ho na konár hrubého stromu, ktorý sa volal Veľký dub. Potom si sadli do trávy a čakali, kedy sa P. posledný raz zatrepe. No ten mal ešte i po troch hodinách oči otvorené, ústa zavreté a mykal sa väčšmi než hocikedy.

Str. 57. Neprešlo ani štvrť hodiny, a koč sa vrátil. Víla, kt. čakala na prahu dverí, chytila bábku za šiju a vniesla ju do izbice, ktorá mala steny z perlete, a zaraz poslala po najslávnejších lekárov. Lekári prichádzali jeden po druhom; prišiel teda Havran, Sova a Vravný svrček.

Str. 61 Môj liek ti teda naozaj pomohol? Nielen pomohol! Zachránil mi život! Tak prečo si sa dal toľko prosiť, aby si ho vypil?“ My deti sme už raz také. Väčšmi sa bojíme lieku ako choroby.

Str. 64 Aká ste vy len dobrá, Víla moja, povedal P a poutieral si oči, a ako vás mám rád! Aj ja ťa mám rada, odpovedala Víla, a ak chceš, môžeš zostať u mňa a budeš mojím bračekom a ja tvojou dobrou sestričkou…

Str. 78 Naše účty si vyrovnáme zajtra. No pretože mi dnes zdochol strážny pes, hneď teraz zaujmeš jeho miesto. Budeš robiť strážneho psa.

Str. 82 A aká dohoda by to bola? Prídeme sem raz týždenne ako doteraz prezrieť si v noci tento kurín a vezmeme z neho osem sliepok. Sedem z nich zožerieme my a jednu dáme tebe, prirodzene, s podmienkou, že budeš predstierať spánok a nikdy ti nepríde na um, aby si začal brechať a zobudil gazdu.