Martin Kukučín napísal veľa diel. Jedným z najznámejších je dielo Dom v stráni. Jednou z hlavných postáv tohto diela je aj Mate Berca.

V težackej rodine Bercovcov boli traja bratia. Ivan, Franic a najmladší Mate. Mate býval v najnovšom a aj najluxusnejšom dome. Detstvo a mladosť prežil na mori, vždy u starého kapitána Dubčica.

Keď ho cestovanie prestalo baviť, dostal pozemok, ktorého časť si musel kúpiť. Na tomto pozemku si postavil dom. Staval ho so svojou manželkou Terou, s ktorou sa oženil dosť neskoro, až v tridsiatke. Mate počas cestovania po svete zbohatol. Bol členom crkovinárstva, cirkevného výboru. Vychoval syna Ivana a dve dcéry Matiju a Katicu. Jeho syn sa oženil a narodili sa im dve deti.

Mate bol prísny, neúprosný. Toto vidieť vtedy, keď sa musel zapojiť do hádky Jery a Dorice. Bol rázny a svoj názor dokončil slovami: „Ja som gazda, mňa bude každý poslúchať!“Mate mal zarastené a ostré strnisko. Jeho ohnutý nos, ktorý bol charakteristický pre bercov, dodával jeho tvári niečo energické, mocné. Syn Ivan sa ho bojí od detstva, ale povie mu svoj názor, čo chce, hoci sa bojí ako bude otec reagovať.

Ale Mate nebol len „tvrdý“, ale ako autor napísal na jednu udalosť: „bol dojatý, miesto toho, aby hromžil, odmäkla mu odvaha a v srdci zavládli nežnejšie city.“ Ale vačšinou bol „zlý“. Keď obraňoval Matiju pred Katicou, ktorú karhal, zakázal Tere pohladiť svoju dcéru so slovami: „Keď otec karhá a hreší, mať nesmie hladiť! Dolu tú ruku!“ Ale napriek všetkému si ho každý vážil ako súceho težaka. Bol vždy slušný. Aj keď bol nahnevaný, slušne sa rozprával s pánmi.

Katica si myslela, že ju otec nemá rád, že na ňu bude kričať, no mýlila sa. Našla v ňom oporu.Podľa šory Anzuly Mate: „hovoril ako kniha.“ Keď mu už nebolo najlepšie, navštívil lekára, no ten mu nič nepovedal. Mate nikomu nedal najavo, že má bolesti. Nechcel nikoho zaťažovať. Pracoval aj na oberačkách s bolesťami a myšlienkami, že oberá možno už poslednýkrát. Táto myšlienka ho často nenechala ani spávať, preto si musel prezrieť celý svoj majetok. Keď prezrel všetky svoje polia, vinice, už nevyšiel z dvora svojho domu.

Keď mu bolo tak zle, že bol uňho lekár, často spomínal, že chce zomrieť. No keď Jera začala protirečiť, Mate ju „schladil“ so slovami: „I na to príde rad, i na to- a nemysli, že je smrť najhoršia .“ Pre Mateho bola smrť vykúpením. Kôli svojej hrdosti najprv nechcel zobrať dar od šory Anzuly, ale neskôr ho zobral a dal Katici.
Mate vyzeral veľmi zle. Mal zničenú a spadnutú tvár. Lícne kosti mu vystávali, mal zapadnuté oči, vlasy skoro celkom šedivé. Na celom zjave sa dalo vidieť, že umiera.
Posledné dni svojho života už nerozprával, nehýbal sa. Akoby už nežil, no len plúca sa mu ťažkopádne dvíhali. Jednej noci, okolo polnoci vypustil dušu.

Na jeho pohrebe bolo veľa ľudí: farári, kapláni, težaci, remeselníci a aj páni. No len najbližšia rodina nie. Keď Mateho rakvu zobrali von z domu, vtedy nastal v dome v tichu obrovský krik a plač. Mate Berca bol dobrým človekom. Bude všetkým chýbať. Jeho miesto sa nedá nikým a ničím nahradiť. Bol to človek pyšný, silný, no silu nemal na jedinú vec. Poraziť rakovinu.