- dej:

Účinkujúcimi hry sú desiati náhodne vybraní rukojemníci, kt. Nemci večer zadržia na odplatu za zabitie nemeckého vojaka. Zatvoria ich do pivnice domu rodiny Petrášovcov, kt. boli deportovaní. Príkaz na zaistenie desiatich obyvateľov mesta porušiacich zákaz vychádzania po devätnástej hodine vydal nemecký veliteľ mesta, major von Lucas.

Ako prvého zatknú bývalého horára Terezčáka, potom mladých zaľúbencov gymnazistku Fanku a študenta Ondreja a postupne ďalších.

Rukojemníci spočiatku príčinu svojho zaistenia považujú za omyl, za nedorozumenie, sú znepokojení, ale i rozhorčení, snažia sa vysvetliť si, prečo sa zdržiavali vonku po devätnástej hodine. Veria, že dostanú iba pokutu a potom ich pustia domov. Keď sa od Mariky dozvedia o zabití nemeckého vojaka, nazdávajú sa, že Nemci ich chcú len vypočuť. Ich nádeje schladí Tulák, podľa kt. nie je náhoda, že sú práve desiati: je to známy „zvyk“ okupantov – smrť jedného zo svojich pomstiť zabitím desiatich civilistov.

Vtedy vchádza do pivnice pán Fischl. Prichádza z poverenia von Lucasa, aby im oznámil, že sú rukojemníkmi zadržanými na odvetu za zabitie nemeckého vojaka, kt. strážil veliteľov dom, a že ak sa vinník do východu Slnka nenájde, budú všetci desiati popravení.

Pán Fischl sľubuje, že sa im vynasnaží pomôcť. A to i napriek tomu, že obyvatelia mesta ho v prvých dňoch Povstania spolu s ďalšími miestnymi Nemcami zatvorili na tri dni do tejto pivnice, vyplienili mu pílu a sklad, potom sa musel skrývať v chlieve a pomohol mu iba syn pána Terezčáka, kt. bol známy svojimi sympatiami k Nemcom a kt. neskôr zastrelili partizáni.

Zverolekár dr. Šustek žiada Fischla, aby vysvetlil majorovi, že on je potrebný vo svojom obvode, kde hrozí epidémia slintavky, holič Uhrík dúfa, že mu prepustenie vybaví pán, kt. zvykol holiť, učiteľ Tomko sa zase prihovára za Starca a za babicu – bývalého horára zaistili ešte pred siedmou, čiže neporušil zákaz vychádzania, a babica bola u rodičky, Fischl si všetko zapíše a sľúbi, že sa u majora za nich prihovorí a vráti sa, len čo bude môcť.

Po jeho odchode sa ešte viac vystupňuje napätie a nervozita medzi zadržanými. Všetci majú strach, sú zúfalí, ešte stále však dúfajú, že im Fischl pomôže. Jedine Tulák tomu neverí, nemá žiadne ilúzie a nazdáva sa, že bude lepšie, ak sa namiesto falošnej nádeje pripravia na smrť.

O jednej v noci prinesú rukojemníkom chlieb a vodu. Uhrík zbadá, že Tulák si krája chlieb loveckým nožom – takým, akým bol zabitý nemecký vojak. Obviní Tuláka, že to on zabil vojaka. Vyzýva ho, aby povedal, kto vlastne je a čo robí v meste, veď nikto ho nepozná.

Do pivnice opäť vchádza Fischl, kt. prináša nové správy od veliteľa. Major rozhodol, že babicu prepustia vtedy, ak povie meno a adresu rodičky, aby si mohli overiť pravdivosť jej slov. Babjaková v pomykove prezradí, že ona vlastne nebola u rodičky, ale pomohla istej žene, aby nemala dieťa. Ani Starca neprepustia, lebo o jeho synovi sa zistilo, že v skutočnosti nedržal s Nemcami, ale vyzvedal pre partizánov. Starec je šťastný, že jeho syn nebol zradcom a že môže byť naňho právom hrdý. Ani holič Uhrík a zverolekár Šustek nepochodili so svojim pokusom zachrániť sa.

Ako poslednú si pán Fischl ponechal „dobrú“ správu: major po polnoci zmenil svoje rozhodnutie. Keďže vysvitlo, že zabitý vojak bol opitý, čo je neodpustiteľná nedisciplinovanosť, veliteľ trval iba na potrestaní jedného z nich. Kto to bude, sa však musia rozhodnúť oni sami.

Uhrík oznámi Fischlovi, že to nebude potrebné, pretože vrah je medzi nimi: je to Tulák, kt. má taký istý lovecký nôž. Na jeho veľké sklamanie mu Fischl vysvetlí, že nôž je síce taký istý, ale vražedný nástroj zostal v tele nemeckého vojaka.

Učiteľ Tomko vyčíta Fischlovi, že to, čo robí major a v čom mu on pomáha, je maximálna krutosť, neľudskosť, a nie veľkodušnosť. Žiada Fischla, aby im dal hodinu na rozmyslenie.

Po Fischlovom odchode sa situácia ešte viac zdramatizuje a vyhrotí, napätie medzi postavami vrcholí. Uhrík a Šustek navrhujú, aby obeť vybrali podľa veku (naznačujú, že Starec už žil dosť a mohol by sa za nich obetovať) alebo podľa spoločenského postavenia (veď život takej prostitútky má určite menšiu hodnotu ako ich životy). Učiteľ zhrozene sleduje, ako mení ľudí strach o vlastný život, ako ich pripravuje o ľudskosť.

Ondrej, znechutený ich počínaním, sa chce obetovať, najmä aby ochránil Fanku. Je sklamaný ľuďmi. Tulák mu v tom zabráni a navrhuje, aby veliteľov návrh odmietli, veď človek má iba jednu šancu proti násiliu – zachovať si dôstojnosť a svoju ľudskú tvár. Uhrík a Šustek nechápu, že ak sa sami vyberú jedného, všetci deviati sa stanú jeho vrahmi.

Uhrík navrhne, aby sa dohodli na mene niektorého zo známych miestnych „buričov“ proti Nemcom a aby tvrdili, že atentát spáchal on. Tulák zhnusene usúdil, že práve toto chce každé násilie - zlomiť človeka, aby sa plazil, aby sa stal zradcom, udavačom, červom – ako Uhrík. Uhrík, vyprovokovaný Tulákom, v náhlom afekte vytiahne britvu a zabije ho. Všetci sú zhrození. Podľa Starca sa naplnili slová evanjelia – skôr než kohút zakikiríkal, Uhrík zaprel v sebe človeka.

Opäť prichádza Fischl, pretože vypršala lehota na rozmyslenie. Učiteľ Tomko mu oznamuje, že majorov návrh odmietajú. Fischl ich žiada, aby si to ešte rozmysleli, veď odmietnutie návrhu môže major pokladať za urážku a môže zmeniť svoje rozhodnutie. Kladie na stôl kľúč od pivnice, vysvetľuje, že všetko je dohodnuté, nebude žiadne vypočúvanie, žiadna verejná poprava, stačí, ak jeden z nich si otvorí dvere, vyjde von a začne bežať a ostatní deviati budú slobodní.

Vtedy sa Fischl od Uhríka dozvedá, že už sú iba deviati – holič tvrdí, že neznámy muž sa sám zabil. Podľa Fischla to menilo celú situáciu, majorova podmienka sa vlastne splnila a on sa určite nebude vyzvedať, ako ten človek zomrel. Napokon Marika nevydrží a vykričí pravdu – Tulák nespáchal samovraždu, zabil ho holič Uhrík. Fischl ju nechce vypočuť. Presviedčia ich, že všetko je v poriadku, podmienka je splnená, všetci deviati sú zachránení. Tí, ktorí si zachovali ľudskú tvár (Tomko, Starec, Fanka, Ondrej, Marika) sa nechcú stať spolupáchateľmi Uhríka, nechcú si za takúto cenu zachrániť život. Odmietajú toto riešenie a opakujú Fischlovi, aby povedal majorovi, že jeho návrh neprijímajú.

Uhrík sa po Fischlovom odchode snaží sám seba presvedčiť, že zabitý bol určite židom, lebo takto sa mu zdá vlastná vina menšia. Keď chce prezrieť mŕtvolu, aby našiel nejaký dôkaz o svojej teórii, učiteľ Tomko sa nezdrží a udrie ho po tvári.

Starec pripomenie Uhríkovi, že aj Judáš spáchal po svojej zrade v Jeruzaleme samovraždu. Vyzýva Uhríka, aby aspoň raz v živote bol chlapom a vzal si kľúč. Uhrík neunesie ťarchu viny a prijíma starcov návrh – žiada však, aby mu jeden z prítomných kľúč vlastnoručne podal. Nikto mu ho nepodá, učiteľ sa ho snaží dokonca zadržať, ale Uhrík si napokon sám vezme kľúč, vybehne hore schodmi a otvorí dvere. Ľudia v pivnici začujú krátku dávku zo samopalu.

Hra sa končí slovami tých, ktorí predstavujú v hre ľudskosť a vyššie morálne princípy.

- v takejto dramatickej situácii sa odhaľujú skutočné charaktery ľudí, niektorí zostanú čestní, iní sa prejavia ako podliaci a zbabelci
- dráma aj keď zdanlivo spracúva vojnovú, protifašistickú tematiku, môže sa chápať i ako podobenstvo o tom, ako sa moc snaží manipulovať s ľuďmi, o tom, ako človek môže aj v diktatúre zachovať ľudskú tvár, ba i ako podobenstvo o situácii, v kt. sa ocitlo Československo po obsadení vojskami Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968