2. Obsah

Novela sa skladá z dvoch častí:
1. Na úvod
2. Rozpráva Seeborn

1. Na úvod: Prvá časť je tvorená autorovými spomienkami na poručíka Seeborna, s ktorým bojoval na benátskom fronte počas 1. svetovej vojny. Seeborn bol veľmi uzavretý človek, často menil nálady, aj preto ho ostatní vojaci volali barón Rébus. Autor spomína i na jeho hrdinské činy počas bojov, kedy sa vrhol na nepriateľa len s bičíkom a nepriateľ, prekvapený jeho odvahou, sa vzdal bez boja. Seeborn zomrel 17. novembra 1917 na sklonku rakúsko – uhorskej ofenzívy proti Talianom. Padol len sedem krokov od Talianmi obsadeného územia vo chvíli, keď sa len s hŕstkou vojakov rútil na nepriateľský guľomet. V poslednej chvíli ešte kričal na autora, aby mu pomohol, no ten už nemohol, lebo Seeborn utrpel smrteľný priestrel brucha. Na druhý deň preberal autor Seebornovu pozostalosť. Zanechal po sebe iba pár osobných vecí, medzi ktorými bola ženská fotografia a tenká, husto popísaná knižka: Seebornove zápisky. Autor bol veľmi prekvapený, lebo nikdy nevidel poručíka písať, nebol žiadny sentimentalista a o živote sa vyjadroval až príliš drsno.

„Že si Seeborn viedol zápisky, bolo mi prekvapením. Po prvé, nikdy sme ho nevideli písať a po druhé, sám sa vysmieval práporčíkovi Nikimu, ktorý si svedomito zapisoval do knižočky udalosti dňa.“ Autor si knižku nechal a ostatné veci poslal Seebornovej rodine, lebo tak si to Seeborn želal. Seebornove zápisky nie sú kompletné, chýba im začiatok; stránky pravdepodobne vytrhol v zúrivosti sám Seeborn. Autor podáva tieto zápisky len s nepatrnými opravami.

2. Rozpráva Seeborn: Druhú časť tvoria samotné zápisky poručíka Seeborna.
c. a kr. poručík Maximilián von und zu Seeborn žije so svojou priateľkou, herečkou Ernou. Seeborn si namýšľa, že má namiesto srdca protézu, vďaka ktorej je obrnený voči všetkým citom, predovšetkým voči láske. Pri prechádzke pozdĺž delostreleckých kasární stretáva svoju dávnu lásku, Mínu z Riedenburgu, ktorú nevidel celý rok.

„Prechádzka pozdĺž delostreleckých kasární. Zmrákalo sa, vzduch bol vlažný, cigara dobrá, v jazere kŕkali žaby. - Seeborn! – volal na mňa niekto za chrbtom. Hlas, ktorý ma kedysi sladkou muzikou uspával, hlas obostretý ľahunkým závojom, hlas teplý, mäkko sa vlniaci... Obrátim sa a vidím Mínu rýchlo za mnou kráčajúcu.“ (3)

Po ich stretnutí sa v Seebornovi začali prebúdzať dávno pochované city, ktoré sa však vďaka predchádzajúcemu sklamaniu a nove protéze zmenili na hlbokú nenávisť a túžbu po pomste. Seeborn sa začne s Mínou stretávať čoraz častejšie a v jeho hlave sa zrodí dokonalý plán pomsty. Túži iba po jednom – vrátiť Míne všetko utrpenie, ktoré musel kvôli nej prežiť i s úrokmi. „Vidíš Mína, teraz mi šľahla nádherná myšlienka mozgom. Čo za skvostná myšlienka! Uskutočním ju s bezohľadnou dôslednosťou a vypočítavo, ako dravec. Na franforce rozdriapem tvoju úbohú, smutnú dušu a prisahám ti, že kochať sa budem v tvojich trýzniach.“(4)

Jedno popoludnie, keď sedel i s Ernou v kaviarni, pri vedľajšom stola zbadal Mínu so svojím snúbencom, advokátom dr. Viliamom Schroderom. Ten je vďaka chorobe oslobodený od vojenskej povinnosti. S Mínou sa stretávajú čoraz častejšie, až jedného dňa mu oznámi, že kvôli nemu zrušila svoje zasnúbenie s dr. Schroderom. Seeborn musí neustále myslieť na Mínu, no taktiež na vojnu, ktorá ho kruto poznačila. Spomenul si na príhodu s kadetom Matejom Pongauerom. Pongauer si večer pred útokom začal písať závet. Ostatní vojaci sa ho pýtali, prečo sa rozhodol písať závet práve teraz. On im však povedal, že predtým nemal potrebu to urobiť, lebo vedel, že nepadne. Teraz má však predtuchu, že sa už z frontu domov nevráti. Kadet Pongauer na druhý deň skutočne zomrel. Odvtedy začal aj Seeborn veriť na predtuchy.

„Pokiaľ ide o mňa, doteraz som ešte nikdy nemal myšlienku na smrť. Jednoducho, necítil som takú potrebu, nehlásila sa vo mne. I v tých najťažších chvíľach bol som si istý... áno, ťažko to vysvetliť. Slovom, vedel som, že sa mi nič nestane."

Seebornov vzťah s Ernou začal pomaly, ale isto chladnúť. Keď Erna odišla za rodičmi na návštevu, cítil sa voľný a potajomky dúfal, že sa už nevráti. Seeborn opäť pokračoval vo svojich nekalých plánoch. Postupne si začal získavať Mínu na svoju stranu, stretávajú sa čoraz častejšie. Nepociťuje však skutočnú radosť z Míninho záujmu, bráni mu v tom protéza. Sám seba prirovnáva k zbytočnému človeku Pečorinovi, hrdinovi z Lermontovovho románu Hrdina našich čias. V sne sa so svojím vzorom stretáva.