Maximilián von und zu Seeborn: c. a kr. poručík Maximilián von und zu Seeborn prežil vo svojom živote veľa bolesti a sklamania, preto sa takpovediac “obrnil“ voči okolitému svetu, aby už nemohol znova zažívať utrpenie. Nahovoril si, že mu vyoperovali srdce a namiesto toho mu do hrude vložili protézu, vďaka čomu sa stal úplne necitlivým človekom.

„Lebo zamenil som srdce za protézu a žije sa mi lepšie než predtým s tým bláznivým, náladovým krámom.“

Žil dvojtvárnym životom: spoločnosť ho považovala za tichého, pokojného a rozvážneho vojnového hrdinu, statočného vojaka, ktorý je vždy ochotný pre dobro spoločnosti a ostatných ľudí riskovať vlastný život. Jeho myšlienkové pochody ale zostali pre ostatných utajené, vojaci z jeho jednotky ho preto začali volať barón Rébus.

„Raz vážny, uzavretý, potom bez všetkého prechodu veselý, zhovorčivý, o chvíľku roztúžený, hneď zas roztržitý, až mrzutý... Jedným slovom človek nepredvídateľných nálad, netušených hĺbok a nepreniknuteľných tajov. Jeho chrabrosť bola bezpríkladná a mužstvo ho zbožňovalo s tou dojemnou láskou, ktorá robí v bitke i z tej najchabejšej chásky neohrozených hrdinov.“

Vnútorne pociťoval obrovskú ľahostajnosť voči celému svetu, v ktorom videl len zlo, skazu a nenávisť a týmto hodnotám prispôsoboval i svoj život, čo sa mu vďaka protéze úspešne darilo. Rovnako ako otrasné zážitky z vojny ovplyvnilo jeho konanie sklamanie v láske k Míne, ktorá ho opustila z vypočítavosti. Seebornovým vzorom sa stal Pečorin, hrdina z Lermontovovho románu Hrdina dnešných čias, s ktorého filozofiou sa sám stotožňoval.

„A prečo chcem byť Pečorinom? A prečo je to skvostnou myšlienkou?“

Stala sa z neho bytosť uzavretá pred svetom, celý svoj život sústredil na jedinú vec – pomstu. Myšlienka, že sa Míne odplatí za bolesť, ktorú mu spôsobila, sa stala jediným zmyslom jeho života.

„Myslím na to, ako uteká čas a ako sa blíži hodina, v ktorej dovŕšim svoje nádherné dielo. Obdivujem sám seba, že som taký pokojný a necítim nijakú nerozhodnosť. Ibaže na to neprestajne myslím, áno, celý čas myslím na tú blížiacu sa hodinu a predstavujem si všetko vo veľmi jasných farbách.“

Celkový jeho pohľad na ženy bol veľmi negatívny, bral ich iba ako hlúpe a bezvýznamne plemeno, bezcitné pokušiteľky mužov, čo sa odrážalo i na jeho vzťahu k Erne.

„Ó, ženy! Ó, dych pravekov! Ó, matky, manželky, milenky, dcéry i vy všetky ostatné neznáme: vanie z vás puch diluviálnych húštin, z ktorých ste sa blížili šelmovitým krokom, plné krásnych i strašlivých inštinktov, neľútostné, bezcitné a milosti neznajúce. Vo vašich pohľadoch sa kmitajú záblesky prašelmy, vaše červené pery chutia teplou krvou, ostrosť vašich bielych zúbkov pripomína nemilosrdný chrup ostrovida, vo vlnistých záhyboch vášho úsmevu sa skrývajú všetky rozkoše neba i hrôzy inferna, vaše ružové nozdry sa chvejú neznámymi vášňami, z uspávajúcej melódie vašej reči vyznieva šum vzdialených pravekov, hladkosť vášho bieleho tela vynucuje si predstavu číhajúcej zmije, narkóza vašich sladkých bozkov preniká nám do najskrytejších hĺbok, vaše mäkké objatie zatracuje i vykupuje...“

Aj on však niekedy podľahol krásam ženského tela a láske, no v tom okamihu sa opäť začal prejavovať vplyv protézy.

„Áno, vysvetliť som jej chcel, ako strašne, priam na smrť ju ľúbim, ja, človek s protézou namiesto srdca. Moje „výpočty“? Na smiech. Celý čas som o nich nevedel. Ako keby mi boli vymizli z mozgu. Ako keby nikdy ani neboli. Ohlásili sa len vtedy, keď som roztvoril dvere a videl prostred izby stáť Mínu s rozpustenými vlasmi. Či vo mne náhle všetko nestvrdlo? Nie, nie, nesprávne hovorím. Niečo iného sa stalo so mnou: keď som vkročil dnu a zavrel za sebou dvere, ako keby mi niekto cudzí surovým násilím vytrhol z najtajnejších hĺbok to moje vlastné „ja“ a sám vstúpil dnu na jeho miesto – hovorím „niekto cudzí“, avšak predsa dávno povedomý...“

Po vykonaní pomsty a po Míninej smrti, zabil v sebe aj poslednú nádej na šťastie a lásku. Teraz sa stal skutočne prázdnym a „zbytočným človekom“ ako jeho vzor Pečorin, zostala z neho len telesná schránka bez citu a záujmu o svet okolo seba.
„Áno, som teda už naozaj človekom s protézou namiesto srdca, a ak som o tom niekedy pochyboval, dnes už niet nijakých pochybností. Ó, teraz by som si už smelo mohol rozorvať hruď pred nočným návštevníkom z Kaukazu...“

Mína z Riedenburgu: Wilhelmina z Riedenburgu pochádzala z bohatej a vysoko váženej rodiny. V minulosti ukončila svoj vážny vzťah so Seebornom kvôli vypočítavosti a onedlho na to sa zasnúbila s advokátom Schroderom. Táto cudná, nežná a krásna mladá žena však ešte stále prechováva k Seebornovi hlboké city, preto po ich opätovných stretnutiach zruší zásnuby a oddáva sa láske. Neustále žiarli na Ernu, s ktorou Seeborn ešte stále žije.