3.2.2. Horizontálne členenie textu

Novela Muž s protézou sa skladá z dvoch kapitol: 1. Na úvod
2. Rozpráva Seeborn , ktoré sa ďalej členia na odseky.


3.2.3. Fázy sujetovej organizácie

1. expozícia (úvod): Autorove objasnenie Seebornovho príbehu, jeho smrť a posledná vôľa, ktorej konateľom je samotný autor.

2. kolízia (zápletka): Stretnutie Míny a Seeborna po roku od ich rozchodu, následné zrušenie zásnub a Seebornova chorobná túžba pomstiť sa Míne .

3. kríza (vyvrcholenie): Seeborn naplnil svoj plán pomsty – získal si Míninu lásku a prinútil ju, aby sa mu oddala dušou i telom.

4. peripetia (obrat v deji): Mína spoznáva Seebornovu pravú tvár, zisťuje, že jeho láska nebola skutočná, išlo mu iba o pomstu.

5. rozuzlenie (záver): Mínina smrť; súboj medzi Seebornom a Schroderom, kedy zomiera advokát Schroder a Seebornova predtucha o smrti.


3.2.4. Vertikálne členenie textu

pásmo rozprávača: rozprávač je subjektívny
pásmo postáv: tvoria ho dialógy medzi postavami a vnútorné monológy


3.3. Jazykový plán

3.3.1. Príznakové jazykové prostriedky

Hrušovský využíva takmer všetky vrstvy slovnej zásoby, prevažuje spisovný jazyk. Nájdeme tu slová štylisticky neutrálne a množstvo citovo zafarbených slov.


3.3.2. Figúry

apoziopéza: „Už počul ojedinelé posmeľujúce výkriky, videl napriahnuté ručné granáty, zašľahal i plameň z ústia pušky... ešte krátky okamih života...“
„Napochytre spravené drôtové prekážky boli kanonádou už nadobro rozhádzané, strojové pušky štekali len pozriedka, praskanie pušiek ustávalo...“
„Dobrý, úbohý barón Rébus... A nadovšetko veľmi úbohý...“

elipsa: „Cigary sme si svorne podelili, knižočku som si nechal – tak bolo určené na poslednej strane – a ostatné veci som poslal na udanú adresu.“

epifora: „A tento tu, naozaj, tento bledý, hrobom páchnuci cudzinec nemohol byť nik iný než Pečorin! Môj veľký, nemilosrdný Pečorin! Strašný Pečorin!“

anafora: „Urážajú ma Ernine gestá, uráža ma jej náhly spád hlasu, uráža jej smiech, jej spôsob reči, jej chôdza.“

paradox: „Tá nepochopiteľná, ohavná perverzita spôsobiť komusi blízkemu bôľ, kochať sa v jeho slzách, sýtiť sa pohľadom na duševnú trýzeň, tešiť sa potlačenými vzdychmi – a sám týmto bôľom bezhranične trpieť, súčasne však nájsť najvyššiu rozkoš vo vlastnom utrpení.“