1. Úvod

Mnohí z nás sa už v tejto dobe nezaoberajú antickou literatúrou a toto obdobie pokladajú za zabudnutú kapitolu. Po významnej gréckej literatúre sa začala na jej základoch rozvíjať rímska literatúra. Dominovala tu najviac poézia, ktorá dokáže upútať svojich čitateľov práve svojou výnimočnosťou a jedinečnosťou. V snahe zistiť viac o tejto rímskej poézii som sa rozhodla pátrať v histórii literatúry a priblížiť si práve toto obdobie.


2. BÁSNICI ZLATÉHO VEKU

Rímska literatúra za vlády cisára Octaviana – Augusta (29 pred n. l. – 14 n. l.) vrcholí v takzvanom zlatom veku, teda v období troch najväčších rímskych básnikov, Vergilia, Horatia a Ovidia. Občianke vojny sa skončili, moc v ríši si rozdelil triumvirát na čele s Octavianom, ktorý sa skoro zbavil svojich dvoch spoluvládcov a opierajúc sa o légie sústredil všetku moc v ríši vo svojich rukách. Jeho vojenská moc a diktatúra skoncovala s demokratickým hnutím nižších vrstiev práve tak ako s rozpínavým liberalizmom mocných aristokratických rodov. Aj keď sám Octavianus vystupoval ako ochranca republiky a chudobných vrstiev a tiež i ako osloboditeľ vlasti. Keď už získal všetku moc a pevne ju držal v rukách, zriekol sa diktatúry, vyhlásil formálne republiku, vrátil čiastočne senátu jeho práva a seba pokladal len za princepsa – prvého občana, no realita bola iná, v skutočnosti si všetku svoju moc ponechal aj naďalej. Jeho ríša sa rozprestierala od Čierneho mora až k hraniciam Germánov na Rýne. Sám sa pokladal za Caesarovho nástupcu a je známe, že od Octavianovej vlády sa vládcovia ríše volali cézarmi a tiež príjmali vznešený titul “božský” i pocty patriace bohom. Octavianus sa sám venoval literatúre a zhromažďoval okolo seba básnikov, ktorých viedol k literárnej činnosti. A v tom mu pomáhal bohatý šľachtic Gaius Cilnius Maecenas.


3. PUBLIUS VERGILIUS MARO
(70-19 pred n. l.)

Publius Vergilius Maro bol syn statkára, ktorého majetok pridelil štát veteránom, nadobudol vzdelanie, ale nemal záujem o úrad. Nemal rád veľké mesto, chcel žiť v ústraní a venovať sa poézii. Na spôsob gréckeho Teokrita sa stal oslavovateľom pastierskeho a roľníckeho života v dielach ako Pastierske spevy (Bucolica) a Básne o roľníctve (Georgica). Vzory občianskych cností videl práve v pastieroch a roľníkoch , pracovitosť, statočnosť, mierumilovnosť a ideálny rodinný život. Týmito básňami upozornil na seba Maecenata i Octaviana, ktorí ho zahrnuli poctami a obdarovali majetkom. Vergilius, uznávajúc Octavianove zásluhy o nastolenie vytúženého mieru, bol ochotný osláviť ho veľkou epickou skladbou. Tak vznikol najväčší rímsky národný epos Aeneis, v ktorom básnik vedie svojho hrdinu Aenea z dobytej Tróje cez mnohé dobrodružstvá a útrapy na mori i v Afrike až na brehy Itálie, kde sa stane zakladateľom Ríma, a tak aj Rímskej ríše.

Aenea predstavil ako vzor rímskych cností, ktorý vždy kladie povinnosti k svojmu rodu nad osobné záujmy a ktorý odmieta i lásku kartáginskej kráľovnej Didóny, aby svoj rod priviedol do zasľúbenej zeme. Aeneidou Vergilius básnicky oslávil vznik Rímskej ríše a jej svetodejné určenie. Toto dielo sa stalo vzorom všetkým novovekým eposom, najmä v klasicizme pri vznikaní nových národných literatúr. Ale Vergilius bol najčítanejším básnikom i v stredoveku. Dante ho urobil svojím sprievodcom v Božskej Komédii. Pravda, pre romantikov a realistov bol už priveľmi slávnostný a strojený. Celá Vergiliova poézia je oslavná a slávnostná, a preto v nej prevažuje živel idealizujúci nad realistickým. Ale aj v tomto oslávení kladných stránok života, práce a hrdinských cností bol vzorom celému radu diel svetovej literatúry.

* Pastierske spevy (Bucolica) – zbierka idýl
Zbierka desiatich básní z pastierskeho života v hexametroch podľa syrakúzskeho básnika Teokrita. Skutočný život pastierov sa odráža len v polovičke básní. Niektoré básne odzrkadľujú vtedajší politický a literárny život rímskej spoločnosti a životné osudy autora a jeho priateľov. Ich skutočný obsah a zmysel je alegorický. Prvou idylou sa prostredníctvom pastiera Tityra vyjadruje vďaka Octavianovi za vrátenie majetku skonfiškovaného veteránmi. Alegorické básne získali Vergiliovi vplyvných priaznivcov a priateľov. Uvedenie idyly do rímskej literatúry zodpovedalo romantickým sklonom obdobia. Idyly vynikajú lahodným veršom, jednoduchou rečou a nádhernými opismi prírody.