Miguel de Cervantes y Saavedra Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha

Miguel de Cervantes y Saavedra narodený 29.9.1547 v Alcalá de Henares bol španielsky prozaik, dramatik a básnik. Vyrastal ako syn felčiara s chudobnej zemianskej rodiny. Študoval v Madride odkiaľ neskôr odišiel do Ríma, kde sa stal vojakom. Zúčastnil sa na bitke pri Lepante, kde bol ranený a ochrnula mu ľavá ruka. Pri návrate do Španielska sa dostal do zajatia pirátov, s ktorého sa dostal po 5. rokoch. Neskôr sa oženil a stal sa komisárom pre zásobovanie. V roku 1602 ho uväznili pre chyby v účtoch a dlhy. Svoju hmotnú núdzu sa pokúšal vyriešiť literárnou tvorbou. Vtedy vzniklo dielo Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha.
Kniha je rozdelená do 22.kapitol, v ktorých autor zobrazuje život Dona Quijota od myšlienky stať sa potulným rytierom až po jeho smrť.
Don Quijano sa vo svojom voľnom čase oddával čítaniu rytierskych románov. Jeho náruživosť zašla až tak ďaleko, že začal rozpredávať svoju pôdu aby mal peniaze na ďalšie knihy. Všetko mu to tak pomútilo rozum, že prišiel na najbláznivejšiu myšlienku, stať sa dobrodružným rytierom. A tak sa dal rýchlo na uskutočnenie tohto cieľa. Najprv vyčistil zbroj po pradedoch a šiel sa pozrieť na svojho koňa. Hoci ten bol chudý ako trieska, jemu sa zdalo, že sa mu nevyrovná ani jeden kôň na svete. Pomenoval ho Rocinant a sebe dal meno Don Quijote de la Mancha. Aldonzu Lorenzovú, dievča z vedľajšej dediny, premenoval na Dulcineu z Tobosa. Keďže všetko už bolo pripravené vybral sa pred úsvitom na cestu, pretože na svete je ešte toľko nespravodlivosti, ktorú musí odstrániť. Takto sa začínajú príhody odvážneho rytiera dobrodruha, ktorý vidí vo všetkom, to čo čítal v knihách. Napríklad hneď ako uvidel krčmu predstavil si že je to hrad so štyrmi baštami, ba nechýbal mu ani padací most a hlboká vodná priekopa. Po niekoľkých príhodách sa rozhodol, že potrebuje zbrojnoša, a tak sa dohodol so sedliakom Sanchom Panzom, v ktorom bolo toľko múdrosti ako v komárovi sadla. Obaja spolu zažívajú rôzne dobrodružstvá, ktoré vlastne ani nie sú dobrodružstvá, ale len predstavy Dona Quijota, ktorý vo všetkom vidí obrov, príšery, zlých čarodejníkov a iné obludy. Jeho zbrojnoš sa ho zbytočné pokúša presvedčiť, že sú to obyčajné veci.

Zrazu sa vynorili na ceste dvaja mnísi benediktíni; cestovali na dvoch muliciach. Mali okuliare a slnečníky. Za nimi šiel koč, obklopený štyrmi či piatimi jazdcami a dvoma chodcami pohoničmi mulíc. V koči sedela, ako vysvitlo neskôr, akási biskajská dáma, poberajúca sa do Sevilly za manželom.

Mnísi nešli s ňou, hoci sa uberali tou istou cestou. No len čo ich Don Quijote zočil, riekol zbrojnošovi: „Ak sa nemýlim, bude to najslávnejšie dobrodružstvo, aké kedy svet videl, lebo tie potvory. čo tam vidno, sú podistým , ba celkom určite nejaký čarodejníci, unášajúci princeznú v koči, a preto treba zabrániť tejto nespravodlivosti stoj čo stoh!“
„To bude ešte horšie ako s veternými mlynmi,“ riekol Sancho. „Podívajte sa, pane, veď sú to benediktíni a v koči sú podistým dáki cestujúci.“

Každé dobrodružstvo skončilo tak, že buď dostal bitku Don Quijote, alebo Sanco, no najčastejšie obaja. Takto prechádzali od dobrého k lepšiemu. Kniha končí smrťou Dona Quijota a spisovaním jeho testamentu. Don Quijote da la Mancha si na smrteľnej postelí uvedomí, že nie je rytier a nikdy nim ani nebol, že sa mu to len všetko pomútilo v hlave. V svoje poslednej vôli vraví, že jeho neter sa nesmie vydať za muža, o ktorom najprv zistí, že nemá ani poňatia o rytierskych románoch. Ak sa však zistí, že ich pozná, no ona si ho aj tak zaňho vydá, stratí všetko čo jej odkázal.