Jozef Cíger - Hronský Jozef Mak

O spisovateľovi:

Jozef Cíger Hronský sa narodil roku 1896 a umrel roku 1960. Bol slovenský prozaik a medzivojnový organizátor MS. Roku 1936 bol členom delegácie MS, keď aj absolvoval ročnú cestu za amerckými Slovákmi. Opísal ju v diele Cesta slovenskou Amerikou. Roku 1959 založil aj Maticu slovenskú v zahraničí.
Predznamenal lyrizovanú prózu. V románoch proroctvo doktora Stankoveského, Chlieb, Jozef Mak sa dotýkal vážnych dobových problémov – vojny, nezamestnanosti, vystahovalectva. Podstatná časť jeho diela je určená deťom: Smelý Zajko, Smelý Zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Tri múdre kozliatká. Postavy v diele:

Jozef Mak - ,, Jozef Mak, obyčajný človek milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.
Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek.”

brat Jano - ,,… lebo Jano bol vysoký, široký chlap a lakťami zavalil stôl až dopoly. Keď sa Jozef naň prizeral, zdalo sa mu, že Jano nariasol, alebo chlapskejší je, ako ho pred siedmimi rokmi videl, iba vlasy mu zredli nad čelom, gamby sa mu trocha naduli a krvnatejšiu mal tvár. Do drobných, hlboko zasadených očú sa mu svetlo malej lampy ani nedostalo, a Jozef mohol si myslieť, že Jano má v očiach mrzutosť.”

Maruša - ,, Popolavá bola, ba až zelenkavá, akoby už od vekov ležala tu, akoby splesnivela. Vidno bolo: ramená tak rozhodené, ako jej samy padli, keď sa zrútila na zem. Oči a ústa dopoly otvorené a zmeravené. Mráz mu prebehol chrbtom, keď si povšimol mŕtvy neprikrytý zrak, a ovalil ho tuhý zápach pálenky, ktorý vydychovala.”

Gregor Bialoš - ,,Gregor Biaľoš mal znak na ľavom líci, pamiatku z kameňolomu, kde ho zasiahla kamenná troska, dynamitom rozprasknutá, a keď sa teraz usmial alebo rozhovoril, nuž hviezdica sa mu spravila z vrások na líci a nebolo príjemné dívať sa na neho, iba tomu, kto pryvikol. Jozef Mak nemohol sa privikúť, I teraz sa dival radšej inde, keď mu Biaľoš začal hovoriť:….”
Jula Maková – ,,Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, keďže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala toho súdu, pokladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali a rozkazovali jej mnohí.

Varovala všetky deti troch sestár, zavše robila až za troch, ale tu bol súd, nuž všetci, i sama verila, že vykonala roboty za pol zdravej ruky.“

Janova a Jožova matka, Jožko (Julin syn), Hana (Marušina dcéra), Melošovci, Joťko Hiriačok, Ivan Pietor, bača Kubanel, Ján Bánoci, cigán Imro, Róza a Teréza (Imrove "frajerky"), Aduš (lekár).

Dej romána:

,,Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo drevených zrubov a šindľavých striech. Oblôčik matere Jozefa Maka vzdzchoval ustaté, zomdlené, žlté svetlo a chladná hmla sa čudovala, tichšie si líhala na zem pod týmto oblokom.
Iba hviezdy sa výrazne chveli nad vlhkým štítom strechy, hocimali také svetlo ako oblôčik na chalupe vdovy po Jánovi Makovi.
A keď nad Húdakovom rozknísal sa ospalý vietor a pobral sa ponad dolinu k východu, vtedy zabolelo materino lono naposledy a narodil sa Jozef Mak.
Jozef Mak, obyčajný človek milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti.
Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo a nikdy nie ako človek.
A ženy okolo matere boli ospalé, ani toľko nepovedali, či je prišlé dieťa hodné, slabé, hoci sa toľko I v najhorších prípadoch povie.”
Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa. Už pri samom jeho narodení mali trápenia, lebo ho nemal kto pokrstiť. Nakoniec ho pokrstila suseda Hana Meľošovie. Malý Jozef Mak mal brata Jana. Mal ho veľmi rád, lebo ho Jano nosieval na chrbte. Raz ho však znenávidel pri hre, keď sa hrali na Jánošíka. Tu sa ukázalo, že je Jano zlý a že ubližuje mládeži.
Pozdejšie keď Jano vyrástol, odišiel pracovať do hory a keď sa vratil späť do dediny vždy sa napil a vyšítal Jožkovi, že sa živý z jeho peňazí a že byva v jeho dome. To bola aj príčina Jožkovho odchodu k bačovi Kubanelovi kde pomáhal bačovi okolo oviec. Bačo Kubanel ho vyplácal ako ho kcel a platil mu veľmi málo preto sa Jožko rozhodol zanechať ho.
Počas služby u bača Jozef sa zalúbil do Maruše a chcel si postaviť dom. Preto odchádza do hory pracovať. Tu sa spriateľí s Gregorom Biaľošom ktorý mu vo všetkom radil a pomáhal. Raz Gregora v hore privalilo drevo a Jožko sa potom dozvedá, že Biaľoš mu bol otec. ,,Jozef Mak sa zatriasol celý. Prehol sa komusi cey plece, díval sa chvíľu na Biaľošove nehybné prsia, potom pobehal mu zrak po tvárach rubárov.
Vysoký, tenký chlap stál vedľa Jozefa Maka, všimol si ho a chcel práve povedať: Jožo dorazilo to otca.”
Maruši zomrela matka a presťahovala sa k Jožovej matke. Marušin otec sa zaľúbil do Jožovej matky.
Jozef sa nevzdal úmislu vystavať si chalupu. Tak aj bolo, ale len čo vystavel chalupu musel ísť na vojnu do Hercegoviny. Na vojne čakal list od matky a Maruše. Nijaký list neprichádzal.

Po vojne sa vracá a v Brezne stretáva cigáňa Imra ktorý mu povie, že mu mater umrela a, že jeho milá sa musela vydať za Jana Maka z donútenia.
Po návrate si Jožko berie za ženu Julu Petriskovú, ktorá sa opisuje ako nie veľmi pekná osoba, ale mala predsa dobrú povahu. I keď sa Jožo správal dosť bezohladne voči Jule, Jula Joža veľmi milovala a dala by i svoj život pre ňeno.
Raz Joža postavili pred súd, že počas vojny bol medzi nimi burič Ivan Pietor, s ktorým sa často rozprával. Keď sa vrátil našiel doma Julu s malým synčekom. Jožko strácal u July istotu, lebo sa Jula dozvedela od Hiriačka, že Jožo chodil za Marušou. Maruša keď videla beznádej svojej lásky, utopila sa. Neskoršie sa Jule a Jožkovy narodilo aj druhé dieťa, no po pôrode Jula zomrela. ,, Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak, naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde!…Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.
Jozef stratil Julinou smrťou všetko čo mal.
,,- Nehnevaj sa na mňa, Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som len trochu bola tušila, keby som skôr tušila, že ma budeš raz I návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo...Keby som trochu skôr...Veď mi už aj srdce začalo biť, a ja ani sama neviem, prečo a ako prestalo. Veď by som ja i plakala, keby som mohla nuž odpusť mi, Jožko, a staraj sa o deti. Ver mi, hockedy by som sa rozbehla z neba za vami, mne by nebolo ťažko za vás hocičo opušťať, ale...“

,,Nuž vedz, že sa ešte všetko neskončilo. V románoch bývajú takéto veci ukončené. Lenže život je nie román, život je bralo, dolina, vrchy, kláty, sekera, náruživosti, chlieb a inovať, a všetky tieto veci nie sú iba kulisy, aby sa dali hocijako postrkovať, ako sa fantázii páči. Nuž nemôžeš ty len tak zmiznúť, Jozef Mak. Obyčajní človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta: musí v druhej tridsiatke žať, čo v prvej nemúdrej sial. Hocikto ti uverí, že je to smiešny poriadok, ale nepomôže ti nik, lebo zákon je zákon.
Trp, Jozef Mak.
Človek-milión si, nuž vydržíš všetko: keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajní Jozef Mak.“

Vlastná mienka o románe:

Román Hronského pod menom Jozef Mak znázorňuje tažký život hlavného hrdinu. Jozef Mak svetu neznamená nič, on je ako autor uvádza: iba človek milión bez ktorého svet bude aj daľej fungovať. Román sa mi páči, lebo znázorňuje ťažké životné zákony bytia a jestvovania.

I keď v dneskajšom modernom živote máme rôzne technické pomôcky a svet je zachitený priemyselnou revolúciou predsa ešte stále ľudia majú také ťažké životné problémy ako čo mal Jozef Mak. Majú ich, lebo stále, vždy a všade budú jestvovať ťažké a kruté zákony života ktorým sa nik nemôže vymknúť.


Použitá literatúra:

Jozef Cíger Hronský – Jozef Mak (Tatran-1969-Bratislava)
Rozum do vrecka (Mladé Letá-1998-Bratislava)
Nemšok – Dostálová - Literatúra a Čítanka Pre 3. ročník stredných odborných učilíšť (Slovenské pedagogické Nakladaťeľstvo-1985-Bratislava)

Multimédia:

CD-ečko: Osobnosti slovenských dejín (Endata-1998-Bratislava).