Igora prosí na kolenách o odpustenie, cíti sa vínný za Evinu smrť. Odchádzajú pred potupou- najprv malý Róbert, potom jeho žena a nakoniec aj on je otrávenú polievku.
Igor je apatický. Zrazu si k nemu sadne Maxi. Spomína na Evu, matku. Pred očami sa mu zjaví Flórikova tvár- to on je všetkému na vine. V noci si ho vystriehol, železnou tyčou ho umlátil k smrti a odtiahol na nezastavaný priestor. Flórikova smrť je bezvýznamná- nenachádza pokoj, ani Evu mu to nevráti. Ťahá ho to k rieke, kde najprv hodí tyč a chce tam skočiť aj on. Vtedy ho oslovil Maguš. Ťahá ho preč.
Je ešte noc.
Noc…


Tento román mi veľmi pripomína Romainov román- Peter a Lucia. Aj tu ide o tragickú lásku dvoch mladých ľudí, plných života na pozadí absurdity vojny. Tu však ide nielen o nezmyselný boj medzi národmi, ale aj o chamtivosť, ktorá spôsobila bezcitné vyvražďovanie židov. Využíva tragický osud protagonistov románu, aby poukázal na absurditu doby a ukázal svoj odpor k fašizmu (na čo využíva aj iróniu a výsmech s trpkou príchuťou). Dej je popretkávaný úvahami o fašizme- akoby cez Maxiho úvahy o živote Židov sám autor podával svedectvo o hnuse z fašizmu.
Použil obraz hviezd na hrudi Židov a tých na nebi- žiaria rovnako. Najviac ma šokoval obraz zastreleného osemročného chlapca. Kde sa nájde v človeku toľko zloby, bezcitnosti, keď dokáže urobiť niečo také- využiť naivitu dieťaťa a potom ho chladnokrvne zastreliť. Čoho všetkého je sfanatizovaný človek schopný, ale je to naozaj fanatizmus, alebo stačí tak málo, aby sa v ľuďoch prebudili krvilačné zvery?.