Malý príspevok ku dielu Alexandra Solženicyna

Jeden deň Ivana Denisoviča

Poviedka Jeden deň Ivana Denisoviča vyniesla známemu sovietskemu ruskému spisovateľovi Alexandrovi Solženicynovi Nobelovu cenu za literatúru z roku 1970. Poviedka bola napísaná na základe jeho skutočného pobytu v koncentračnom pracovnom tábore Gulag. Je čiastočne autobiografická a je postavená na rozprávaní väzňa, ktorý bol za vojny zajatý nemeckou armádou, ale ktorému sa podarilo zo zajatia uprchnúť.

Solženicyn nezveličuje fakty z tábora a všíma si bežný život väzňov, ich prácu na stavbe v treskúcej zime (- 30 °C až – 40 °C), nedostatok jedla. Vzhľadom na čo to z naštudovanej problematiky totalitného režimu si ako čitateľ tohto diela uvedomujem, že okolnosti v akých museli žiť väzni boli v rozpore so zásadami socialistického humanizmu. Jazyk autora je typický pre väzeňské prostredie. Po návrate ku svojej jednotke bol tajnou políciou označený za špióna a odsúdený k trestu desať rokov v pracovnom tábore. V tábore je tvrdý, až neľudský režim, na ktorý si nováčik veľmi ťažko zvyká.

Hlavní hrdina, celým menom Ivan Denisovič Šuchov, prežil po rôznych táboroch po Sibíri až osem rokov a zanedlho ho čaká prepustenie. Zo zkúseností ostatných vezňov však vie, že takých, ako je on, buď pošlú do vyhnanstva, alebo mu pripíšu ďalšiu „desiatku“. Tábor je ovládaný zločincami z povolania, ktorý si na úkor „pracantov“ zlepšujú životné podmienky. Človek však musí držať jazyk za zubami, lebo ho „orgány strčia do polepšovne“, čo je kamenné väzenie, kde je i v lete mráz niekoľko stupňov pod nulou. Po niekoľko dňoch v „polepšovni“ si človek uženie chorobu, doživotné následky alebo i smrť.

Poviedka je postavená na rozprávaní v 1. osobe v priebehu jedného dňa od rána do večera. Poukazuje tak na charaktery ľudí po mnohoročnom väznení. Niektorí spoluväzni si doposiaľ uchovali hrdosť a ľudskú tvár a ďalej žijú podla pravidiel civilizácie. Iní sa v zúfalstve schyľujú k ponižujúcemu chovaniu (vylizujú misky po jedle atď.) Takto popisuje autor život vo vynáleze bolševickej moci, z ktorého niet úniku a v ktorom jediným útočiskom je smrť. Najčastejšie postavy vystupujúce v diele: Ivan Denisovič Šuchov, poctivý a pracovitý; autor charakterizoval svoju hlavnú postavu v tomto úryvku –

„V táboroch a väzniciach si Ivan Denisovič odvykol premýšľať, čo bude zajtra a čo o rok, čím bude živiť rodinu. Vrchnosť myslí na všetko za neho, a tak je všetko akési jednoduchšie. Ale čo potom, keď sa dostane na slobodu...? Ľahko zarobené peniaze nič nevážia a človek nemá ten pocit, že ich zarobil svojimi rukami. Pravdu majú starí ľudia, keď vravia, čo ľahko prišlo, ľahko aj odíde. Šuchov má ešte mocné ruky, vedia robiť, prečo by si teda nedokázal na slobode nájsť statočnú robotu?"

Šuchov si vážil každú otrusinku chleba, ktorú dostal  v jedálni trestaneckého tábora na prídel: „Chlebík niesol pod dvoma vrstvami odevu, ohrieval ho vlastným telom, preto nebol ani trochu zamrznutý. Koľko krát Šuchov v táboroch spomínal, ako sa predtým jedávalo na dedine: celé panvice zemiakov, liatinové hrnčeky kaše, a ešte pred kolektivizáciou aj veľké kusiská mäsa. A mlieka popili toľko, až im bruchá pukali. Nebolo to správne – v táboroch to Šuchov pochopil. Jesť sa má tak, že si celkom sústredený na jedlo, tak ako teraz, keď si odhrýzaš malé kúsky, jazykom ich rozmieľaš, lícami si pritom pomáhaš – a ako ti čierny vlhký chlieb krásne vonia!“

Ďalšou postavou diela je mladý Aľoška, sused od väzňa Šuchova. Mladík Aľoša sa pripojil ku baptistom. Baptistom nič tak ako aj Aľoškovi nebolo na svete treba, len aby mali svoje náboženské presvedčenie, svoje východisko, svoju jedinú záľubu, či lásku – vieru v jedno stále, ničím nevyvrátiteľné, dokonalé a isté: „Len aby nik z vás netrpel ako vrah alebo zlodej, či ako ten, čo siaha na cudzie. Ak však trpíte ako kresťania, nehanbite sa, ale oslavujte Boha jeho menom.“ Touto postavou autor diela vyjadril, že ľudia strácali v životných podmienkach trestaneckých pracovných táborov životné istoty.

Kildigs bol Lotyš, ale po rusky hovoril ako rodený Rus. Večne žartoval, a preto ho mali všetci v brigáde radi. Ďalšou postavou bol Hopčik, ktorého zavreli za to, že benderovcom nosil do lesa mlieko. Trest mu vymerali, ako keby bol dospelý. A on je len ako také teliatko – ku každému sa pritúli. Pritom je aj chytrák – svoje balíky zje sám, niekedy sa kŕmi aj v noci. Kapitán eskortu je nasadený do pracovného táboru stalinskou vládou pre kontrolu a udržiavanie bezpečnosti. Brigadír Kuziomin je človekom, s ktorým sa Šuchov 1. raz stretol, ďalšia postava – Ivan, bol vysokým a chudým seržantom s čiernymi očami, keď naňho človek prvý raz pozrel, pochytila ho hrôza: „Keď ho však [človek] lepšie spozná, zistí, že je zo všetkých dozorcov najmiernejší, ani basu nenaparí, ani pred náčelníka nepoženie.“