Malý príspevok ku dielu Alexandra Solženicyna

Jeden deň Ivana Denisoviča

Poviedka Jeden deň Ivana Denisoviča vyniesla známemu sovietskemu ruskému spisovateľovi Alexandrovi Solženicynovi Nobelovu cenu za literatúru z roku 1970. Poviedka bola napísaná na základe jeho skutočného pobytu v koncentračnom pracovnom tábore Gulag. Je čiastočne autobiografická a je postavená na rozprávaní väzňa, ktorý bol za vojny zajatý nemeckou armádou, ale ktorému sa podarilo zo zajatia uprchnúť.

Solženicyn nezveličuje fakty z tábora a všíma si bežný život väzňov, ich prácu na stavbe v treskúcej zime (- 30 °C až – 40 °C), nedostatok jedla. Vzhľadom na čo to z naštudovanej problematiky totalitného režimu si ako čitateľ tohto diela uvedomujem, že okolnosti v akých museli žiť väzni boli v rozpore so zásadami socialistického humanizmu. Jazyk autora je typický pre väzeňské prostredie. Po návrate ku svojej jednotke bol tajnou políciou označený za špióna a odsúdený k trestu desať rokov v pracovnom tábore. V tábore je tvrdý, až neľudský režim, na ktorý si nováčik veľmi ťažko zvyká.

Hlavní hrdina, celým menom Ivan Denisovič Šuchov, prežil po rôznych táboroch po Sibíri až osem rokov a zanedlho ho čaká prepustenie. Zo zkúseností ostatných vezňov však vie, že takých, ako je on, buď pošlú do vyhnanstva, alebo mu pripíšu ďalšiu „desiatku“. Tábor je ovládaný zločincami z povolania, ktorý si na úkor „pracantov“ zlepšujú životné podmienky. Človek však musí držať jazyk za zubami, lebo ho „orgány strčia do polepšovne“, čo je kamenné väzenie, kde je i v lete mráz niekoľko stupňov pod nulou. Po niekoľko dňoch v „polepšovni“ si človek uženie chorobu, doživotné následky alebo i smrť.

Poviedka je postavená na rozprávaní v 1. osobe v priebehu jedného dňa od rána do večera. Poukazuje tak na charaktery ľudí po mnohoročnom väznení. Niektorí spoluväzni si doposiaľ uchovali hrdosť a ľudskú tvár a ďalej žijú podla pravidiel civilizácie. Iní sa v zúfalstve schyľujú k ponižujúcemu chovaniu (vylizujú misky po jedle atď.) Takto popisuje autor život vo vynáleze bolševickej moci, z ktorého niet úniku a v ktorom jediným útočiskom je smrť. Najčastejšie postavy vystupujúce v diele: Ivan Denisovič Šuchov, poctivý a pracovitý; autor charakterizoval svoju hlavnú postavu v tomto úryvku –

„V táboroch a väzniciach si Ivan Denisovič odvykol premýšľať, čo bude zajtra a čo o rok, čím bude živiť rodinu. Vrchnosť myslí na všetko za neho, a tak je všetko akési jednoduchšie. Ale čo potom, keď sa dostane na slobodu...? Ľahko zarobené peniaze nič nevážia a človek nemá ten pocit, že ich zarobil svojimi rukami. Pravdu majú starí ľudia, keď vravia, čo ľahko prišlo, ľahko aj odíde. Šuchov má ešte mocné ruky, vedia robiť, prečo by si teda nedokázal na slobode nájsť statočnú robotu?"

Šuchov si vážil každú otrusinku chleba, ktorú dostal v jedálni trestaneckého tábora na prídel: „Chlebík niesol pod dvoma vrstvami odevu, ohrieval ho vlastným telom, preto nebol ani trochu zamrznutý. Koľko krát Šuchov v táboroch spomínal, ako sa predtým jedávalo na dedine: celé panvice zemiakov, liatinové hrnčeky kaše, a ešte pred kolektivizáciou aj veľké kusiská mäsa. A mlieka popili toľko, až im bruchá pukali. Nebolo to správne – v táboroch to Šuchov pochopil. Jesť sa má tak, že si celkom sústredený na jedlo, tak ako teraz, keď si odhrýzaš malé kúsky, jazykom ich rozmieľaš, lícami si pritom pomáhaš – a ako ti čierny vlhký chlieb krásne vonia!“

Ďalšou postavou diela je mladý Aľoška, sused od väzňa Šuchova. Mladík Aľoša sa pripojil ku baptistom. Baptistom nič tak ako aj Aľoškovi nebolo na svete treba, len aby mali svoje náboženské presvedčenie, svoje východisko, svoju jedinú záľubu, či lásku – vieru v jedno stále, ničím nevyvrátiteľné, dokonalé a isté: „Len aby nik z vás netrpel ako vrah alebo zlodej, či ako ten, čo siaha na cudzie. Ak však trpíte ako kresťania, nehanbite sa, ale oslavujte Boha jeho menom.“ Touto postavou autor diela vyjadril, že ľudia strácali v životných podmienkach trestaneckých pracovných táborov životné istoty.

Kildigs bol Lotyš, ale po rusky hovoril ako rodený Rus. Večne žartoval, a preto ho mali všetci v brigáde radi. Ďalšou postavou bol Hopčik, ktorého zavreli za to, že benderovcom nosil do lesa mlieko. Trest mu vymerali, ako keby bol dospelý. A on je len ako také teliatko – ku každému sa pritúli. Pritom je aj chytrák – svoje balíky zje sám, niekedy sa kŕmi aj v noci. Kapitán eskortu je nasadený do pracovného táboru stalinskou vládou pre kontrolu a udržiavanie bezpečnosti. Brigadír Kuziomin je človekom, s ktorým sa Šuchov 1. raz stretol, ďalšia postava – Ivan, bol vysokým a chudým seržantom s čiernymi očami, keď naňho človek prvý raz pozrel, pochytila ho hrôza: „Keď ho však [človek] lepšie spozná, zistí, že je zo všetkých dozorcov najmiernejší, ani basu nenaparí, ani pred náčelníka nepoženie.“
Zástupca brigády Vasilij Fiodorovič. Šuchov spoločník – s prezývkou „Tatár“. Estónci Klevšin a Hopčík. Ďalšími mužmi zo šuchovovej brigády bol Feťukov a Cézar Markovič. Hlavný dozorca Volkovský: „Volkového sa boja nielen všetci trestanci a všetci dozorcovia, ale vraj aj sám veliteľ tábora. Veru, boh si šelmu označí, aj tomuto dal príznačné meno, lebo Volkovoj inak ani nehľadí, iba ako vlk. Záhadný, vysoký a večne zamračený, večne rozlietaný.“ Pavlo – pomocník vedúceho. Autor sa snaží veľmi opisným štýlom vyjadriť emócie, pohyby, gestikulácie postáv, opisy prostredia, orientáciu čitateľa diela v čase: „O piatej ráno, ako vždy, sa ozval budíček – pred štábnym barakom udierali kladivom o šínu. Prerušovaná ozvena slabo prenikla cez obločné sklo na dva prsty pokryté námrazou a po chvíli zanikla – bolo chladno a dozorcovi sa nechcelo dlho oháňať rukou.“ Všetky udalosti v diele sa odohrávajú v priebehu jedného dňa. Už z názvu knihy čitateľ vytuší, že autor sa snaží opísať, čo všetko prežívajú ľudia v pracovných táboroch vo vojnovom období, pričom do celého deja klasicky vsádza jednu hlavnú postavu – Ivana Denisoviča.

Autor diela Alexander Isajevič Solženicyn po vypuknutí druhej svetovej vojny absolvoval delostreleckú prípravu a slúžil ako dôstojník delostrelectva Červenej armády. Počas bojov v Nemecku ho tajné sovietske orgány zatkli a odsúdili na osem rokov ako nepriateľa sovietskeho zriadenia. Priamo z frontu ho deportovali na Sibír. Dôvodom na obžalobu a verdikt bol list priateľovi, v ktorom sa kriticky vyjadril k niektorým Stalinovým rozhodnutiam. Tým sa skončil normálny život sovietskeho občana Alexandra Solženicyna a začal sa život človeka, ktorý je odrazom drámy celého Ruska. Ako trestanec prešiel viacerými väznicami a tábormi, na vlastnej koži spoznal podstatu stalinizmu a rozhodol sa – ak gulagy prežije – celý svoj život venovať boju proti režimu v mene jeho miliónov bezmenných obetí. Postavu Ivana Denisoviča autor vytvoril podľa vojaka Šuchova, s ktorým bojoval počas druhej svetovej vojny (Šuchov však nikdy nebol v trestaneckom tábore); obohatil ju o skúsenosti väzňov a samého autora, ktorý bol trestancom v Osobitnom tábore.

Autor opisuje ťažký život ľudí v pracovných táboroch, ktorý museli v zime často ťažko pracovať. Ľudia od práce umierali: „Človek musí byť stále na pozore. Snažiť sa, aby ho nijaký dozorca nikdy neprichytil samého, iba v skupine. Lebo je možné, že niekoho hľadá na nejakú robotu, alebo si potrebuje na niekom vyliať zlosť.“ „Usť-Ižma bol na tom tak zle, že z neho šla krv a vyčerpaný žalúdok mu už nič nechcel prijímať. Odvtedy šušle.“ Ľudia umierali aj od zimy, od hladu: „Na žbrnde je len jedno dobré, že je horúca, no Šuchovovi sa teraz dostala celkom studená. Napriek tomu ju jedol ako vždy – pomaly a vnímavo. Veru tak, s jedením sa netreba náhliť, aj keby horelo. Okrem spánku žije trestanec pre seba iba desať minút pri raňajkách, päť pri obede a päť pri večeri.“ Autor sa len nesnažil týmto opisovať okolie a podmienky, v ktorých ľudia žili, ale chcel sprostredkovať čitateľovi obraz prostredníctvom, ktorého by čitateľ sám spoločne s hrdinom diela citovo prežíval ťažký osud v tomto tábore chladu, skúšky prežitia, túžby prežiť spojenej s hľadaním najefektívnejších spôsobov, aby človek mal trochu súkromia, tepla, jedla i oddychu:

„Vidíš, ani zdravý, ani chorý, tridsaťsedem dva. Keby si mal tridsaťosem, je to jasné. Ale ja ťa tu takto nemôžem nechať. Ak chceš, ostaň na vlastné riziko. Ak ťa doktor po vizite uzná, dá ti péenku, ale ak nie, pôjdeš do basy za ulievanie. Radšej choď do roboty. Šuchov neodpovedal, ani nekývol na pozdrav, len si nasadil čiapku a vyšiel von. Uveril niekedy zdravý chorému?“ Kruté zaobchádzanie zo strany seržantov a vedúcich tábora: „Hovädo jedno, videl si niekedy, ako tvoja baba umýva dlážku? Takto umývajú...sráči posratí. Nič nevedia, a ani nechcú robiť. Škoda pre nich toho chleba, čo dostávajú. Hovnami by ich mali kŕmiť.“

Oslovovanie zajatcov pridelenými číslami: „Počuj, osemstopäťdesiat štvorka, vieš čo? Prebehni to handrou, nech to vyzerá umyté, a padaj!“ Ľudia v komunistickom režime žili z príkazov vlády, čo sa týkalo i pracovných trestaneckých táborov, ktoré do značnej miery ovplyvňovali denný režim človeka. Autor vyjadruje i pocity odlúčenia väzňov od svojich najbližších, napríklad u hlavnej postave Šuchova, ktorý si dopisuje so svojou ženou, starostí sa o ňu, či má dostatok všetkého pre seba a pre ich deti. Pri čítaní diela sa zamýšľam na čo to trápenie? V čom bola podstata Stalinovho režimu? Dielo núti čitateľa sa zamýšľať aj tak trochu nad politickými otázkami. Veď predsa, keď spoločnosť má prežiť, tak musí veriť v dobro a viera v dobro sa musela určite takému človeku ako je Šuchin pomaly zo života vytrácať. Po tomto zamyslení sa človeku vynára v mysli otázka, čo takéhoto človeka drží ešte na žive? Prvou odpoveďou by mohla byť jeho rodina, vlasť ani tak nie, veď z vlasti s takýmto režimom má skôr chuť človek utiecť ako v nej ďalej žiť. Hľadanie odpovede autor necháva na čitateľa. Názov diela už rozhľadenejšiemu čitateľovi naznačí, čím sa celé dielo nesie, a to niečo by som nazval „pudom prežitia“. Pud prežiť má aj malé dieťa. Každý bez akéhokoľvek rozdielu nevyratúva koľko ho bude stáť to, aby prežil. Žiaden človek so zdravým rozumom nezvažuje medzi životom a smrťou. Ako hovorí známy nemecký filozof Arthur Schopenhauer – základom života človeka je vôľa žiť. Na tieto myšlienky ma priviedol nasledujúci text zo Solženicynovho diela: „Človek si povie: prečo by mal trestanec desať rokov drieť v tábore? Nechcem – a dosť. Cez deň sa len tak ponevieraj a noc je tvoja. Ale nič také. Na to boli vymyslené brigády. Lenže nie také ako na slobode, kde Ivan Denisovič dostával svoju mzdu a Peter Petrovič zasa svoju. Brigáda v tábore, to je také zariadenie, aby nie vrchnosť hnala trestancov do práce, ale trestanci jeden druhého. Tu platí jedno – alebo dostanete prídel navyše všetci, alebo všetci skapínajte. Ty nemakáš, všivák a ja mám kvôli tebe hladovať? To teda nie, len pekne zarezávaj, darebák akýsi! A ak ťa ešte pritlačí takáto nepríjemnosť, už vôbec nebudeš vysedávať bez roboty. Či chceš, či nie, hýb sa, behaj, lietaj. Ak si do dvoch hodín neurobíme ohrievareň, je po nás.“ Dielo je teda značne vyfarbené existenciálnymi prvkami. Len čo sa postava Šuchova nachvíľu zastaví, je bez práce alebo inej činnosti, ktorá núti zaobstarať si všetko prežitie vlastnej osoby, začne uvažovať o podstate svojho života, čo všetko by chcel človek sám zlepšiť, pre uspokojenie svojej vôle k životu. Túto „drámu života“ posilňuje prostredie a podmienky života hlavnej postavy Šuchova v pracovnom tábore. A autor práve svojimi spomienkami na situácie v pracovnom tábore vo svojom diele nešetrí.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk