Jozef Cíger Hronský sa narodil v stredoslovenskom meste Zvolen v rodine tesára 23. februára 1986. V autobiografii z roku 1930 spisovateľ svoje narodenie žartovne komentuje: „Narodil som sa vo februári. Február najhoršie obišiel zo všetkých mesiacov, lebo ukrátili ho na dňoch, a ja verím, že február prenáša túto svoju krátkosť i na ľudí, čo sú smelí a narodia sa vo februári. Áno, vtedy rodia sa ľudia krátki – či tak, či onak krátki. Žiaľbohu, mám iba 168 cm, čo na prosto nestačí, aby človek vyčnieval. Vo februári býva najviac pohrebov a vtedy sú najtuhšie fašiangy. Z toho ostalo i vo mne čosi: často pochovávam dobré i zlé veci a zavše z ničoho nič roztancuje sa mi svet a vtedy sa nebojím ani sám seba, povysmievam sa sám, že prisnili sa mi zlé veci.“

V roku 1907 sa rodina presťahoval do neďalekej Krupiny, kde Jozef Cíger skončil meštiansku školu. Svoje detstvo renomovaný spisovateľ opisoval takto: ,,Prežil som krásne detstvo a rád ho mám i dnes. Nevodila ma guvernantka na prechádzky, zavše ani pečených zemiakov nebolo na stole dosť, ale za detstva som bol nesmierne bohatý. Deti z rodiny majiteľa píly museli sedieť za oblokom, keď trochu zadul silnejší vietor, mali všelijaké šaty a topánky a bdeli od závisti, keď ma videli bosého brodiť sa v potoku a schovávať kabát pod most, lebo mi nebol treba. Srdce mi rástlo, keď som im mohol rozprávať, že som pod raštubňou chytil pstruha, pod transmisiou v piline roháča, ako som sa dostal v zámku až do väznice, kde zatvárali detvianskych zlodejov, ako som ušiel na Sliač na parádu, ako ma obháňali pltnici na Hrone, ako valcujú v železiarni plech, iba to som nepovedal, koľko strachu matka pretrpí, keď ma niet, a ako ma v podvečer vyobšíva. Ale po večeri, keď mal otec nočnú šichtu, posadila si ma vedľa seba a rozprávala mi, mnoho rozprávala, spievala, čítala a nikdy by som sa jej nebol mohol odmeniť za tie prekrásne večery, i keby ma bola prežila.“

Do strednej školy chodil v Krupine, učiteľský ústav s maturitou absolvoval v Leviciach. Ako učiteľ pôsobil od r. 1914 v Horných Mladoniciach, potom prešiel do Senohradu, Krupiny i do Kežmarku. Ako vojak bol v prvej svetovej vojne na talianskom fronte. Po návrate učil v Krupine a v Kremnici.

Jeho prvé publikované práce vyšli v týždenníku Hontiansky Slovák. Pod báseň Na nový rok, uverejnenú 1.1.1921, sa podpísal už spisovateľským menom Hronský, odvodeným od jeho rodného hronského kraja. Tento pseudonym používal potom stále ako vlastné priezvisko, potvrdené neskôr i úradne.

R. 1927 odišiel do Martina, kde najprv pôsobil ako učiteľ, neskoršie sa stal tajomníkom a potom i správcom Matice slovenskej. Hronský sa staral o vybudovanie Slovenskej národnej knižnice v Martine, snažil sa rozvíjať medzinárodné kontakty a šíriť slovenskú kultúru v zahraničí.

Začiatkom apríla 1945 z obavy o svoj osud opustil Slovensko a do r. 1948 žil v Ríme, kde sa venoval literárnej a maliarskej činnosti. Pražská vláda ho označila za vojnového zločinca, dokonca talianská polícia na oficiálny príkaz ho koncom januára 1948 zatkla a uväznila. Priateľom sa podarilo Hronského vyslobodiť, ale musel emigrovať na bezpečnejšie miesto. Vo februári 1948 odchádza do Argentíny, kde sa usadil v mestečku Luján (neďaleko Buenos Aires) a kde sa potom tvrdo prebíjal životom.

Spisovateľov odchod zo Slovenska bol premyslený, lebo nemohol žiť bez slobody. V mestečku Luján J.C. Hronský prežil spolu s rodinou neraz dramatické a ťažké chvíle svojho života. Pôsobil tu ako učiteľ, výtvarný návrhár v textilnej továrni, založil keramickú dielňu, navrhol kostolné maľby, spolu so synom zriadili fotoateliér i opravovňu klavírov.
Hronský hľadal cesty zblíženia slovenských kultúrnych síl v emigrácii, najmä založením Zahraničnej Matice slovenskej v roku 1959. Jej hlavné poslanie videl v šírení slovenského slova. Krátko po jej založení 13. 7. 1960 umiera.
O jeho smrti nevyšiel na Slovensku ani jeden nekrológ, či správa. Jeho túžba vrátiť sa domov sa predsa len splnila. 8. augusta 1993 uložili telesné pozostatky J. C. Hronského a jeho manželky Valérie na Národnom cintoríne v Martine.

VÝBER Z LITERÁRNEJ TVORBY:

Literárne dielo Jozefa Cígera Hronského je veľmi rozsiahle. Po básnických a prozaických prvotinách od roku 1920 tvoril až do posledných dní svojho života roku 1960, teda celých 40 rokov. V tomto veľkom časovom oblúku upravoval ľudové rozprávky a povesti, písal knihy pre deti a mládež, vydal zbierky noviel, desať románov, cestopisné črty z americkej cesty, pokúšal sa aj o dramatickú tvorbu. V mimoriadne priaznivej kultúrnej a literárnej atmosfére v 20. a 30. rokoch dvadsiateho storočia skoro každý rok vydával jednu či dve knihy. Tieto diela vychádzali hlavne v edíciách Matice slovenskej v Martine. Spisovateľ čerpal námety zo slovenskej dediny povojnového obdobia.

Próza: •U nás, Martin 1923
•Domov, Martin 1925
•Žltý dom v Klokoči, Praha 1927
•Medové srdce, Bratislava- Praha 1929
•Proroctvo doktora Stankovského, Bratislava- Praha 1930
•Chlieb, Martin 1931
•Podpolianske rozprávky, Martin 1932
•Tomčíkovci, Trnava 1933
•Jozef Mak, Martin 1933
•Sedem sŕdc, Martin 1934
•Jarný vietor a iné rozprávky, Martin 1938
•Pisár Gráč, Martin 1940
•Na Bukovom dvore, Martin 1944
•Šmáková mucha, Martin 1944
•Andreas Búr Majster, Bratislava 1970
•Na krížnych cestách, Buenos Aires 1966

Dráma: •Firma Moor, Martin 1926
•Červený trojuholník, SP 45, 1929, s.407-29; knižne In: Medové srdce
•Návrat, Naše divadlo 2, 1929, v prílohe Divadielko, s. 21-24