“My potrebujeme väčšie kusy, milý Dodo. Väčšie!”
“Keď nosia všetci,” zaúpel akoby zavalili naň kameň.
“Dodo! Dodo!” zapochyboval tajomník. “Ste polenom udretý? Kto vám káže, aby ste sa vláčili ulicami? Ja na vašom mieste by som nechodil, šetril by som si nohy. Dodo, ach, milý Dodo!” dobreže ho neobjal, tak roztiahol ruky.
“Ak dobre rozumiem...,” začudovanie a strašné podozrenie, ktoré začal tušiť, mu zamklo ústa.
“Dobre, dobre, celkom tak ako vravíte. Chlapče, mám z vás radosť! Dostávate fantáziu,” vstal, položil mu ruku na plece i zo stoličky ho zdvihol a kamarátsky do neho zavesený, viedol ho po dlhom koberci, okolo palmy a mramorovej ženy. Cestou sa nadchýnal vlastnými slovami:
“Viete, Dodo, fantázia je ako krídla. Človek na nej vzlietne, prenesie sa cez hory a dostane sa tam, kam sa mu zachce. Človek bez fantázie je ako vták v klietke. A zajtra už nijaký brak, milý chlapče. Len veľké kusy,” otvoril mu dvere a postrčil ho do nich.”
Dodo ide hneď do krčmy a tých sto korún prepije, chce zapiť smútok za kamarátom. Už v podnapitom stave vytiahne notes a napíše doň 26 mien a len “veľké kusy” ako chcel tajomník. Hneď ráno ich mu odnesie.
Igor sa snaží zohnať peniaze na Evinu záchranu. Pekne sa upraví a ide za Ernou prosiť ju o peniaze. Erna je šťastná, že ho vidí. Igor jej povie, pre koho chce tie peniaze, no keď sa to dozvie, odmieta mu ich dať.
“Pamätáš sa na Evu? Už som ti o nej rozprával. Škoda, že ju nepoznáš...”
“Trochu sa pamätám. Ale k veci!” pani Erna ostro. Jej úsmev už nie je žiarivý, a to, čo ostalo v kútikoch úst, je odraz zašlého slnka.
Igor sa cez tento úder preniesol s ľahostajnosťou džavotajúceho decka. Darmo ho varovali Ernine skrivené ústa, osemnásťročnému sa chcelo rozprávať o svojej láske. Hovoril o štíhlej veži a troch starých zvonoch, o večeroch a nociach, prebdených vysoko nad mestom – a pani Erna trpela. Počúvala a trpela.
A tak ako sa píla zarezáva do poddajného jedľového dreva, i do jej duše vrezávala sa závisť. Liala sa sprvoti tenkým prúdom, potom sa už valila a naplniac nádobu po samý okraj, spenila sa dokrvava a pretekala. Ach, aké to muky!
Igor zúfalý ide za Evou, ktorá na neho čaká už pobalená. No keď Igor príde s prázdnymi rukami, rozhodnú sa, že o peniaze poprosia Evinho otca Samka. Ten však takisto odmieta požičať Igorovi, aj napriek tomu, že má našetrených dvadsaťtisíc.
“Požičiaš?” Igor nie je ešte tak ďaleko, aby nenávidel túto tvár, čo má podobu taniera. Ale vrýva sa do neho pocit, že sa tak stane. Čoskoro!
“Nemám,” mrnčí, skučí vysoký Samko v čiernom kaftane.
“Máš!”
“Som chudobný Žid, len z týchto rúk žijem. A dve deti. Vieš to dobre a pýtaš,” ohliada sa a prenikavý Igorov pohľad ho privádza do zmätku, že sa cíti ani nahý.
“Požičiaš?”
“Prečo si taký? Prečo pýtaš? Kdeže ja! O toľkých peniazoch sa mi ani nesnívalo.”
Keď Igor vidí, že je márne ho ďalej presviedčať, povie Samkovi, že si odvádza Evu k sebe. Samko sa v duchu poteší, lebo takto si skôr našetrí peniaze na kone, ktoré chce od Maxiho kúpiť. Eva sa medzitým u Igora zabývala. Zatiaľ čo on chodil po robotách, ona sa starala o dom a o jeho chorú matku. Je im spolu dobre. Táto ich radosť však netrvala dlho, pretože Igorovi zomrela matka.
Až raz, jedného dňa...
Stalo sa to večer.
Igorova matka dokonala.
V bolestiach, čo ju držali posledné tri dni, stratila zvyšok ľudskej podoby, stratila hlas.
V tú strašnú noc nezažmúrili oka. Obaja sa v kútiku pritúlili, báli sa. Igor pri hlave zapálil dve sviece, ale Eva sa desila skackajúcich tieňov i tváre, čo hrozivo vykukovala z podušiek.
Tá tvár strašila.
Igor musel sviece zhasiť. I jemu ostalo lepšie. Sedeli potme, pritisnutí k sebe. So stŕpnutými údmi vyčkali svitnutie nového dňa. Oči opuchnuté, uplakané a čierne kruhy pod nimi.
Z pohrebu sa Eva s Igorom vracajú podopierajúc Maxiho, prechádzajú okolo gymnázia, pred ktorým stoja študenti. Ako zbadajú Maxiho, rozbehnú sa k nemu a začnú ho mlátiť. Igor našťastie včas zakročí a Maxiho zachráni.
“Traja študenti priskočili k nemu a prvý zvalil päsťou Maxiho na zem. Ako ho druhý kopol do chrbta, Žid sa skrútil do klbka a chcel zdvihnúť hlavu. Tí dvaja odskočili a tretí – nevedno, či si chcel na starca kľaknúť, alebo ho chytiť za bradu, nahol sa nad Maxiho, ale vtom ho oblapili Igorove ramená. Nohy sa študentovi odlepili od zeme a bezvládne tresol na hrboľaté dláždenie.”
Všetci traja sa odtiaľ rýchlo ponáhľali preč, odprevadili Maxiho domov a len čo prišli domov, zbadali na námestí študentov spievajúcich fašistickú pieseň. Na ich čele bol Flórik. Vošli do židovskej uličky a začali tam plieniť domy.
