"Vošiel do izby. Tresol dverami.
Žena načúvala, opretá o veraje. Chcela sa ho spýtať, či je to pravda, že pri železničnej stanici strieľali Židov. Susedky jej pľujú pod nohy, nadávajú: “Fašistka! Hanbi sa!”
Hasová sa bojí vyjsť z domu.
V izbe zadunel výstrel. Z Hasovej hlavy vystrekla krv, sfarbuje žltú dlážku. Na čierno.
Čierna krv.
Mám rád fašistov – mŕtvych. Podávam ti ruku – Haso. Sám z vlastného rozhodnutia. Neprosím ťa o to. Sám som sa tak rozhodol. Lebo my – ľudia, fašistov neprosíme, a prosiť nebudeme. Mám ťa rád, lebo si mŕtvy."
Kožušník Helder, tiež Žid, dostáva strach. Chce ujsť za hranice. Ide za Flórikom, ktorý mu prisľúbil pomoc. Avšak Flórikovi ide o niečo iné. Chce sa dostať ich majetku. Nastražil na nich pascu. Povie im, že musia prejsť cez les. Tam ich zabije a zakope.
"Pred jednou dedinou odbočilo auto do polí.
O také tri – štyri hodiny sa vracalo. Za volantom sedel Flórik. Bol sám. Na zadnom sedadle sa váľali dva Helderove batohy. Boli v nich šperky, strieborné svietniky, balíčky amerických dolárov a švajčiarskych frankov. Na batohoch ležala lopata. O zadné sedadlo opierala sa rukoväť rýľa.
Na lopate sú čerstvé stopy hliny.
Stlmené svetlá uzučkými pásmi pretínajú šero mesačnej noci. Flórik pridáva plyn a sníva o holičskom salóne na hlavnej ulici, v meste pod viničným mestom.
Helderovci spia. Sedemročný na samom spodku. Zem je vlhká, chladná, ale to už necíti. Ani mladú Helderovu ženu už nebudú strašiť holičove oči.
Z Flórika sa leje pot. Hrob je hlboký..."
Po Evinej smrti sa Samko so ženou rozhodnú, že spolu spáchajú samovraždu. Samko zoženie jed, ktorý nasype do fazuľovej polievky. Pošle svojho malého syna, aby sa navečeral a dá mu tú otrávenú polievku. Malý Róbert v kŕčoch zomiera.
“Dobrá je,” Róbert naberá a je. “Vieš tato, akú som mal radosť, keď som ich videl odchádzať. Na fronte ich Rusi pozabíjajú. Tato! Rusi sú dobrí, pravda ..."
“Šiesta,” Samko ráta v duchu lyžice. “Preboha, čo som málo nasypal?”
“Tato, čo mi to...,” lyžica Róbertovi vypadla. Ohmatáva si škrane. Líca tuhnú.
“Ta ...,” Róbert lapá vzduch. Strychnín napína telo chlapčaťa, hlávku ukrutne tisne dozadu. I ruky tuhnú, ani čo by ich čosi pribíjalo na prsia bez hviezdy. Úškľabok tuhne tvrdne, biele zúbky chlapčaťa svietia a v očiach zhasínajú svetlá.
Chlapča padlo zo stoličky. Telo napäté, dozadu skrútené ako mŕtva ryba, ako mostný oblúk. Tvár sfialovela, za nechty sa natislo mŕtvolnej farby."
Malého Róbreta uložili do postele, a potom sa navečerala Samkova žena a nakoniec aj on.
"Matka postonávajúc a pridržiavajúc sa stien, vošla do kuchyne, kde ju čakala posledná večera.
“Bože, odpusť mi,” šemotila v triaške. Zalomila ruky a potom srdito a hltavo jedla Róbertovu polievku.
Potom sa navečeral Samko."
Igor je na dne. Stane sa z neho telo bez duše. Už nie je schopný žiť a ani rozmýšľať. Vrie v ňom zlosť. Túži pomste. Myslí si, že za všetko je zodpovedný Fórik, rozhodne sa zabiť ho. Vystriehne si ho pred jeho domom a tam ho zabije.
"Holič pochoduje a to, čo sa za ním plazilo, náhle sa vztýčilo a ostrá hrana železnej tyče sa hlboko vrezala do plešivej hlavy. Praskot kostí sa premiešal s hlasitým stonom osemnásťročného.
Leží.
Holič leží na asfalte. A železná tyč sa zatína do jeho hlavy, ohlodáva ju, miesi. Údery sú už mäkké, čvachtavé, kosti nepraštia."
Potom vyjde Igor na most, hodí do vody tyč a chce sám skočiť, ale vtedy príde Maguš a odhovorí ho od nezmyselnej smrti.
Postavy:
Igor Hamar – mladý, vysoký a štíhly človek, polosirota. Biedou vytrhnutý z lavíc gymnázia a prinútený pracovať. Stará sa o chorú matku. Je plný lásky k židovskému dievčaťu, Eve, ktorú pozná už od malička a s ktorou sa každý večer stretáva v kostolnej veži. Spočiatku osemnásťročné dieťa, ktoré si s príchodom Nemcov do mesta nerobí starosti; neskôr človek, ktorý sa na život pozerá pesimisticky, zobral mu totiž mladosť a ilúzie a napokon vykonávateľ spravodlivosti, ktorý vraždí bez pocitu viny.
Eva Weimannová – mladé židovské dievča, ktoré celým srdcom miluje Igora. Od príchodu Nemcov nešťastná a utrápená, vedela, že Židov čaká smrť. Je poddajná, berie život tak, ako ide. V závere je zavraždená fašistami, keď aj za cenu svojho života chce dieťa zavraždené fašistami ukryť pred zrakom jeho matky, keď sa preberie z mdloby.
Samuel Weimann – Samko – cíti a koná v duchu filozofie rezignácie. Úplne inak bral skutočnosť, že nastala posledná hodina Židov. Je poddajný, uvedomoval si, že sú odsúdení na zánik, no nerozprával o tom, pracoval do poslednej chvíle. Nezaprel v sebe židovskú povahu, je rád, keď Eva odchádza bývať k Igorovi, pretože tak skôr našetril peniaze, za ktoré chcel kúpiť od Maxiho kone.
