Rudolf Jašík – Námestie sv. Alžbety
Námet - Situácia v Československu počas 2. svetovej vojny.
Téma - Tragická láska dvoch mladých ľudí, Igora a Evy; represálie voči židovskému obyvateľstvu.
Idea - Autor zachytáva arizáciu židovského obyvateľstva a jeho prideľovanie nežidovskému obyvateľstvu, vraždy zo zištných dôvodov, povzbudzovanie udavačstva za úplatu.
Časopriestor – Dej sa odohráva v roku 1941 v “meste pod viničným vrchom”
Dej - Príbeh sa začína stretnutím Igora so žltým Dodom, ktorý je Igorov kamarát z detstva, no ich cesty sa rozišli, pretože Dodo si našiel iných kamarátov. Igor má chorú matku, a preto chce niekam aspoň na chvíľu vypadnúť, trocha sa odreagovať a na všetko zabudnúť:
“Matka mi je chorá a ... . Rakovina ju ničí, je kosť a koža. Mŕtvola! A zje, však tomu ani nerozumiem. Čím viac zje, tým je chudšia. Len to brucho sa jej akosi.... nadúva. Bojím sa jej do očí pozrieť a slovo s ňou prehovoriť. Po večeroch mi je tak otupno .... včera som to už nemohol vydržať, preto som ťa dnes popoludní pristavil.”
Dodo Igora zavedie do pochybného baru plného opitých ľudí a prostitútok. Dodo tam často chodieva, pretože ho tam všetci poznajú. Igor sa však dostane do problémov, a preto musí z baru utiecť. Je večer a Igor uteká k Námestiu sv. Alžbety, kde ho pod gaštanom čaká Eva. Po gaštane spolu vylezú do kostolnej veže, svojej skrýše, kde často chodievajú. Tam sa od nej dozvedá, že do mesta prišli Nemci a všetci Židia, čiže aj ona, musia nosiť žltú hviezdu:
“Igor, ty ešte nič nevieš. Každý Žid musí od zajtrajšieho dňa nosiť na prsiach hviezdu. Žltú Dávidovú hviezdu! Synovia a dcéry Dávidovej hviezdy, ha... .” Akosi chorobne sa zasmiala. Igor stŕpol.
Igor sa vracia domov neskoro v noci, jeho matka ešte nespí, čaká na neho. Rozpráva jej, čo sa dozvedel od Evy. Skoro ráno Igor odchádza do holičstva Jána Flórika, ktoré má upratať, pretože ho chce Flórik predať. Flórik nenávidí Židov. Na dvere holičstva si vyvesí tabuľu, že Židov nestrihá ani neholí. Chce sa stať členom HSĽS, lebo sa chce dostať k arizovanému židovskému majetku. Jeho snom je mať holičstvo na hlavnom námestí:
“Videl sa už v prepychovo zariadenej miestnosti. Vzduch tam bol ľahký, svieži, ako v ihličnatom lese po búrke. Hostia sedeli na pohodlných stoličkách, obracali k nemu svoje zraky. Kývali hlavami, akoby chceli povedať: “Dobre sa cítime, vieme, že sme u Flórika. Je to najlepší a najelegantnejší salón v meste pod viničným vrchom... .””
Aj keď nenávidel Židov, nemal odvahu vyhodiť zo svojho holičstva starého Žida, Maxiho Schlesingera.
Igor, kedže nebol za nič vyučený, pretože nedokončil gymnázium, nepracoval nikde, chodil len po rôznych brigádach, najskôr pracoval s matkou vo vinohradoch, no často chodieval na železničnú stanicu, kde nosil cestujúcim kufre alebo vykladal tovar z vozňov. Raz ako zvyčajne čaká na stanici plnej vojakov na vlak. Vystúpi z neho mladá žena Erna spolu s mužom Kvikom a káže Igorovi, aby jej odniesol kufor. Igor jej ho nesie až k jej vile, Erna ho vedie dnu, no Kvika posiela preč. Erna sa mu dá najesť a rozplače sa mu na ramene. Nakoniec skončia spolu v posteli. Igor odchádza ráno domov, ale cestou ho stretá Samko, ktorý ho žiada o pomoc pri rozvážaní uhlia. Spolu s Maxim ho rozvážajú až do večera. Maxi tuší, čo sa stane so Židmi, že ich budú zabíjať a rozpráva o tom Igorovi a Samkovi, ale oni si to nechcú priznať. Večer ide Igor pod gaštan, kde sa stretá s Evou, trápi ho to, čo povedal Maxi. Chce Evu nejako ochrániť, ale nevie ako. Ráno sa rozhodne, že zájde za obuvníkom Magušom, ktorého si všetci na námestí vážia. Maguš mu radí, aby zašiel za farárom a dal Evu prekrstiť, aby mu povedal, že sa chce s ňou aj oženiť:
“Igor! A keby si dal Evu prekrstiť!”
Otázka zostala visieť vo vzduchu nezodpovedaná.
“Počul som, že Židia to tak robia.” Zamrmlal Maguš pre seba. Posmeľoval sa.
“Choď na faru. A môžeš kňazovi povedať, že sa s Weimannovou dcérou chceš naskutku oženiť.”
Farár sa spočiatku zdráhal, chcel vedieť, odkiaľ Igor vie o tom, že krstí Židov. Nakoniec sa spolu dohodnú, ale farár si za pokrstenie vypýta desaťtisíc korún. Igor mu prisľúbi, že mu tie peniaze donesie.
Flórika medzitým prijali do HSĽS, a preto sa hneď vyberie na sekretariát predstaviť sa hlavnému tajomníkovi, ktorý tam však nebol, a tak ho prijal iba jeho zástupca Haso. Stanú sa z nich kamaráti, Haso spočiatku učí Flórika správaniu, pretože sa zajakával, nevedel sa poriadne vyjadriť. Hneď po príchode tajomník povýšil Hasa na nadporučíka a Flórika vymenoval za poručíka. Po istom čase si Flórik zvykol na miesto v HSĽS, aj na novú uniformu, už sa nezajakával, používal cudzie slová. Hasovi sa takto sprotivil.
Na sekretariát HSĽS prišiel Žltý Dodo, ktorého pozval tajomník a poveril ho úlohou, aby chodil po meste a zapísal si každého Žida, ktorý nebude mať žltú hviezdu. Dostal aj notes a tajomník mu sľúbi za každého Žida sto korún. Dodo sa tak vyberie do mesta striehnuť na Židov, ale nenájde ani jedného bez hviezdy, až na jedného jeho kamaráta. A tak o dva dni ide za tajomníkom iba s jediným menom. Tajomník si ho zapíše, Dodo dostane sto korún. Tajomníka sa však hnevá, že mu priniesol iba jedno meno a chce mu poradiť.
“My potrebujeme väčšie kusy, milý Dodo. Väčšie!”
“Keď nosia všetci,” zaúpel akoby zavalili naň kameň.
“Dodo! Dodo!” zapochyboval tajomník. “Ste polenom udretý? Kto vám káže, aby ste sa vláčili ulicami? Ja na vašom mieste by som nechodil, šetril by som si nohy. Dodo, ach, milý Dodo!” dobreže ho neobjal, tak roztiahol ruky.
“Ak dobre rozumiem...,” začudovanie a strašné podozrenie, ktoré začal tušiť, mu zamklo ústa.
“Dobre, dobre, celkom tak ako vravíte. Chlapče, mám z vás radosť! Dostávate fantáziu,” vstal, položil mu ruku na plece i zo stoličky ho zdvihol a kamarátsky do neho zavesený, viedol ho po dlhom koberci, okolo palmy a mramorovej ženy. Cestou sa nadchýnal vlastnými slovami:
“Viete, Dodo, fantázia je ako krídla. Človek na nej vzlietne, prenesie sa cez hory a dostane sa tam, kam sa mu zachce. Človek bez fantázie je ako vták v klietke. A zajtra už nijaký brak, milý chlapče. Len veľké kusy,” otvoril mu dvere a postrčil ho do nich.”
Dodo ide hneď do krčmy a tých sto korún prepije, chce zapiť smútok za kamarátom. Už v podnapitom stave vytiahne notes a napíše doň 26 mien a len “veľké kusy” ako chcel tajomník. Hneď ráno ich mu odnesie.
Igor sa snaží zohnať peniaze na Evinu záchranu. Pekne sa upraví a ide za Ernou prosiť ju o peniaze. Erna je šťastná, že ho vidí. Igor jej povie, pre koho chce tie peniaze, no keď sa to dozvie, odmieta mu ich dať.
“Pamätáš sa na Evu? Už som ti o nej rozprával. Škoda, že ju nepoznáš...”
“Trochu sa pamätám. Ale k veci!” pani Erna ostro. Jej úsmev už nie je žiarivý, a to, čo ostalo v kútikoch úst, je odraz zašlého slnka.
Igor sa cez tento úder preniesol s ľahostajnosťou džavotajúceho decka. Darmo ho varovali Ernine skrivené ústa, osemnásťročnému sa chcelo rozprávať o svojej láske. Hovoril o štíhlej veži a troch starých zvonoch, o večeroch a nociach, prebdených vysoko nad mestom – a pani Erna trpela. Počúvala a trpela.
A tak ako sa píla zarezáva do poddajného jedľového dreva, i do jej duše vrezávala sa závisť. Liala sa sprvoti tenkým prúdom, potom sa už valila a naplniac nádobu po samý okraj, spenila sa dokrvava a pretekala. Ach, aké to muky!
Igor zúfalý ide za Evou, ktorá na neho čaká už pobalená. No keď Igor príde s prázdnymi rukami, rozhodnú sa, že o peniaze poprosia Evinho otca Samka. Ten však takisto odmieta požičať Igorovi, aj napriek tomu, že má našetrených dvadsaťtisíc.
“Požičiaš?” Igor nie je ešte tak ďaleko, aby nenávidel túto tvár, čo má podobu taniera. Ale vrýva sa do neho pocit, že sa tak stane. Čoskoro!
“Nemám,” mrnčí, skučí vysoký Samko v čiernom kaftane.
“Máš!”
“Som chudobný Žid, len z týchto rúk žijem. A dve deti. Vieš to dobre a pýtaš,” ohliada sa a prenikavý Igorov pohľad ho privádza do zmätku, že sa cíti ani nahý.
“Požičiaš?”
“Prečo si taký? Prečo pýtaš? Kdeže ja! O toľkých peniazoch sa mi ani nesnívalo.”
Keď Igor vidí, že je márne ho ďalej presviedčať, povie Samkovi, že si odvádza Evu k sebe. Samko sa v duchu poteší, lebo takto si skôr našetrí peniaze na kone, ktoré chce od Maxiho kúpiť. Eva sa medzitým u Igora zabývala. Zatiaľ čo on chodil po robotách, ona sa starala o dom a o jeho chorú matku. Je im spolu dobre. Táto ich radosť však netrvala dlho, pretože Igorovi zomrela matka.
Až raz, jedného dňa...
Stalo sa to večer.
Igorova matka dokonala.
V bolestiach, čo ju držali posledné tri dni, stratila zvyšok ľudskej podoby, stratila hlas.
V tú strašnú noc nezažmúrili oka. Obaja sa v kútiku pritúlili, báli sa. Igor pri hlave zapálil dve sviece, ale Eva sa desila skackajúcich tieňov i tváre, čo hrozivo vykukovala z podušiek.
Tá tvár strašila.
Igor musel sviece zhasiť. I jemu ostalo lepšie. Sedeli potme, pritisnutí k sebe. So stŕpnutými údmi vyčkali svitnutie nového dňa. Oči opuchnuté, uplakané a čierne kruhy pod nimi.
Z pohrebu sa Eva s Igorom vracajú podopierajúc Maxiho, prechádzajú okolo gymnázia, pred ktorým stoja študenti. Ako zbadajú Maxiho, rozbehnú sa k nemu a začnú ho mlátiť. Igor našťastie včas zakročí a Maxiho zachráni.
“Traja študenti priskočili k nemu a prvý zvalil päsťou Maxiho na zem. Ako ho druhý kopol do chrbta, Žid sa skrútil do klbka a chcel zdvihnúť hlavu. Tí dvaja odskočili a tretí – nevedno, či si chcel na starca kľaknúť, alebo ho chytiť za bradu, nahol sa nad Maxiho, ale vtom ho oblapili Igorove ramená. Nohy sa študentovi odlepili od zeme a bezvládne tresol na hrboľaté dláždenie.”
Všetci traja sa odtiaľ rýchlo ponáhľali preč, odprevadili Maxiho domov a len čo prišli domov, zbadali na námestí študentov spievajúcich fašistickú pieseň. Na ich čele bol Flórik. Vošli do židovskej uličky a začali tam plieniť domy.
Za nejaký čas príde Maxi navštíviť Igora a Evu, pretože má starosti o Evu, cíti, že Nemci dlho čakať nebudú a začnú Židov zabíjať. Igor mu vysvetľuje, že sa ju snažil zachrániť, ale nemá dostatok peňazí. Hovorí mu, že si chcel požičať aj od Samka, ale on mu ich nepožičal. Maxi sa nahnevá a oboch ich vedie ku Samkovi. Maxi sa s ním ani nerozpráva, chce od neho, aby mu našiel kupca na jeho kone. Chce za ne dvadsaťpäťtisíc korún. Samko mu ich dá. Maxi dá hneď dvanásťtisíc Igorovi na krstný list pre Evu a zbytok nechá Samkovi, aby mu každý deň nosil liter rumu a niečo na jedenie. Maxi sa ešte rozlúči s koňmi a odchádza domov. Igor uteká s peniazmi na faru. Farár ho príjme, no odmieta mu vydať krstný list, pretože sa nechce nechať zavrieť. Igor teda odchádza za Magušom, chce sa s ním poradiť. Maguš opäť dostáva nápad, Igorovi sa veľmi pozdáva a trocha sa rozveselí. Avšak onedlho prídu na Námestie sv. Alžbety Nemci spolu s vojakmi a dobrovoľníkmi. Vchádzajú do vyhliadnutých židovských domov, vyvádzajú z nich ľudí, poväčšine mladých a vedú ich doprostred námestia, do kruhu tvoreného vojakmi. Na akcii sa zúčastňuje aj Flórik.
"Do vyhliadnutých domov vchádzajú špinavozelení vojaci s čiernymi gardistami a prinášajú smrť. Na čiapkach ju prinášajú, na rukách, príchuť smrti má aj ich reč, i plamienky v očiach.
Je desať hodín.
Zo svojho postu sa pohol aj holič. Premáha strach, ale ide. Ide.
Povedľa jeho bývalého holičstva stojí domec s vydutou prednou stenou.
Prichýlenú bráničku otvoril Flórik nohou. Nie je to na predpis, ale cíti, že brány židovských domov sa nemôžu otvárať ináč. A najmä tých domov, ktoré sú vyznačené v zoznamoch.
V domci býva početná rodina priekupníka Fiedlera.
“Vitajte v mojom dome, pane.” starý Fiedler, starec viac rozprávkový ako skutočný, pokloní sa čiernemu tieňu vo dverách a na prsiach skríži ruky. V známej tvári hľadá zrnko milosrdenstva a záblesk poznania. Áno, všetci Fiedlerovci, koľko ich boh stvoril, dávali sa strihať u pána Flórika. Ale známa tvár je prísna.
Nie je to tvár, je to zákon."
Igor so Samkom rozvážajú uhlie. Keď sa priblížia k námestiu, zbadajú vojakov vedúcich Židov. Samko sa zľakne a ženie kone preč. Igor chce vystúpiť, no nemôže. Keď Samko za dedinou zastaví, Igor rýchlo uteká domov, avšak prichádza neskoro. Od susedov sa dozvedá, že Evu odviedli. Igor ide na námestie a tam zbadá Evu. Ale nemôže sa k nej priblížiť. Jediné čo môže, je zamávať jej. Večer všetkých Židov vedú do školy, kde prenocujú. Zavrú ich do tried, kde sú celú noc po tme. Ráno ich opäť vyvedú von na námestie. Privádzajú k nim ďalších Židov, dokonca aj celé rodiny. Keď tam prichádza Flórik a Haso, všetci sa pomaly pohnú smerom k železnišnej stanici, kde na nich čakajú dobytčie vagóny. Celý sprievod nasledujú nežidia aj Igor. Všetci na Nemcov pokrikujú.
Na stanici stojí na slepej koľaji vlak. Židia idú zaň, takže ostatný ľudia ich nevidia. Preto niektorí, aj Igor, vyliezajú na strechu, aby videli, čo sa deje za vlakom. Židia si tam posadali na zem a začali jesť. To isté urobili aj vojaci. Keď major dojedol, povedal čosi svojmu sluhovi. Ten hneď vykročil k Židom, vezme jedného chlapčeka a vedie ho k majorovi. Major sa sním rozpráva, núka ho čokoládou, dá mu aj mandarínku. Potom ho pošle späť k matke. Vtedy majorov sluha na neho vystrelí a zasiahne ho do hlavy.
"Chlapča sa zvrtlo a bežalo k matke.
Zahrmel výstrel. Dáko od majora.
Dieťa zostalo náhle stáť, dvíhalo rúčky, že si ich priloží k tvári, ale sotva dosiahli pŕs, a len čo pomaranč vypustili zmeravené prsty, dieťa padlo na zem.
Z pištole vykĺzol obláčik dymu. Sluha si vložil zbraň do koženého puzdra. Zapäl gombík.
Dieťa padlo na ľavý bok. Na temene hlavy malá dierka. Krátke vlasy sú polepené krvou. Guľka vytrhla kus čela. Mozog tečie širokým otvorom ani bránou a má farbu kriedy, ktorá nasiakla krvou. Tvár bez čela nie je strašná. Ostala detsky krásna, len trochu prekvapená. Ani oči sa nezakalili, svietia. Akoby pozerali na žltú mandarínku – neďaleko.
Tabličku čokolády nevidieť.
Tvár bez čela žaluje.
Jednu ruku má vystretú."
Eva a ešte dvaja Židia pomaly kráčajú ku chlapcovi. Chcú ho odniesť niekde na kraj, pretože nemeckí vojaci cez neho preskakovali, keď šli Židov utíšiť. Jeden vojak ich chce zastaviť, kričí na nich, ale oni kráčajú ďalej. Namieri na nich samopal a začne strieľať.
"Záujem odložil studenú tvár. Odložil steblo.
“Halt! Halt!"
Idú.
Ešte niekoľko krokov ich delí od chlapca bez čela. Zohnú sa a odnesú ho. Eva sa usiluje myslieť na Igora. Ale Igora už nieto. Tam, kde stál, je pusto a tma.
“Verfluchten!” samopal, pripravený na výstrel, pritisol špinavozelený na prsiach a stisol spúšť. Čierny otvor hlavne pľuje olovené guľky. Zásobník je prázdny.
Špinavozelený si utrel čelo.
Evu odhodilo nabok. Leží na chrbte. Dvíha ruku. Padla. Už ju odznova pretíska vzduchom. Ani čo by to nebol vzduch, ale akási polotuhá hmota. Položila si ju na prsia. Odtiaľ vyteká život a na červeno farbí trávu.
“Igor...,” zašepkala Eva. Igor je tu. Vidí ho prichádzať po koľajniciach. Práve ide okolo mŕtveho vlaku a čuduje sa ostnatému drôtu v dobytčích vagónoch.
“Igor...,” Eva sa usmieva.
Život vyteká, krv farbí trávu.
“Igor...”
“I....”
Láska je nesmrteľná. Neumiera. Ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol. A spomienky.
Špinavozelený vojak sa naľakal Evinej ruky. Vymenil zásobník. Stojí nad umierajúcou. Otvor pľuje olovenú smrť. Okolo Evinej hlavy sa dvíha prach."
Haso, zástupca tajomníka HSĽS, je z toho, čo videl, úplne zničený. Má výčitky svedomia. Nemôže zabudnúť na obraz malého chlapčeka. Večer príde domov a spácha samovraždu.
"Vošiel do izby. Tresol dverami.
Žena načúvala, opretá o veraje. Chcela sa ho spýtať, či je to pravda, že pri železničnej stanici strieľali Židov. Susedky jej pľujú pod nohy, nadávajú: “Fašistka! Hanbi sa!”
Hasová sa bojí vyjsť z domu.
V izbe zadunel výstrel. Z Hasovej hlavy vystrekla krv, sfarbuje žltú dlážku. Na čierno.
Čierna krv.
Mám rád fašistov – mŕtvych. Podávam ti ruku – Haso. Sám z vlastného rozhodnutia. Neprosím ťa o to. Sám som sa tak rozhodol. Lebo my – ľudia, fašistov neprosíme, a prosiť nebudeme. Mám ťa rád, lebo si mŕtvy."
Kožušník Helder, tiež Žid, dostáva strach. Chce ujsť za hranice. Ide za Flórikom, ktorý mu prisľúbil pomoc. Avšak Flórikovi ide o niečo iné. Chce sa dostať ich majetku. Nastražil na nich pascu. Povie im, že musia prejsť cez les. Tam ich zabije a zakope.
"Pred jednou dedinou odbočilo auto do polí.
O také tri – štyri hodiny sa vracalo. Za volantom sedel Flórik. Bol sám. Na zadnom sedadle sa váľali dva Helderove batohy. Boli v nich šperky, strieborné svietniky, balíčky amerických dolárov a švajčiarskych frankov. Na batohoch ležala lopata. O zadné sedadlo opierala sa rukoväť rýľa.
Na lopate sú čerstvé stopy hliny.
Stlmené svetlá uzučkými pásmi pretínajú šero mesačnej noci. Flórik pridáva plyn a sníva o holičskom salóne na hlavnej ulici, v meste pod viničným mestom.
Helderovci spia. Sedemročný na samom spodku. Zem je vlhká, chladná, ale to už necíti. Ani mladú Helderovu ženu už nebudú strašiť holičove oči.
Z Flórika sa leje pot. Hrob je hlboký..."
Po Evinej smrti sa Samko so ženou rozhodnú, že spolu spáchajú samovraždu. Samko zoženie jed, ktorý nasype do fazuľovej polievky. Pošle svojho malého syna, aby sa navečeral a dá mu tú otrávenú polievku. Malý Róbert v kŕčoch zomiera.
“Dobrá je,” Róbert naberá a je. “Vieš tato, akú som mal radosť, keď som ich videl odchádzať. Na fronte ich Rusi pozabíjajú. Tato! Rusi sú dobrí, pravda ..."
“Šiesta,” Samko ráta v duchu lyžice. “Preboha, čo som málo nasypal?”
“Tato, čo mi to...,” lyžica Róbertovi vypadla. Ohmatáva si škrane. Líca tuhnú.
“Ta ...,” Róbert lapá vzduch. Strychnín napína telo chlapčaťa, hlávku ukrutne tisne dozadu. I ruky tuhnú, ani čo by ich čosi pribíjalo na prsia bez hviezdy. Úškľabok tuhne tvrdne, biele zúbky chlapčaťa svietia a v očiach zhasínajú svetlá.
Chlapča padlo zo stoličky. Telo napäté, dozadu skrútené ako mŕtva ryba, ako mostný oblúk. Tvár sfialovela, za nechty sa natislo mŕtvolnej farby."
Malého Róbreta uložili do postele, a potom sa navečerala Samkova žena a nakoniec aj on.
"Matka postonávajúc a pridržiavajúc sa stien, vošla do kuchyne, kde ju čakala posledná večera.
“Bože, odpusť mi,” šemotila v triaške. Zalomila ruky a potom srdito a hltavo jedla Róbertovu polievku.
Potom sa navečeral Samko."
Igor je na dne. Stane sa z neho telo bez duše. Už nie je schopný žiť a ani rozmýšľať. Vrie v ňom zlosť. Túži pomste. Myslí si, že za všetko je zodpovedný Fórik, rozhodne sa zabiť ho. Vystriehne si ho pred jeho domom a tam ho zabije.
"Holič pochoduje a to, čo sa za ním plazilo, náhle sa vztýčilo a ostrá hrana železnej tyče sa hlboko vrezala do plešivej hlavy. Praskot kostí sa premiešal s hlasitým stonom osemnásťročného.
Leží.
Holič leží na asfalte. A železná tyč sa zatína do jeho hlavy, ohlodáva ju, miesi. Údery sú už mäkké, čvachtavé, kosti nepraštia."
Potom vyjde Igor na most, hodí do vody tyč a chce sám skočiť, ale vtedy príde Maguš a odhovorí ho od nezmyselnej smrti.
Postavy:
Igor Hamar – mladý, vysoký a štíhly človek, polosirota. Biedou vytrhnutý z lavíc gymnázia a prinútený pracovať. Stará sa o chorú matku. Je plný lásky k židovskému dievčaťu, Eve, ktorú pozná už od malička a s ktorou sa každý večer stretáva v kostolnej veži. Spočiatku osemnásťročné dieťa, ktoré si s príchodom Nemcov do mesta nerobí starosti; neskôr človek, ktorý sa na život pozerá pesimisticky, zobral mu totiž mladosť a ilúzie a napokon vykonávateľ spravodlivosti, ktorý vraždí bez pocitu viny.
Eva Weimannová – mladé židovské dievča, ktoré celým srdcom miluje Igora. Od príchodu Nemcov nešťastná a utrápená, vedela, že Židov čaká smrť. Je poddajná, berie život tak, ako ide. V závere je zavraždená fašistami, keď aj za cenu svojho života chce dieťa zavraždené fašistami ukryť pred zrakom jeho matky, keď sa preberie z mdloby.
Samuel Weimann – Samko – cíti a koná v duchu filozofie rezignácie. Úplne inak bral skutočnosť, že nastala posledná hodina Židov. Je poddajný, uvedomoval si, že sú odsúdení na zánik, no nerozprával o tom, pracoval do poslednej chvíle. Nezaprel v sebe židovskú povahu, je rád, keď Eva odchádza bývať k Igorovi, pretože tak skôr našetril peniaze, za ktoré chcel kúpiť od Maxiho kone.
Maximilián Schlesinger – Maxi – Žid, ktorý po príchode Nemcov absolútne rezignoval na svet a život. Na protest si hviezdu prišil na zadnú stranu kabáta, utápal sa v alkohole, viedol kvílivé monológy o konci Židov, prestal pracovať, starať sa o seba, no nebol schopnejší urobiť nič radikálnejšie, iba čakal. Tvrdil, že on už zomrel a preto ho už “pán Hitler" zabiť nemôže. Nezištne pomáha Eve, chce pomôcť Igorovi zachrániť ju tým, že im dá peniaze, ktoré dostal od Samka za predaj koní.
Jozef Maguš - obľúbený obuvník, optimista a vtipkár. Je komunista, veril, že Hitler si “vyláme zuby" na Rusku a príde záchrana. On vnukne Igorovi myšlienku, aby sa Eva dala prekrstiť a neskôr aj, aby ušli k jeho bratovi do hôr. V závere zachráni Igora pred nezmyselnou samovraždou.
Žltý Dodo – hýrivec, mal rád peniaze, postupne sa vyvíja z bezstarostného uličníka k zhnuseniu zo seba samého. Pod vidinou peňazí sa stáva fašistickým prisluhovačom - má spisovať Židov, ktorí nenosia hviezdy. Za pár tisíciek udá nielen kamaráta, ale na zoznam pribudnú v alkoholovom opare i mená všetkých veľkých židovských obchodníkov, ktoré pozná; dokonca si na zoznam nechá pridiktovať i Židov, ktorých nepozná vôbec.
Ján Flórik – karierista a vrah, typický výtvor režimu. Holič z námestia, ktorý sa pod vidinou bohatstva rozhodne nenávidieť Židov, vedľa ktorých dovtedy žil a odchádza pracovať na okresný sekretariát HSĽS. Pochopil v čom spočíva “židovská otázka" a ako z nej tajomník bohatne. Kožušníkovi Helderovi a jeho rodine prisľúbil pomoc - prepašuje ich za hranice, avšak v poli ich zabil a zakopal a ukradol im aj zvyšok majetku, dokonca sa nasťahoval do ich domu. Stáva sa z neho posol smrti - chodí s fašistami od domu k domu a odoberá ľudí zo zoznamu. V závere umiera rukou Igora.
Haso – bol zástupcom tajomníka. Nenávidí Židov, nejde mu však o ich peniaze, pretože úplne podľahol ideológii fašizmu. Nenosí čiernu uniformu, nepotrpí si na tom, radšej vysedáva pred mapou a knihami. V závere diela spácha samovraždu, pretože ho ťaží svedomie.
Konflikt postavy s inou postavou: Igor so Samkom – Samko nechce požičať Igorovi peniaze, na to si Igor Evu odvedie.
Postavenie autora v diele: on-rozprávanie, autor posúva dej, komentuje ho, kritizuje fašizmus, prihovára sa postave, radí jej.
Významové zafarbenie diela: tragické
Kompozičný postup: kronikársky
Kompozícia: 15 kapitol
Jazyk: spisovný
Román má lyrizujúci charakter (dialóg s neživými predmetmi – slnkom, vežou, gaštanom).
