ÚVOD:
V. Hugo (1802 – 1885) žil veľmi búrlivým a rozporuplným životom. Po neúspechoch v politickom živote odchádza na 20 rokov do dobrovoľného vyhnanstva. Po návrate do vlasti je uznávaným človekom. Pochovaný je v Panteóne.
Na diele ma zaujal pútavý opis Chrámu Notre-Dame, vykreslenie charakteru postáv hrbáča, Esmeralda, podlého Frolla, opisy chudobných a bohatých ľudí a pomerov v Paríži.
HLAVNÉ POSTAVY:
Ústrednou postavou diela je cigánka Esmeralda. „Nebola vysoká, ale jej útla postava sa tak vymršťovala do výšky, že sa zdala vysoká. Bola hnedá, ale dalo sa tušiť, že vo dne má jej tvár ten krásny, zlatý odlesk, aký majú Andalúzanky a Rimanky. Keď sa okolo vás v krúživom lete mihla jej žiariaca tvár, z jej veľkých čiernych očí vyšľahol na vás blesk.“ ... „ s čiernymi vlasmi a s ohnivými očami, vyzerala ako nadprirodzená bytosť.“
Protikladom tejto krásy je zvonár Quasimodo, autor ho takto opísal: „Obrovská hlava, na ktorej sa ježili ryšavé vlasy, medzi plecami obrovský hrb, ktorého náprotivník sa črtal aj vpredu: stehná a nohy mal tak čudne pokrútené, že sa mohli dotýkať iba kolenami, a pri pohľade spredu sa podobali dvom kosákom, dotýkajúcich sa rukoväťami, chodidlá široké, ruky obludné.... Človek by povedal: rozbitý a zle pozliepaný obor.“
Ďalšou postavou je Claude Frollo – vedec, alchymista, arcidiakon, človek, ktorý sa pod vplyvom lásky k Esmeralde mení na netvora. Je zmietaný láskou k žene, ktorá ho odmieta, a preto ju vydá katovi. Autor tu poukazuje na rozpor vedy a viery, cirkvi a života. Keď Frollo pozoruje popravu Esmeraldy, prichádza Quasimodo. „Vo chvíli, keď to bolo najhroznejšie, vybuchol na sinavej tvári kňazovej diabolský smiech, smiech, akým sa môže smiať ten, čo už nie je človekom. Quasimodo nepočul ten smiech, ale ho videl. Zvonár cúvol niekoľko krokov za arcidiakona a odrazu sa na neho zúrivo vrhol, udrel ho svojimi veľkými rukami zozadu a strčil ho do priepasti, nad ktorou sa don Claude vykláňal. Kňaz vykríkol: „Do pekla!“ a spadol....“
Opis chudobného básnika Pierra Gringoira poukazuje na morálku v Paríži. Život odsúdencovi môže zachrániť žena, ktorá sa za neho vydá. Esmeralda takto zachránila Pierra, ktorý ju mal veľmi rád a chcel si získať jej priazeň. Avšak Esmeralda ho nemiluje, svoju lásku venuje kapitánovi lukostrelcov Phoebusovi, ktorý sa s ňou zahráva a dal si s ňou schôdzku.
Neprajníčka cigánov, Gudula – pustovníčka, chce napokon zachrániť cigánku Esmeraldu, lebo vďaka jej amuletu – topánke v nej spozná svoju stratenú dcéru, ktorú jej uniesli cigáni.
DEJ:
Dej sa odohráva v Paríži v 15. storočí. Začína 6. januára 1482, oslavou dvoch slávností spojených v jeden deň: sviatok Troch kráľov a slávnosť bláznov. Ľudia neskôr navrhli súťaž o najodpornejšiu a najškaredšiu grimasu. Quasimodova tvár upútala najviac a tak sa stal kráľom bláznov. No netrvalo dlho a záujem ľudí upútala cigánka Esmeralda na námestí de Greve, kde tancovala so svojou malou kozičkou Džali. Jej tanec očaril mnohých ľudí. Nešťastný básnik Pierra Gringoire sa večer vracal domov bez peňazí za predstavenie, keď zrazu uvidel, ako čosi hrbaté a obludné za pomoci nejakého mnícha pokúša uniesť Esmeraldu. Pierr neváhal a pokúšal sa pomôcť krásnej Esmeralde, ktorej krik privolal aj kráľovskú stráž a Quasimodo s Frollom ušli. Veliteľ stráží, mladý kapitán Phoebus vysadil Esmeraldu na koňa a odviedol ju do bezpečia. Tá sa doňho v tom momente zaľúbila. Po roztržke Pierr blúdil nočným Parížom. Zrazu sa ocitol medzi žobrákmi a čudne vyrezajúcimi ľuďmi. Ich vodca, Krivý Šabliar – Cundrošík chcel Pierra obesiť. Dal mu však šancu na záchranu, ktorú Pierr nedokázal splniť. Jeho poslednou šancou bolo, aby si ho jedna zo žien vzala za manžela. Žiadna ho však nechcela. Keď sa ho chystali obesiť, vošla Esmeralda a po chvíli povedala, že si ho vezme.
Quasimoda za jeho prečin odsúdili na deň na pranieri. Aj tu Esmeralda preukázala svoje dobré srdce, keď pred očami posmievacúcich sa ľudí dala Quasimodovi napiť sa.
Phoebus si s Esmeraldou dohodol na večer schôdzku. Rozhovor si vypočul aj kňaz Frollo a začal Phoeba sledovať. Dobehol ho a povedal mu, necho ho vezme so sebou, aby sa presvedčil, že je to naozaj Esmeralda. Podnapitý Pheobus skryl kňaza do komory a odišiel po dievčinu. Esmeralda a Phoebus sa zamilovane rozprávali, ale pri pokuse pobozkať sa, im to žiarlivý Frollo prekazil. Bodol Phoebusa nožom do chrbta. Esmeralda omdlela. Keď sa prebrala, obvinili ju z vraždy. Pri mučení priznala nepravdu. Lenže Phoebus nebol mŕtvy. Pre jeho ľahkomyselnosť a neochotu pomôcť Esmeralde ju odsúdili na smrť obesením. Odviezli ju zviazanú ku chrámu, kde ju mali obesiť. Tesne pred vykonaním rozsudku ju zachránil Quasimodo a odniesol do chrámu, ktorý bol vyhlásený za azyl, takže jej nikto nemohol ublížiť. Frollo jej ponúkol možnosť: on, alebo smrť. Keď si Esmeralda vybrala smrť, dal ju strážiť Gudule, ktorá ju nenávidela. Tá však vďaka topánke, ktorú Esmeralda nosila na krku, spoznala v nej svoju stratenú dcérku. Gudula totiž vlastnila druhú topánku z páru. Chcela dcéru zachrániť, tak ju schovala. Keď Esmeralda volala Phoeba idúceho pod oknami, vojaci ju začuli a chytili. Kat držal Esmeraldu, ktorú pevne držala Gudula, preto ju zhodil z rebríka. Ona sa postavila, pohrýzla kata do ruky a potom zomrela.
Medzitým Quasimodo zistil, že Esmeralda zmizla. Bol veľmi nešťastný. Všetko prehľadal, ale nenašiel ju. Napadlo ho pozrieť sa zo strechy chrámu na námestie. No už bolo neskoro. Esmeraldu obesili. Frollo, ktorý stál vedľa zroneného mrzáka, sa tomu len smial. Quasimodo ho zhodil dolu. Po tomto dni Quasimodo zmizol, Phoebus sa oženil, Gringoire mal úspech v tragédii. Po dvoch rokoch sa v pivnici, kde uchovávali pozostatky obesencov našli dve čudne prepletené kostry. Kostru obesenej ženy objímala kostra muža - mrzáka s pokrivenou chrbticou. Muž však celkom určite nebol obesený. Prišiel tam zomrieť.
ZÁVER:
Autor v diele vyjadril sympatie k ľudovému revolučnému hnutiu, zameranému proti šľachte a duchovenstvu. Veril, že obroda a spravodlivosť sa dá dosiahnuť prevýchovou držiteľov moci. Autor ukázal, že láska vie byť taká silná, že sa môže zmeniť v nenávisť, ktorá zabíja. Inokedy má láska podobu dobrovoľnej smrti. Ja si myslím, že dielo, ktorého dej sa odohráva v 15. storočí má čo povedať i dnešnému čitateľovi. Zlobu, podlosť a pokrytectvo odsudzujeme i dnes, tak ako kedysi. Lásku, dobrotu a spravodlivosť to sú vlastnosti, ktoré si veľmi ceníme na ľuďoch, nielen v dobe kedy V. Hugo napísal román Chrám Matky božej v Paríži, ale i dnes.