Pavol Országh Hviezdoslav Hájnikova žena

O autorovi: Najväčší slovenský básnik. Spočiatku mu hrozilo odnárodnenie, ale vrátil sa k slovenskému národu. Na štúdiách v Kežmarku začal písať po slovensky. Písal zbierky:"Básnické prviesienky Jozefa Zbranského" a cykly:"Sonety, Letorosty, Žalmy a hymny, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Krvavé sonety." Eposy : "Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský.

DEJ: Básnik nás na začiatku oboznamuje s prírodou, ktorá obkolesuje starú hájovňu. Pritom porovnáva túto biednu chalúpku s hradom na vysokej skale, a prirovnáva ju k bielej labuti. Mladý Michal Čajka sa vybral na hrad za svojim zemepánom požiadať ho po smrti svojho otca o prenechanie hájnictva. Po počiatočných ťažkostiach prevzal Michal úrad po svojom otcovi. So svojou ženou Hankou, ktorú si priviedol z dediny, prežíval v horskej samote šťastné dni. No ich šťastie trvalo iba dovtedy, kým za Hankou nezačal chodiť mladý gróf Artuš Villáni. Počas jednej poľovačky Artuš poslal Michala na hon za jeleňom. Spravil to naschvál, aby ho pri Hanke neprichytil. Potom sa vybral za Hankou. Chcel ju zneuctiť a ona ho v sebaobrane zabila. Miškovi sa zdalo podozrivé, že mladý gróf tak náhle zmizol, preto sa ponáhľal naspäť do horárne. Ale už bolo neskoro.Pred súdom zobral Michal vinu na seba. Hanka odišla naspäť k rodičom. Po smrti jej matky, ktorá sa utrápila na smrť, upadla do slabomyseľnosti.Miška odsúdili na smrť obesením. No na pojednávanie nečakane príde šialená Hanka a ku všetkému sa priznala. Keďže ona už bola od boha dosť potrestaná, Miška prepustili. On sa s Hankou vrátil do hájovne. Raz Miško zachránil starého grófa Villányho a za odmenu nechcel nič, len aby Hanke odpustil. Stalo sa. Po čase sa im narodil syn Janíčko a aj Hanka vyzdravela. Všetko sa vrátilo do starých koľají a opäť žili šťastne.

Citáty: Len okamih tam pobudnutia,
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá, Za jedno: ľud je iba ľud-
zrak čistí sa, tlak voľneje, ten čakať môže dokiaľkoľvek,
i oživujú nádeje.

až ďaka príde vyššej vôli
ku práci: prstom pokynúť-
Kde z jednej misky berú, jedia, a toho, ktorý už tam stojí
z jedného krčiažka kde pijú: u dvier a i len stáť sa bojí,
k tým ono ako vtáča sedá konečne opýtať sa tiahle
čo tretie v tichú harmóniu: a v istom s nemilosťou boji:
a keď si vpadli kolo šije: čo trúbi takto strmo, náhle?
im hudie rajské melódie.
Chalúpky
Nuž nepýšte sa tak, vy chladné hrady, vy kaštiele,
veď bledne už váš kment, veď pustnete, veď v priepasť rúcate sa,
bo zľahčili ste vlastný fundament.
A chalupy? Tie stoja,hľa, a budú stáť, žiť bude, kto v nich hniezdi.