A všetci sa boja mňa!
Marián Breckerovi : Od zbabelosti...! Kristaboha ja tvojho oficierskeho! Kto ma do toho dostal...! kto nás učil - vyzuť, do tyla, zakopať! Kto do nás hučal, že bude nová Európa, čo? Kto sľuboval hory doly a kto púšťa teraz boľševikov na Slovensko, čo?!
Brecker : Tak. Ja som ho zabil! A vy? Vy ste kto, prosím? Trúchliaci pozostalí...? Smútiaca rodina...?!
Brecker : Zdá sa, že jediný, kto sa k vášmu synovi správal celkom korektne, som ja. Nezveličujem, ak poviem, že všetko prebehlo absolútne dokonale. Povedal by som - hygienicky. Smrť nastala za zlomok sekundy.
Brecker : Tak ak vás to zaujíma - áno. Celé mesto. I vás, madam! I teba! A nie takým primitívnym spôsobom, aký som nútený používať. Nedostal by som hysterický záchvat ako pán komandant! To si pamätajte! - Ja iba vykonávavam dejiny. Môj odbor nie sú vlastne mŕtvi, ale štatistika. A ak chcete vedieť - nudí ma to. C est la guerre. Keby nebolo tu i tam nejakého občerstvenia...Partizán Juraj Kubiš bol takýmto občerstvením. To jeho dievča mohlo byť takýmto občerstvením - ďaleko neušla, o hodinu ju máme. Na to sa spoľahnite!
Paľo klame Katke : Psi prašiví...! Vy si, Katka, neviete predstaviť, čím sme tu prešli! Viem, ani vám nebolo ľahko...tamhore..Ale tu...Ďurka popravili! Mariána odvliekli! Angele na česť siahli! Ponižili, mučili, vykradli nás...!
Valentín klame Katke : Ech...čo tí tu navystrájali...kto by to bol veril...? Veď sú to kultúrni ľudia ako my, nie dáke obludy...- A ja som o ničom nevedel...! Mne v tomto dome nikto nič nepovie...! Aj tak zle počujem, nikdy neviem, čo sa tu robí.. Ale teraz musíme pokope, Katka...ako rodný s rodným...V kresťanskej láske...
Postavy :
Valentín Kubiš
Vilma - jeho žena
Marián - starší syn
Ďurko - mladší syn
Angela - ich dcéra
Paľo - jej muž
Katka - Ďurkovo dievča
Poručík Brecker.