Ladislav Ťažký Divý Adam

Obsah:
Dej sa odohráva v pohraničnom rakúskom meste Engeran.
Príbeh začína tým, že Franto Svitek (Čech) nemôže spolu so svojou ženou Máriou Svitekovou (Slováčka) zaspať. Spolu čakajú na príchod svojho syna Honzu. Honza sa dostal do partie esesákov, s ktorými trávi väčšinu času a často chodieva domov opitý. Matka je z toho nešťastná a veľa plače. Otec je odhodlaný, že ho zmláti, ale keď ho vidí tak opitého, prejde ho chuť. Keď je opitý, vyčíta otcovi, prečo je Čech:
„Čecho otec, prečo som Čech, povedzte, že nie som Čech. – bude plakať, bude revať ako decko a bude ožratý, otrávený. Nemiesto toho, abz som mu dal po hube, budem ho uspokojovať, aby mlčal.“
Jana opäť priviedli jeho kamaráti a ten sa opitý štverá cez bránku. Otec je veľmi rozčúlený, až tak, že chce, aby spadol z bránky a zabil sa:
„Nech spadne, nech sa zabije, nech sa doláme, nech ostane mrzák, nech ma zatvoria, nech, nech ...“
Sloboda a jeho SS kamaráti sa Frantovi vysmievajú. Vtedy Franto zakričal:
„Banda, Hitlerovská banda, raz vám odźvonia!“ Neskoro si však uvedomil, čo povedal. Sloboda mu pohrozil, že sa stretnú na súde.
Honzo spadol z bránky, ostal v bezvedomí. Franto si uvedomuje, že si mohol zabiť syna, ale
„keď niekto na jeho bránke vykrikuje heil Hitler, a ten niekto je jeho syn ...“
Honzo si rodičov vôbec neváži, lebo nie sú Nemci. Nosí čiernu košelu a čiapku s troma lebkami esesákov. Je nevďačný a nechce pomáhať otcovi pri robote.
Franto rozmýšľa, že by bolo dobré Honza oženiť. Kedysi chodil s 16-ročným dievčaťom – Natašou, no chcel ju znásilniť, a tak sa rozišli.
„bolí, vraj bolí, koza! Má 16 a bolí. Môžem ja za to, že bolí. Mňa nič nebolelo.“
Jano stále túži po Nataši, ktorá býva v Bratislave. Posiela jej listy. Jano odišiel na vojnu do Brna.
Franto s Máriou sa rozhodnú, že navštívia v Bratislave Klotu, Natašinu matku. Franta však kvôli súdnemu príkazu cez hranicu nepustia.
„Ja nemám syna, mňa nemajú začo púšťať na druhú stranu. Ty choď, ja sa vrátim.“
V Heinburgu sa má uskutočniť súd. Honzo sa dozvie, že mu budú súdiť otca, a tak ide poprosiť veliteľa ich roty, aby otcovi pomohol. Na súde sa Franto priznáva a dostáva milosť, za to, že dal synovi „dobrú“ výchovu:
„Iste, iste, mal dobrú výchovu, vlasteneckú, iste už od dieťaťa nenávidel židoboľševizmus i jeho otec, už v 1. vojne bojoval proti boľševizmu. Páni moji, nie je možné súdiť.“
Od Nataši sa Mária dozvedá, že Honzo príde o týždeň domov. V nedeľu príde Honzo najskôr k Nataši.

Doma je len jej otec, ktorý ho vyháňa, lebo sa pridal k Nemcom. Honzo sa obraňuje, že nie je Nemec, že je Čech a doma hovorí slovensky. Natašin otec mu ukazuje svoju ranu z vojny, čo vyvolá u Honzu odpor, a tak odchádza.
Prišiel domov. Pri stole sedel otec. Prišiel k nemu a s pokorenou hlavou zašepkal: „otec“. Franto vstal a vlepil mu facku. To však videl Sloboda a zakričal: „Udrel vojaka zbraní SS, zabite ho, Čecha! Zabite!“
Otca vyvliekli von. Niekto mu hodil na hlavu pohár, ktorý mu rozbil hlavu. Otca zaliala krv. Honzo chce otcovi pomôcť, no cíti sa v dvojúlohe – v úlohe syna a v úlohe SS:
„Zdrevenel som, chcem revať, čo ste mi to urobili s otcom, chcem vytiahnuť dýku, ale nevládzem sa pohnúť. Chcem byť ako lev, som smiešny ako komár.“
Do otca kopú, bijú ho a Honzo si uvedomuje, že je slaboch:
„to je otcov hlas, to je predsa .. Ježišmária, čo som ja handra. Ja som handra, onuca, ja som esesácka sviňa, otca mi bijú, otca mi to je vrece zemiakov, to nemôžete tak po ňom .. Prestaňte! Vracia sa mi sila.“
Zaznel povel:
„Utopiť ho! Ako psa. Do Dunaja!“
Otca zdvihli a hodili do Dunaja. Jano skočil za ním. Priplával k nemu, no otec odmietol jeho pomoc a pľul mu do tváre. Janovi sa podarí otca priplaviť k brehu. V duchu je hrdý na otca, že sa udržal na vode v nohaviciach, kabáte a topánkach:
„Keby teraz otvoril oči, teraz by som pred všetkými povedal, prepáčte, otec, pred všetkými by som hodil čierne handry do Dunaja, keby otec teraz ...“
Otec otvoril oči a len Jano mu rozumel, čo hovoril:
„Zmizni, sukin syn, zmizni, psia krev...“
Mam pomáha skrvavenému otcovi vstať a spolu odchádzajú domov. Obaja sú plní nenávisti voči Janovi. Mária vie, že Jano je jej syn a že ho už možno nikdy neuvidí, ale i napriek tomu odchádzajú. Jano verí, že sa mama aspoň otočí, ale mýli sa. Cíti ľútosť a zmätok, pretože on sám sa do spoločnosti nevie zaradiť:
„Som smiešny vojak, som strašný esesák, som strašiak, som výstraha. Mama, ako Slováci hrešia: Boha? Boha, ja som sviňa, jasné, že som sviňa, ale nie celkom, nie celkom, musím byť sviňou, musím si všetko vystrieľať.“
Dielo končí rozchodom rodičov so synom. Otec sa vzdáva syna. Jano odchádza, kam to ani on ani rodičia nevedia. No pravdepodobne k SS. Jano je už poznačený.