Emil Boleslav Lukáč

O diele:

Obsah:
Večná parabola

Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,
neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkam: žena.
Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,
nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,
nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

Možno, ty za to nemôžeš, možno, že nie si vina,
to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“

Oh, večná honba, večný kruh, a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude ako bola.
I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé

Básnik tu, ako i v celej zbierke, opisuje druhú stranu najkrajšieho citu, lásky. Aj keď miluje ženu a miluje ju stále:

Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,

predsa tento svoj cit nedokáže nechať kvitnúť:

a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Cíti, že bez ženy nie je jeho život úplný:

Bez teba som len polčlovek

a ani život ženy nie je bez jeho prítomnosti šťastný:

bezo mňa strádaš v núdzi

No aj keď vedia, že ich život je úplný len v dvojici, nenachádzajú spoločnú reč:

a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Básnik vie, že jeho problém tkvie v tom, že žena nechce, alebo nemôže splniť všetky jeho túžby:

nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

A možno tuší, že ich problém je nevyriešiteľný v nezhode ich názorov:

Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“.