Skončené.
Stud ostrú čepeľ do mňa tasí.
Vo chvíli toľko tušenej
že kríž môj vidieť musela si.

A hoci teplom záludným
nás plachá nádej vo snách hreje,
ten, kto ti povie: zabudni,
je pravdivejší od nádeje.

Deň, ktorý tepe do zmyslov,
jak rozvíril, tak stíši boje.
Z úst zlíže penu horkých slov.
A z tváre oheň slzy tvojej.

Je to monológ mŕtveho muža. Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínať pri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálne ráta. Myslí si, že časom zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú.