Všeobecná charakteristika:

Zbierka prináša básne rôznej tématiky. Popri textoch o otcovi a mame, básňach, v ktorých autor vyznáva svoj vzťah k domovu, sú tu aj verše s motívmi 2. svetovej vojny, verše reagujúce na aktuálne politické problémy sveta, ale aj básne, v ktorých chce autor vyjadriť isté zovšeobecnené posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva.

Výber:

Báseň: Materstvo


Klas dozrel, k nivám sklonený.
Vytryskla bolesť zo ženy.

A po tom moste, prudko vyklenutom
nad hĺbkou živných, dobrotivých tiem,
a po tom moste z nedozerných brehov
pod pyšnou vlajkou plaču víťazného
dieťatko prišlo.

Jezu, čo ti dám?

V údive stojím, zakríknutý stojím.
Myšlienka dymí z upŕchnutých liet.
Nič nepatrí mi, nič nenazval som svojím.
Dni idú. Človek, čo ti dám?

Kyticu kvetov natrhám.
Zaspievam: toto ti posiela zem.
Zaspievam, zaspievam, dieťatko spí.

— Spí tvoja bolesť vznešená a sladká.
Mária, matka,
oroduj za nás u drsného súdu.
Za mužov, ktorí sú i ktorí mužmi budú.
Naveky snom i ranami
bdie neha ženy nad nami. —

Tak zaspievam.
Tak zaspievam, veď, bože, čo má básnik,
nevädze poľné, vtáctvo pod oblohou?
Pesničku vernú, srdce dokorán.
A to je všetko.



Autor tu vyjadruje vďaku ženám, vyzdvihuje ich nad mužov. Hovorí o nich, ako o verných bytostiach, ktoré určujú ľudský život na zemi.

Báseň: Neskorá jeseň


Po prstoch sa kradne dáždik tichý.
Súka nebo tenké pradivá.
Vyzlečená vetrom z dávnej pýchy,
ošumela jeseň márnivá.

Do kalúž jak vetchý popol leta
zosypala listy hrdých krás.
O päsť vŕškov hlavou podopretá,
trpezlivo čaká na svoj čas.

Hotová tú slávu chvíľou každou
oželieť jak ľúbosť nevernú,
chríplym hláskom padajúcich dažďov
pesničku si spieva večernú.

A na lúke na zhorených trávach
zahulákal kaviek čierny zbor.
Sedí hmla jak sliepka popolavá
na kŕdliku učupených hôr.

Mokrou dlaňou hladiac pusté brehy,
z polospánku riečka hovorí:
sniežik, príď. A plný múdrej nehy
zakry stud tej nahej pokory!


Opisuje tu koniec jesene a príchod zimy. Zachytáva typickú jesennú prírodu a jej vzhľad (zosypala listy, padajúci dážď, sedí hmla). Koniec básne je vykreslením prírody, čakajúcej na príchod zimy.

Báseň: Rozlúčenie


Mám ústa plné tvojich úst.
Mám dlane plné tvojich dlaní.
V lebke jak vietor v roklinách
mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.

Odpusť, tak odpusť.