Zasmial a bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo - slobodu!

Citáty na druhú časť Živého Biča :
Hlavajova výbojná smelosť chytila splašené srdcia Ráztočanov. Keby bol prišiel medzi nich, boli by mu stískali ruky, objímali ho. Keby sa bolo dalo, boli by ho vodili a ukazovali ako nevídanú zvláštnosť, ktorú len oni majú. Stal sa im pojmom odboja, príkladom smelosti. Či Rusov zabíjať nebol hriech? A zabíjali sme ich tisíce takých, ktorých sme jakživ nevideli, ktorí nám ani toľko neublížili, čo by tuto za necht vošlo. Začo, prečo tie chúďatá, čo neublížili nikomu, umierali? A taký zdochliak, taký pranič cudzích žien, ktorý v živote dobrého neurobil, môže bezstrestne páchať svinstvá? Takých tam mali vyhnať, nech sa pozabíjajú, ale nie nevinných ľudí, ktorí nemôžu na svoju obranu ani prstom pohnúť.

Adam Hlavaj, chrániac seba, chránil aj čosi viac : chránil svojho syna, chránil krvavú urážku, aby ju mohol ukázať budúcim. Bol živým protestom proti zákonom chránenému násiliu.

Tu nejde o prípad, duša moja, podvracal ho Mrva, ale o život. Akým právom sa pohoršujete na niekoho preto, že chce žiť? Život je predsa takou absolútne súkromnou a svätou vecou, že nik nemá práva klásť naň ruku.

Tvorili spoločnú rieku, ktorá sa chystala pretrhnúť hrádze.

Hej, červienka.. Myslíte, že na červienku zomierajú? Hlúposť! Keby mali poriadnu stravu, keby nemuseli hlúbovinou zaháňať hlad, nebolo by im nič. Ale múku, ktorá im patrí, žerú iní.. Choďte si pozrieť, kde sú koláče, kde je hojnosť, kde bruchá rastú aj teraz. To, čo vašim škvŕňatám pobrali, dajú do seba páni. A vy im dávate, vy trpíte, vy nečinne pozeráte, ako vám tie chúďatá hynú.

Sloboda, sloboda! opakovali a pred nimi otvorilo sa čosi napodiv krásne, akýsi veľkolepý svet. Zmocňovala sa ich nekonečná radosť, jednak, že sa ich milí živí vracajú, jednak, že vojna a bieda prestane.

Zabiť zbytočnosť, šialenstvo a vrátiť sa ku skutočnosti, k životu, k jedinému zmyslu všetkého. A sedlač, pracujúci ľud, zem sa začala hýbať, aby zadrhla zbytočnosť, šialenstvo.

Vtedy si uvedomili, že Kúrňavu vlastne, i keď sa previnil, majú radi ako člena jednej rodiny, ako blízku, známu vec, úzko súvisiacu s ich životom. Poznali jeho spôsoby, jeho hlas, keď dačo oznamoval, každý jeho pohyb, žarty, ktoré s ním vystrájali. I prišlo im ho naozaj ľúto. Akási materská nežnosť sa ich zmocnila. Každý mu chcel pomáhať, podať pomocnú ruku, pohladiť ho. Skoro sa pretekali v jeho odnášaní.