Dušan Dušek Kalendár

Dušek nepatrí k autorom, ktorí ťažisko svojej tvorby sústreďujú vo vymyslenom, fiktívnom príbehu. Nepíše ani o cudzích, sprostredkovaných zážitkoch. Ohniskom jeho tvorby sú vlastné zážitky z detstva, z domova, z rodinného prostredia, zo školy, zo zamestnania, z dovoleniek, z manželstva, z lásky..- proste autorov život a jeho skúsenosti. Preto jeho diela pôsobia autobiograficky, sú písané v 1. osobe, autor sa stotožňuje s hrdinom. Keďže autor je vynikajúcim pozorovateľom okolitého sveta a života, spoznávame cez jeho pohľad aj bohatú vonkajšiu realitu, ľudí a vzťahy medzi nimi, ich zvyky, návyky, obľúbené a nenávidené činnosti, postoje atď. Typickým znakom Dušekových poviedok je „zmysel pre veci“, ľudský čas spája s časom vecí, predmety počas nášho života miznú, strácajú sa a opäť objavujú, čím pripomínajú to minulé. Keď k týmto znakom pridáme poetickosť, pôsobivý metaforický sloh, originálnu formu(10 riadkový odsek=1 veta, jedna veta „rozkúskovaná“ na jednotlivé slová..), často humorné, ale vždy láskavé a vľúdne príbehy so zhovievavou iróniou, majúce niekedy aj iracionálny prvok- použité nie na odvedenie pozornosti od reality, ale na jej hlbšie pochopenie. Tieto všetky znaky sú črty Dušekovej tvorby, sú typické aj pre zbierku poviedok Kalendár. Sledujem v nich úseky autorovho života od detstva, cez štúdium na VŠ, prvú prácu, lásky, manželstvo- dospelosť. Ide v nich aj ďalej- v posledných poviedkach už nemá vlasy, ktoré spomína často. V poviedke ARABSKÝ KÔŇ sa dozvedáme, že autor žije v Piešťanoch. Má teraz asi 9 rokov, momentálne sú letné prázdniny a on má čas pozorovať seba i okolie. Rád by rástol a dospieval rýchlejšie(skúša všemožné recepty, aby vyzeral mužnejšie), chce byť dokonalejší(nechce odstávajúce uši). Sleduje rodičov v noci cez kľúčovú dierku a je mu zle. Tvrdí, že nechce ďalšieho brata. Vraj mu ide na nervy dosť ten, ktorého má. Ale zdá sa, že to len „machruje“. Z jeho skutkov totiž vyplýva, že má mladšieho brata rád. Brat Ojo sa pôvodne volal Milan- po otcovom bratovi. Avšak keď ich- ako otec povedal- strýko ojebabral a nedal svojmu synovi meno Jozef po otcovi, otec sa nahneval a začal ho volať Jozef, potom Jojo a nakoniec Ojo. Ojo zbiera vtáčie pierka a miluje kone. Už názov poviedky napovedá, že tu ide aj o ne. Na dostihoch totiž jeden kôň zahynie, Ojo je v šoku, plače. Starší brat ho mu pomôže(nielen tým, že mu dá nové vtáčie pierko).

Starší brat(autor) sa cíti dospelý(správa sa veľkoryso k vrtochom menšieho)- tento pocit pramení vo vzťahu s Terkou. Poviedkou UJO FERO&COMP. Spoznávame novú črtu Dušekových poviedok- zobrazenie bizarných postáv. Ujo Fero sa po tragickej smrti syna stáva špiritistom a duchárom. Vyhlasuje, že sa rozpráva s mŕtvym synom, a že mama Dušana bude mať určite do tretice dcéru. Otec si želá dievčatko, ale z uja Fera si spolu so svojim svokrom uťahuje. Faktom však ostáva, že dedo dal jeden dom s ovocným sadom ujovi Ferovi, druhý dom maminej sestre a mame nič. Malý Dušan hrá futbal a obdivuje Oberta zo Slovanu. S otcom ide na zápas do Trnavy. V závere poviedky je čitateľ konfrontovaný so smrťou uja Fera(ktorý im vždy nosil hrušky a jablká). No koniec nie je pesimistický: “Všetko sa kazí a zomiera preto, aby to znovu ožilo do starej, zaprášenej strany sveta.“ V poviedke MRAMOR spomíname druhého čudáka. Samotára Adama. Celá obec ho pozná ako ochrancu vtáčikov, každého poraneného ošetrí, vychová, naučí znova lietať a pustí. “Všetci sme sa z neho smiali: patril medzi čudákov, ktorí ani za reč nestoja, lebo každý o nich všetko vie. Ale ich svet je pre nás neviditeľný- a možno je zo skla. Vždy sa niekde zabúdajú.., nikto nevie kam, ale potom znova postávajú pred holičom. Nám sa zatiaľ zdá že sme od nich múdrejší- a ani nám na um nezíde, že aj títo zberatelia hrebeňov. majú v tele dušu, ktorá je podobná vode a všetkým jej skrýšam na hlbokom dne.“ Nakoniec autor vidí Adama zabíjať svojich vtáčikov(niesol mu poranenú sýkorku). Tej noci skočí Adam z veže požiarnej zbrojnice. MINULÝ ČAS: Dušanov otec je sklamaný: on ako bývalý skvelý futbalista a tréner dorastu nemá pokračovateľa- Ojo potrebuje na jedno oko 6 dioptrií a Dušanovi to nejde tak dobre ako chlapcom sediacim na striedačke. Ani ho to nebaví, hrá len preto, lebo musí. Lenže márne to vysvetľuje spoluhráčom. Kým je otec v pôrodnici, hrajú zápas a zlomia mu nohu. Zlomenina sa zle zrastie- treba znovu zlomiť nohu. Otec má preto výčitky a trápi sa. „Nedalo sa nič robiť. Deti svoj smútok vyplačú, ale dospelí ho musia zjesť, nič iné im neostáva- a otec ho zjedol. Nehovorí už nič o futbale a kúpi chlapcom nové bicykle. Sú najrýchlejší v celom obvode, až kým Ojo nedostane na stanovačke reumu do kolena. Sestra je po otcovi- hrá futbal ako divá, „ničí“ všetkých vrstovníkov- 6 ročných chlapcov. No otec na to nereaguje. Dušan si dáva prihlášku na VŠ, príjmu ho na novinárčinu(kam chcel), nájde si frajerku Danu. Otec ho s ňou podpichuje, no Dana ho nakoniec nechá. POTOK POD POTOKOM- autor je už ženatý.

Manželka sa volá Lena, je o rok staršia a páčila sa mu už ako 15 ročná. Chystajú sa na dovolenku do Juhoslávie(autor naznačuje opletačky s vybavovaním: výpisy z registra trestov, súhlas od vojakov, potvrdenie od zamestnávateľov..). Dušek má podľa všetkého rád more a vodu. Podáva krásny opis podmorského sveta. „Vo vode bol pokoj, ticho, mier. Na brehu boli naše starosti a trápenia.“ Rád sa potápa do hlbín mora, do jeho vĺn(objavuje originálnu podobnosť potápania a milovania). Po nezhodách a hádkach so ženou(necháva vlasy v hrebeni, on pohodené ponožky- to boli však len zámienky, pravá príčina je len načrtnutá, alebo je to slovná hračka: „Nešlo o to, ako ten Oto prišiel o to.“) opäť nachádzajú cestu k sebe.(Alebo ani nie?) „Mal som kamaráta Viktora. Neveril som mu, že pod každým potokom tečie ešte jeden iný potok, ktorý je neviditeľný, ale tým, čo ho naozaj chcú vidieť, tým sa ukáže.“ Tak je to aj s pocitmi a citmi druhého človeka. V kratučkej poviedke KALENDÁR sa autor sám vyznáva z lásky k pozorovaniu sveta, okolia, ľudí, dňa..(„nikdy som neprestal“). Netúži svet zmeniť, len ho vnímať. GOMBÍKY ZO STAREJ UNIFORMY- potvrdzuje, že určite veci v našom živote sú späté s určitými zážitkami a pocitmi. Keď nájde staré strieborné gombíky, ktoré mu daroval nebohý starý otec, spomína na starkého, zážitky a rozhovory s ním. Na to, ako povedal: „Zvuky. V tom sa vyznám. Tento hlúpy svet je z nich.“ Túži mať starkého vlasy(aspoň tri) a hrebeň, ktorým mu česal jeho nepoddajné kučery. Teraz už on sám nemá vlasy a aj gombíky už vyleštil a rozdal. Nechal si len dva. Tie neleští. „Ag zvetrá, začne sa rozpadávať. až z neho zostanú len vlákna. Možno niektoré z nich budú jeho vlasy.“ TOPOGRAFIA- stretá strýca Alojza- „má hladovku, povadil sa so ženou“ Sú tu útržky rozhovorov na rôzne témy- more, mierová konferencia, hlúpe vtipy. Autor používa nárečie. V závere sa spomína smrť Alojza- na druhý deň po stretnutí(možno od hladu). PRŠÍ- pes(oriešok) sa potuluje po sídlisku s vysokou vlčicou, tá sa každý deň zbližuje s iným psom. Oriešok na nich brechá, hoci sú silnejší, bojuje- má poranenú nohu, no stále: „beží vedľa vlčice, už na všetko zabudol, je tu a bude tu vždy. Veď kto iný ako on bude otcom týchto detí, kto in sa o ne postará? Zminú za rohom. Vyznajte sa v tom, kým budete rozmýšľať, dám si jeden Dinyl, prehryznem ho a zhltnem, nech mi je a svete trochu lepšie. Pohár studenej vody mi celkom schladí žalúdok. Stále prší. Eman za plotom.“.