A tu náhle tento zmysel zjavil sa sám od seba ...Život znezrady mal zmysel ...Čože to teda bolo? - A keď tak hľadal, odkiaľ prichodí úsmev zaplavujúci celé jeho vnútro, uzrel pootvorené dievčenské pery a jeho ústa zahoreli túžbou pritisnúť sa na ne."
Bol zaľúbený do dievčaťa, ktoré videl v podzemnej železnici.
„I keby ju už nikdy neuzrel, Peter vedel, že existuje a že je pre jeho dušu teplým hniezdom. Prístavom v tej svetovej povíchrici. Majákom v nočných tmách."
Šiel po Seinskom nábreží, keď ju znovu uvidel.
„Majúc veľký zošit na skicovanie pod pazuchou, zostupovala sťa lanka dolu schodmi. Nerozmýšľal ani sekundu, pobehol jej v ústrety a kým vystupoval k nej, zostupujúcej, ich pohľady prvý raz spočinuli na sebe a vnikli do seba. A keď prišiel pred ňu, zastavil sa a začervenal. A ona, keď ho videla začervenať sa, celá prekvapená tiež sa začervenala. Prv než sa spamätal, lanka sa už stratila v dave."
Asi o týždeň sa potuloval Luxemburskou záhradou, keď ju znova uvidel.
„Kráčal s pohľadom upretým na zem, a náhle, sťaby oňho mäkko zavadil krídlami letiaci holub, mal pocit, že vôkol neho preletel úsmev. Obrátil sa a uzrel, že práve prešiel okolo nej. A priam v tej chvíli aj ona idúcky obrátila k nemu hlavu a s úsmevom naňho pozrela. A tu už neváhal, s rukami vystretými podišiel k nej, s nadšením takým mladíckym a čistým, ako prosto a čisto ona na neho čakala."
Tam sa porozprávali. Neskôr odišla na električku. Sľúbila mu, že sa ešte stretnú. Ďalšie dni sa stretávali. Lucia mu ukázala svoje obrazy, ktoré sama maľovala, a ktoré chodila predávať k obchodníkovi. Peter ju požiada, aby namaľovala jeho portrét. Lucia súhlasí. V stredu k nej príde Peter. Rozprávajú sa:
„Nevedno, čo sa to deje už štyri roky. Všetci sa zmenili."
„Nie ste si už istý ničím, ráno si poviete: "Čoho sa len dožijem do večera? Poznám to ešte?" Žijete ako na plávajúcej doske, ktorá môže každú chvíľu stroskotať.
Večer Peter odíde. V noci ich vyruší poplach. Rozmýšľajú o vojne:
PETER: „Jediná vec je na svete istá. Prítomnosť. Naša prítomnosť. Vrhnime do nej bez dlhého uvažovania celý svoj údel nekonečnej večnosti."
LUCIA: „Život je taký, aký je. Berme ho tak, ako je! Mohol byť ešte oveľa horší! Neistoty a náhody života, ktorého vrtkavosť Lucia ustavične zakusovala, horko-ťažko sa s ním prebijajúc, najmä odkedy vypukla vojna, naučili ju bezstarostnosti o zajtrajšok."
Petrov brat Filip sa zase vrátil domov. Peter sa už o neho nezaujíma tak, ako predtým. Filip ich náhodou uvidí, keď sa vracia Montparnaským bulvárom. Rozmýšľa:
"Môj život je obetovaný. V poriadku! No nie je spravodlivé brať aj tamtie dva životy.