Keby som aspoň mohol vykúpiť ich šťastie!"
Keď Filip odchádza na front, povie Petrovi, že aj on bude musieť narukovať.
V marci sa plamene vojny priblížili.
"Peter a Lucia stále ešte nič nechceli vedieť o tom, čo sa deje vôkol nich, no horúčkovitý rozruch, ktorý voľky-nevoľky vdychovali aj oni v tomto povetrí presýtenom hrozbami, rozpaľoval túžbu, kvasiacu v ich mladých telách."
Raz ich skoro zasiahla bomba.
"Boli tak zo dvadsať krokov vzdialení, na druhej strane chodníka, keď vtom sa vôkol nich všetko zatriaslo: oslepujúci červený blesk, hromový rachot, dážď vytrhaných škridlíc a rozbitých oblokov. Vo výklenku domu, ktorý tvoril ostro do ulice vstupujúci uhol, pritisli sa k stene a ich telá sa kŕčovite objali. V zásvite blesku videli svoje oči plné lásky a hrôzy. A keď opäť nastala tma, Luciin hlas úpenlivo prosil:
- Nie! Ja ešte nechcem...!"
Peter a Lucia snívali o svojej budúcej domácnosti a príbytku. Ale vedeli, že nič z toho sa neuskutoční. Na Veľký piatok (29. marca 1918), hoci nie sú nábožní, vojdú do kostola, kde zomrú.
"A v tej istej chvíli rušil sa mohutný pilier, o ktorý sa opierali, a celý kostol sa otriasol v základoch. A Lucia, ktorej srdce sa tak rozbúšilo, že v nej prehlušilo rachot explózie i výkriky davu, nestihnúc ani báť sa alebo trpieť a chcejúc ho chrániť vlastným telom ako sliepka svoje kurčiatka, vrhla sa k Petrovi, ktorý sa šťastlivo usmieval s privretými očami. Materinským pohybom si z celej sily pritisla drahú hlavu do lona, sklonila sa nad neho, ústa pritisnúc na jeho šiju, takže boli k sebe celkom pritúlení. A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier."
pekné myšlienky: „Aké je to teraz krásne, keď človek má zajtrajšok. Lebo keď šťastie je vo veku rastu, najkrajší zo všetkých dní je vždy dnešok.".