Rodina bola veľmi bohatá, a preto boli k dvom hosťom veľmi pohostinní. Ferko sa zblížil s Elenou, ale Miškovi sa tiež začala páčiť. Preto medzi priateľmi vznikali rozpory, takže počas tých dvoch týždňov strávených v Motišovciach, sa ani nebavili. A keď aj, iba sa hádali. Miško nevedel, že Elena sa páči Ferkovi a naopak. Preto na seba žiarlili. Miško dokonca povedal Ferkovi, prečo pozvanie prijal. Ževraj to bolo len z ľutovania. Preto sa Ferko jedno ráno rozhodol odísť, no starý Zvarina ho zastavil. Potom Miško zakázal Petríkovi baviť sa s Ferkom, že to má na jeho učenie zlý vplyv. To však odvolal potom, ako vyznal Elene lásku, lebo tá ju neopätovala. Ferko o ničom nevedel. Na druhý deň jej zas on povedal, že sa mu páči. Na to tiež ona nič nepovedala. Povedala len niečo o Miškovi. On si z toho vyvodil, že ľúbi Miška. Povedal mu to a Miško bol veľmi šťastný. Ten si zas vymyslel, že Elena neľúbi Ferka len kvôli tomu, že je primladý a nechcelo by sa jej naňho toľko rokov čakať. To však nebola pravda. Ferko chcel kvôli Elene zmeniť svoje plány a vyštudovať za učiteľa, namiesto teológa. Bolo to kvôli tomu, aby rýchlejšie skončil školu a mohol si zobrať Elenu za ženu. Keď to však napísal otcovi, nesúhlasil.
Krátko po príchode do Revúcej sa konal majáles, na ktorom nechýbala Petríkova rodina. Miško už na Elenu pomaly zabudol, celý večer tancoval s inou. Keď ju však Ferko znova zbadal, všetko sa mu vrátilo. Celý večer sa bavila s farárom a Ferka ubezpečila, že ostanú iba priateľmi. Prešiel pár krokov do lesa a plakal. V knihe sú zachytené materiálne rozdiely medzi vrstvami tej doby, ale autor nepoukazuje na to, že by boli chudobnejší nejako diskriminovaní. Veď Miško, ktorý bol chudobný bol dokonca až namyslený. V knihe sa objavujú vnútorné monológy, čo pomáha čitateľovi celkovo sa vžiť do postáv. Napríklad Ferkov vnútorný monológ po tom, ako si myslel, že Elena ľúbi Miška :
, Nie, nebudem nariekať, ani sa žalovať. Môj bôľ ostane mojím bôľom, ako láska, z ktorej sa zrodil, bola moja.. Nebudem ho stavať ľuďom na oči, on bude mojím spoločníkom i mojím – blahom. S ním budem sa kochať, lebo mi pripomenie krásny sen prvej mladosti – a ľudia nebudú tušiť, čo mám v sebe za poklad. Poviedka sa nekončí tragicky, ale tak ako to často v živote býva – zabudnutím.