Božena Slančíková - Timrava Hrdinovia

Dej sa odohráva v jednej z novohradských dedín v čase, keď vypukla 1. svetová vojna. O polnoci dedinu zobudí bubeník Bachter, ktorý mal oznámiť vypuknutie vojny. Prvá sa zobudí Anča Demákovie, vdova, ktorá žije u svokrovcov. Zobudí celý dom a vybehnú na ulicu, plno rozospatých ľudí. Vo vyhláške bolo, že všetci od 20 do 40 rokov majú byť odobratí. V dedine nastala panika. Celú noc už nikto nemohol zaspať. Ale každý prežíval túto správu po svojom : sedliačka Katka Stoličkovie bola celkom rada, lebo sa zbaví muža, ktorý iba pil a bil ju. Zuza Pekovka bola rada, že jej modlitby boly vyslyšané a vojna odtrhne od seba boháčku Anku a Matvejovie prístavok Ďura, jej bývalého milého. Zuza si potom, keď ju nechal, musela zobrať len hrbatého Peka. Aj Anča Demákovie bola rada, že je žu dlho vdova a nemusí sa teraz báť o muža. Notár Baláň, papierový hrdina, ktorý nebol teraz odobratý, viedol oduševnenč reči Len smelo! Všetci pôjdeme. Ale pritom v kútiku duše dúval, že na neho nedôjde. Hlásil, že vojna rýchlo prejde(3 mes) a zas bude všetko po starom. Podnotár Širický, ktorého tiež neodobrali, mal na vojnu iný názor. Žiadny zmysel ani úžitok v nej nevidel. Nenávidel ju, lebo sa mu plietla do lásky k deve menom Líza Malinská, ktorá bola učiteľkou. Aj ona bola zaľúbená do neho. Líza a jej priateľky - Grítka, Magda a Mila, ktoré boli všetky potajme do Širického zaľúbené, umárali svoj žiaľ v krčmách. Ženy len tak posedávali, robiť sa žiadnej nechcelo. Boli to ťažké časy. Úzitok z toho mali len krčmári a kupci. Vojna sa neskončila o 3 mesiace, ani o rok. Z frontu prichádzali len smutné správy. Bola i ďalšia asentírka. Vyberali i z ľudí predtým neodobratých. Širického odobrali, Jána Demáka, zaľúbeného do slúžky Mery, do neho vkladal otec všetky nádeje. Aj Baláňovi hrozilo, že ho odoberú, ale podplatil lekára a tak zostal doma. A ako zbabelo sa pred asentírkou správal, o to väčší hrdina bol po nej. Gritka - Motlerova chovania, veľmi mladunká, šla na front za ošetrovateľku tajne dúfajúc, že bude ošetrovať i Širického. Napokon sa vojna pretiahla na 3 roky. Veľa bolo mrzákov, veľa mŕtvych. Každý mal vojny dosť. Ani hrdina Baláň sa už toľko neoduševňoval. Len potichu spľasol a i on dúval v skorý koniec vojny.
Timrava neopisuje vojnu na fronte, ale pôsobenie vojny v dedine vzdialenej od bojísk.
A každý mal žiadosť zadusiť žiaľ a bázeň pred tým, čo ho čaká.

Ale ťažké myšlienky ako vrany obletovali okolo ich hláv a čo ich zahnali raz spevom, raz krikom, v druhej chvíli už boli pri nich, aby im duše mučili. (o odvedených vojakoch)
Byť vrahom a barbarom...a začo? Čo pre mňa a pre tento ľud z toho? Ba byť bratovrahom! Tak toto je cieľ, pre ktorý som sa narodil, ktorému v ústrety som šiel? (Širický)
Ten mesiac istý, pokonný, či svieti i na tú zem, kde sa bijú? Či osvetľuje i to pole krvnaté, kde človek človeka zabíja? Či nezaplače alebo či sa neskryje, aby nevidel tú hrôzu...? (Širický)
Čo deň svitne, to nové bôle. Ženy v čiernom rúchu ani neprestávajú s nárekom. Oči napuchnuté u každej. Ani tá robota nejde tak, ako by mala ísť. Každej myseľ len ta letí, kam odišli mužovia alebo synovia. A každý deň donesie nové strachy, neistoty a chýry o padnutí totho alebo onoho.
Už nik neoduševňuje sa za vojnu a nik nevidí spásu v nej pre krajinu. V každom túžba za pokojom. Hoc víťazia vojská krajiny, vojny sa už nasýtil každý.