Kdekoľvek ich mohla zasiahnuť guľka či granát. Jedlo sa zaobstarávalo len veľmi ťažko. „Imro sa smial zvyčajne len vtedy, keď bolo čo jesť. A vtedy si spomenul aj na Vilmu, na otca a na Štefku, na Vilminu záhradu i na rozrobenú robotu, ktorú musel majster sám dokončiť, spomenul si aj na Vilmine muškáty, s ktorými mala po celé leto toľko starostí, ustavične z nich zbierala mušky, najmä z jedného, čo stál v izbovom okne, a keď Imro ráno vstal, zvyčajne už naň slnce svietilo. Čo robíš, Vilma? Veľmi sa na mňa hneváš? Nemá ti kto pomôcť, nemôžeš ma ani vyhrešiť. Máš ešte ten fialový muškát? A ešte stále je taký zaprášený? Stále vstávaš tak skoro a pozorne si obzeráš chlpaté lístky muškátov, či sa na nich nejaké mušky nechytili, a potom utieraš obločnú dosku, zhŕňaš z nej prach a uschnuté kvietky, alebo si už všetky črepníky poodnášala do pivnice? Čo robíš, Vilma? Myslievaš na mňa? Veľmi sa hneváš?“
Partizáni teraz bývali v zemľanke. Všade naokolo bolo plno snehu, mnohí ťažko poprechladali. Od zmy nemohli chlapi spať, kašlali, dostávali zápal pľúc alebo zápal pohrudnice. trpeli poruchami krvného obehu, bolesťami žalúdka. Mali hnačku alebo vysokú horúčku.
Nezdravé prostredie si vyžiadalo daň i od Imra. Začal močiť krv. „Imro vyšiel von. Chcelo sa mu močiť. Odišiel pár krokov od zemľanky, chvíľočku tam stál, a keď si potom zapínal nohavice, všimol si na snehu, že jeho moč bol hrdzavý, ba takmer červený, akoby vymočil krv. Ten moč mu nedal pokoja. znovu pozrel na sneh. Keby to bola naozaj krv? Alebo to tam bolo už skôr a on sa iba do toho vymočil? nie, asi to tam nebolo. Iste niekde silne nachladol. Veď mal kde. Koľkokrát nachladol. Veď aj kašle a cíti sa slabý. Ale aj tak, kašlať na to! Bude si však musieť dávať na seba lepší pozor! Opäť pozrel na sneh. No čo! Keby to aj bola krv. Či sa tu môže človek niečomu čudovať?“
Raz niesla skupina partizánov, v ktorej bol i Imrich, raneného druha do dediny, ktorá bola v rukách Nemcov. Nemci ich napadli a z prestrelky unikol len Imrich. Bol vyčerpaný a prestrašený! Chcel sa vrátiť k svojej jednotke, no tá zo zemľanky ušla. Len pred vchodom sa hompáľalo obesené telo nejakého fašistu. Imrich bol už taký zničený a uzimený, že mu pomaly začalo šibať. „Nestraší mi v hlave? Tuším hej! Začína mi šibať! Ale to isto od hladu. Aj od únavy.