Keď Landík prišiel do Bratislavy bolo práve po Dunajskom veľtrhu. Autor ho opísal slovami: Viali, ako obyčajne, zástavy. Trojaké. Československé: bielo-červené s belasým jazykom, české: bielo-červené a mestské: červeno-biele. Nebolo ich hodno snímať, lebo boli hneď po veľtrhu zase všenárodné oslavy. Tisíc sedemdesiatjeden (1071) rokov minulo, čo po prvý raz boli na Morave vierozvestcovia sv. Cyril a Metod a podľa niektorých najnovších historikov zastavili sa na Slovensku. Za týmito oslavami, ktoré boli projektované na sedem dní, malo byť tristoročné jubileum, ako sa založila v Trnave prvá „slovenská“ univerzita a mal sa oslavovať i jej zakladateľ, znamenitý „Slovák“ Peter Pázmán.

Po tom sa malo sláviť stopäťdesiatročné (150) jubileum narodenia básnika Jána Hollého, storočné jubileum od vzniku hymny Hej, Slováci, šesť i polročné trvanie Slovenskej krajiny ako administratívneho celku, a vo výhľade bol celoštátny zjazd hydrológov. Zástavy teda neschodili zo stĺpov a domov už vari pätnásty deň. Bola radostná nádej, že budú ševeliť ešte aspoň mesiac. Prvý deň v novom úrade dostal Landík úlohu privítať indického kráľa. Musel zabezpečiť dievčatá, ktoré ho prídu privítať v krojoch a nakoniec sa odhodlal aj predniesť uvítaciu reč. Preto šiel navštíviť Želku. Práve bola sama doma. Privítala ho a sľúbila mu, že príde spolu s priateľkami. Pomohla mu aj preložiť jeho reč do francúzštiny. Keď sa však zišli pri Dunaji, kde mal kráľ priplávať na lodi, nedočkali sa. Po dlhom čakaní sa dozvedeli že príde až ráno. Ráno však z lode vystúpil pán so slovami: jeho výsosť spí a na breh ani nevyjde, pocestuje do Viedne. O Landíkovi i tak začali kolovať správy, ako svojou bravúrnou francúzštinou privítal kráľa a ako mu tlieskali zástupy ľudí. Rozprávalo sa o ňom ako o mladom a veľmi šikovnom úradníkovi. V meste sa hneď stal obľúbeným.

2.Časť:

Dej sa začína v kancelárii p. Petroviča. Sedel pri svojom písacom stolíku a študoval program najbližšieho výborového krajského zastupiteľstva. Rozpráva tu spôsob, ako sa dá obchádzať zákony a pritom nepáchať priestupky. Pozná recept, ako každému vyhovieť a s každým zostať zadobre. Stojí však pred problémom, ktorý spolok na schôdzi finančne podporiť a ktorý nie. Má pred sebou množstvo spolkov, združení a zborov, ktoré žiadajú ich podporu. Najprv sa veľmi rozhorčil nad veľkým množstvom ich požiadaviek. Chcel proti tomu vystúpiť na zasadaní ale neskôr dospel k názoru, že bude lepšie ak ich podporí: - Nič nebude. Budem mlčať. To je najlepšie a najspravodlivejšie. Ruka ruku umýva. Nech každý dostane to, čo mu patrí. Podporujme sa navzájom vždy a všade – bez závisti. Je to ideálne, taká krotká spoločnosť koalovaných vôlí, strán, stavov, túžob, rečí i skutkov. Môcť tak každému vyhovieť. Aby sa každý uplatnil a mal aspoň na lyžičku masti z veľkého krajinského hrnca.. Nie! Nebudem hovoriť!

Po tomto rozhodnutí sa priateľsky pozrel na papagája Lulu, ktorého mal vo svojej kancelárii. Čakal, že mu dá vták za pravdu. Ten však zaškriekal celkom nesúvislo: Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! Chytro vopchal papagája do klietky. Rozmýšľal, od koho sa mohol naučiť tieto slová? Nebozkával sa to on vari s niekým? Na um mu vtedy prišla istá vdova. Volala sa Estera. Prišla ho prosiť o podporu pre svojho syna. Bola pekná, štíhla, veselá. Poznačil si jej meno a adresu a ubezpečil ju, že podporu získa. A aj ju vymohol. Sám behal v úrade, rozprával sa s úradným referentom, aby vec čím skôr pripravil, vyhľadal i osvetových koreferentov Koreňa i Krokavca. Oni prikývli.

Len Krokavec poznamenal:
- Je aspoň pekná tá vdova?

Neodpovedal. Otázka sa mu zdala cynická, i keď inokedy dával on sám podobné otázky.
Vo výbore nebolo nijakej námietky. Podpora prešla. Tešil sa a oznámil jej to v osobitnom liste. Prišla mu poďakovať. Keď mu podala ruku pri odchode, už azda tretí raz, pritiahol ju k sebe. Jej ústa boli celkom blízko jeho. Ale nepobozkal ju, bozk by bol kúpený.