Postavy:
- rozprávač - filmový scenárista
- jeho otec
- jeho manželka
- Jano Hodža
- Uršuľa Hodžová

Kompozicia: 18 kapitol

Dej sa odohrava: okolo roku 1980, väčšinou v rozprávačovom rodinnom prostredí - v chatrči v Devínskej Novej Vsi

Charakteristika: je veľmi svojský, osobitý, vybočuje zo slovenského priemeru, pripadá nenormálny, pretože hlavný hrdina a svet, v ktorom žije je nenormálny

Dej: hlavný hrdina a rozprávač v jednej osobe je filmový scenárista, ktorého práve prepustili z nemocnice a vracia sa do Devínskej Novej Vsi (autobiografia)
- pociťuje odpor k všetkému: k práci, kolegom, susedom, Devínskej, k manželke, k dcére, ...
- spomína si tu na svojho otca, ktorý pred rokom zomrel na rakovinu
- rozprávač a hlavný hrdina sa nevie vyrovnať s otcovou smrťou
- začne pociťovať smútok za nemocnicou, lebo nemusí nič robiť, nemusí myslieť
- začína mu vadiť bežný pracovný stereotyp, nechce sa mu písať, nemá nápad na filmový scenár, ktorý by mu dramaturgia prijala
- nerozumie si s manželkou, ktorá stále plače, že dedičstvo po jeho otcovi bolo nespravodlivo rozdelené
- sem zasahujú úvahy a myšlienky na jeho otca, rozmýšľa o tom, že keď sa stal dospelým, začal byť rodičom nevďačný a v súvislosti s otcom myslí na jeho smrť a v myšlienkach hovorí, že pravdepodobne zomrie na rakovinu ako jeho otec
- s manželkou sa veľmi háda, 15 ročná dcéra je práve v puberte, nevie si poradiť pri jej výchove, poháda sa zo svokrovcami a
rozhodne sa ísť bývať do záhradnej chatrče
- rieši tu niekoľko svojich vzťahov k ženám:
1. k mladému dievčaťu, s ktorým sa zoznámil v kúpeľoch
2. vzťah k Uršuli - vrahyňa, ktorá zabila svojho muža, vrátila sa z väzenia a žije s jeho priateľom Jánom Hodžom
3. ku jazykovej redaktorke Božidare, zaľúbi sa do nej
- do týchto spomienok na ženy vsúva spomienky na otca, tieto pasáže sú ovplyvnené Marcelom Prustom
- spomienky na otca: nemanželský syn, ťažké detstvo, vyučil sa za murára
- spomína si na rok 1918 keď Maďari strieľali na Devínsku Novú Ves guľometmi
- spomína ako sa otec prestal učiť po maďarsky
- spomienky končia a vracia sa k tomu, že má tvorivú krízu
- rozhodne sa, že končí kríza a rozhodne sa napísať filmový scenár: Don Juan zo Žabokrek
- rozpráva tu príbeh 50-ročného rušňovodiča
- rušňovodiča zobrazuje ako lascívneho človeka (dvojzmyselný)? zobrazil ho ako požiadavku, ktorú mu dala doba
- do postavy Dana Juana vložil vlastné milostné vzťahy s 3 ženami (hore) a najmä sa sústredil na mladú ženu v kúpeľoch
- vzájomné dotyky považuje za pokus o znásilnenie
- mladá žena si zavolá do kúpeľov brata, začína Dona Juana prenasledovať
- tu končia kapitoly o filmovom scenári
- záver románu: rozmýšľanie o smrti, pretože filmový scenárista nenachádza človeka, ktorý by mohol povedať pravdu o sebe a svete
- sú tu úvahy o samovražde, charakterizuje ju: ako pokus o zlikvidovanie neznesiteľnej prázdnoty
- záver: Môj stav nie je skepsa ani hnev ani zúfalstvo, je to priam smrť, som zabitý človek
V závere nečakane rozmýšľa o filozofoch, ako napr. Hegel, Marx, Kant, cituje ich a uvažuje nad ich učeniami. „Nechal som všetko tak a ľahol som si do postele. Myslím si: lepšie ako vrahom je byť samovrahom. Ale ani to nie je dobré. Nech je prekliata moja dôvera v rozum a nech je prekliata moja pýcha, keď som si myslel, že sa dá žiť s chorým človekom. Možno keby som mal inú povahu. A teda nebudem ani vrahom, ani samovrahom, ale zmiznem preč, zabudnem na psy, na túto búdu, na blchy a nikdy sa sem nevrátim."

Dielo detailne odkrýva viditeľné aj skryté dilemy hlavného hrdinu, ktorý si rieši večný spor: Prostredie filmu, kde pracuje ako scenárista, sa ho dotýka chaosom, agresivitou a absurdnosťou; nemenej absurdný sa mu však vidí aj vlastný život – v kruhu zvláštne fungujúcich vzťahov. Hľadanie logických súvislostí, samého seba tu nespočíva v napätí medzi rozumom a citom, skôr v pocite, ako ich život vôkol neho ironicky popiera