Posledných sedem riadkov sa rozprávač mení na 3.osobu, tá oznámi smrť Paula - plynulý prechod.
Časté spomínanie, hlavne na začiatku (triedny profesor Kantorek, školské roky, atď.).
Román nemá ucelenú dejovú líniu, je akoby rozdelený na viacero epizód - udalostí.
Makrokompozícia:
najväčší priestor má rozprávanie (Paul rozpráva udalosti) a úvahy (vojna a jej zmysel), menší priestor má opis (front).
Mikrokompozícia:
najväčší podiel má pásmo rozprávača, pásmo postáv sa vyskytuje v menšom priestore.

expozícia – predstavenie hlavných postáv
kolízia – prvé strety s frontom, dovolenka domov
kríza – Paul zabije typografa
peripetia – zomierajú kamaráti – Kat, Müller, Kroppovi amputujú nohu
katastrofa – Paul zomiera

Autor používa krátke vety a jednoduché súvetia, čo zabezpečuje rýchly spád deja. Dynamickosť je zastúpená používaním slovesa na začiatku viet. Na popis udalostí autor nepoužíva dramatické umelecké prostriedky, ale jednoduchý opis skutočnosti. Častý je kontrast. Napr. hrôzy frontu vs. domov alebo naturalistické opisy frontu (zabíjanie ľudí aj zvierat) vs. opisy prírody
Autor dáva dôraz na vnútro postáv, najmä Paula.
Umelecké prostriedky:
expresívne slová – pejoratíva (všivavá vojna), vulgarizmy (sviňa)
slang (bifľovať)
epitetá (rovnaký život, kanónová horúčka)
prirovnania (splývajú, sú ako jeden, ako sen)
personifikácie (svetlomety sliedia po čiernej oblohe)
metafory (divoká víchrica takmer roztrhaného bitia vlievala sa v spätnom prúde od teba cez naše ruky)

Motto:
„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna - i keď unikla jej granátom.

„Áno, tak o nás zmýšľajú, presne tak, tie státisíce Kantorkov! Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme vlastne mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci.“ str. 13
„Spočiatku začudovane, neskôr zatrpknuto a na koniec ľahostajne sme zisťovali, že rozhodujúca je kefa, a nie duch, systém, a nie myšlienka, dril, a nie sloboda.“ str. 15
„Kropp, naopak, je mysliteľ. Navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou ako pri býčích zápasoch. Pritom by sa v aréne museli pustiť do seba ministri a generáli bojujúcich krajín v plavkách a vyzbrojení drevenými obuškami. Kto by vyšiel z tohto boja živý, toho krajina by zvíťazila. Bolo by to jednoduchšie a lepšie ako tu, kde sa vzájomne ničia ľudia, čo za nič nemôžu.“ str. 24
„Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaný od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“ str. 48
„ .. chceme zabíjať, lebo tam sú naši úhlavný nepriatelia, ich pušky a granáty sú namierené proti nám, ak ich nezničíme, zničia nás!“ str. 62
„Na fronte niet ticha a kliatba frontu siaha tak ďaleko, že nikdy nie sme mimo jej dosahu. Aj v tylových zhromaždiskách a ubytovniach, kde odpočívame, zostáva nám neustále v učiac hukot a tlmené dunenie paľby. Nikdy nie sme tak ďaleko, aby sme to už nepočuli.“ str. 65
„Tieto hlasy znamenajú viac ako môj život, sú viac ako materinské city a strach, sú tým najsilnejším, čo vôbec jestvuje a poskytuje najväčšiu ochranu: sú to hlasy mojich kamarátov.“ str.