Erich Maria Remarque Na západe nič nového (Na západním fronte klid)

Dej románu sa začína deväť kilometrov za frontom. Skupina, ku ktorej patrí aj Paul Bäumer, dostane poriadnu dávku jedla aj fajčiva, lebo to, čo bolo prichystané pre 150 ľudí dali 80tim. Spomienkami sa dozvedáme, ako sa Paul a jeho spolužiaci dostali na vojnu – ich triedny profesor Kantorek toľko chválil službu vlasti, že sa všetci prihlásili. Nikto nechcel byť zbabelcom. Paul s kamarátmi idú navštíviť Kemmericha, ktorý leží s amputovanou nohou v poľnom lazarete. Všetci vedia, že zomrie, ale utešujú ho, že ho pošlú domov za rodinou. Kemmerich zomrie a Müller zdedí jeho čižmy. K skupine sa pripoja ďalší muži, väčšina mladíci. Spomienkami sa dozvedáme o šikanských taktikách desiatnika Himmestossa, ktorý velil ich divízii vo výcviku. Chlapci sa dohodnú, počkajú si na desiatnika a zbijú ho. Kompánia sa presúva na opevňovacie práce. O chvíľu sa už ocitnú priamo na fronte v paľbe. Zranení nie sú len ľudia, ale aj zvieratá. Je počuť strašný rev zranených koní. Pri útoku bolo zabitých veľa nováčikov. Na druhý deň zabíjajú vši, rozoberajú, čo by robili, keby bol mier. Väčšinou nevedia, lebo nemajú zamestnanie. Tjaden sa poháda s Himmelstossom, ktorého prevelili na front. Za to si vyslúži trojdňové stredné väzenie – chliev. Rozmnožili sa potkany, chlapci ich zabíjajú lopatkami alebo revolvermi. Znova sa ocitajú v zákopoch s mnohými nováčikmi. Paul uvidí v jednom zákope Himmelstossa ako simuluje mŕtveho. Vyhnal ho von, ale Himmelstoss sa prestal brániť, až keď stretli nadriadeného. Je po útokoch. Chlapci sa vyberú okúpať. Uvidia tri Francúzky, dohodnú sa, že večer k nim prídu a donesú jedlo. Na druhý deň sa Paul dozvie, že dostal dovolenku. Doma ho privíta chorá matka a sestra. Už si s nimi nerozumie, lebo oni nechápu jeho pocity, neboli na fronte. Zájde ešte za spolužiakom Mittelstaedtom, ten velil družstvu, kam patril aj triedny Kantorek. Mstil sa mu za to, že ho nechal prepadnúť. Paul odchádza do barakov. Má stráž a vidí ruských zajatcov ako žobrú. Súcití s nimi. Po nejakom čase sa znovu dostáva ku kamarátom. Ide na prieskum, ale cestou ho zastaví paľba a nemôže sa dostať späť. Zabije francúzskeho typografa. Je s ním, pokiaľ umiera a strašne sa trápi. V noci sa stretne s Katom, takže je zachránený. Chlapci strážia opustenú dedinu s množstvom proviantu. Pohoda však netrvá dlho, začne ostreľovanie a Kropp aj Paul sú zranení. Odvezú ich do katolíckej nemocnice, kde Albertovi amputujú nohu.

Keď sa po dovolenke vráti Paul na front, Detering dezertuje, Müller zomrie (svetlica ho trafila do brucha). Všetko je stále bezútešnejšie. Kat pri ďalšom útoku v lete 1918 dostane ranu do nohy, Paul mu pomáha, ale nakoniec zistí, že Kat dostal aj črepinu do hlavy a niet mu pomoci. Hovorí sa o prímerí, Paul dostane dovolenku, lebo sa nadýchal plynu. Umiera v októbri 1918.

Paul Bäumer: hlavná postava - rozprávač románu. Je citlivý, doma písal básne a divadelnú hru. Keď uvidí umierať človeka, ktorého zabil, ťažko to nesie. Najdôležitejšie je pre neho priateľstvo. Najradšej má Kata, ktorý je síce od neho o 20 rokov starší a skúsenejší, ale je dobrým priateľom. Vojna ho zmenila, tak ako všetkých ostatných.
Katzinsky: je najstarší z hlavných hrdinov, ale má „šiesty zmysel“. K nováčikom sa správa takmer otcovsky a pomáha v každej situácii či už jedlom, radou alebo starostlivosťou. Je ženatý a povolaním obuvník, ale vyzná sa v každom prostredí a povolaní.
Kammerich: prvý ranený v románe a aj prvý zomiera. Leží v nemocnici, amputovali mu nohu. Jeho matka ťažko niesla jeho odchod na front. Albert Kropp: slobodník a najlepšie mu to myslí. Myslí si, že vojna by sa mala odohrávať medzi generálmi a ministrami a nie obyčajnými ľuďmi.
Himmelstoss: desiatnik a vedúci zberného tábora pre nováčikov, deviateho mužstva. Bol postrachom, lebo stále preháňal nováčikov a vyvršoval sa na nich. Bol malej postavy, zavalitý, mal ryšavé fúzy. V civile bol poštárom. Detering: je sedliak a najdôležitejšie je pre neho jeho hospodárstvo a rodina. Stále na nich myslí a každý deň číta noviny. Nedokáže pochopiť, prečo vo vojne trpia nevinné zvieratá. Dezertuje, ale chytia ho.
Müller: chce spraviť vojnovú maturitu, a preto sa učí a všade nosí učebnice. Po Kammerichovi zdedí čižmy.
Tjadem: je zámočníkom a je vychudnutej postavy, aj keď najviac je. Je rebel, nenechá sa ponižovať od Himmelstossa a začne mu aj tykať, za čo si vyslúži väzenie.
Kantorek: učiteľ telesnej výchovy, ktorý učil Paula a jeho spolužiakov a v podstate donútil svojimi rečami chlapcov, aby sa prihlásili na front - nechceli byť zbabelcami. Nakoniec musí aj on narukovať. Haie Westhus: kopáč rašeliny, silný a odvážny. S radosťou sa pomstil Himmelstossovi. Po skončení vojny chcel ostať v armáde a nakoniec sa stať žandárom, lebo tých si každý váži.
Leer: Paulov spolužiak s dlhou bradou. Stále sníva o dievčatách. Miesto: západný front
Čas: 1. sv. vojna - 1914-1918

Téma: 1.sv.vojna
Idea: nezmyselnosť vojny

Román sa skladá z 12 kapitol, každá je graficky delená na ďalšie časti.
Rozprávačom je 1.osoba, hlavná postava Paul Bäumer.

Posledných sedem riadkov sa rozprávač mení na 3.osobu, tá oznámi smrť Paula - plynulý prechod.
Časté spomínanie, hlavne na začiatku (triedny profesor Kantorek, školské roky, atď.).
Román nemá ucelenú dejovú líniu, je akoby rozdelený na viacero epizód - udalostí.
Makrokompozícia:
najväčší priestor má rozprávanie (Paul rozpráva udalosti) a úvahy (vojna a jej zmysel), menší priestor má opis (front).
Mikrokompozícia:
najväčší podiel má pásmo rozprávača, pásmo postáv sa vyskytuje v menšom priestore.

expozícia – predstavenie hlavných postáv
kolízia – prvé strety s frontom, dovolenka domov
kríza – Paul zabije typografa
peripetia – zomierajú kamaráti – Kat, Müller, Kroppovi amputujú nohu
katastrofa – Paul zomiera

Autor používa krátke vety a jednoduché súvetia, čo zabezpečuje rýchly spád deja. Dynamickosť je zastúpená používaním slovesa na začiatku viet. Na popis udalostí autor nepoužíva dramatické umelecké prostriedky, ale jednoduchý opis skutočnosti. Častý je kontrast. Napr. hrôzy frontu vs. domov alebo naturalistické opisy frontu (zabíjanie ľudí aj zvierat) vs. opisy prírody
Autor dáva dôraz na vnútro postáv, najmä Paula.
Umelecké prostriedky:
expresívne slová – pejoratíva (všivavá vojna), vulgarizmy (sviňa)
slang (bifľovať)
epitetá (rovnaký život, kanónová horúčka)
prirovnania (splývajú, sú ako jeden, ako sen)
personifikácie (svetlomety sliedia po čiernej oblohe)
metafory (divoká víchrica takmer roztrhaného bitia vlievala sa v spätnom prúde od teba cez naše ruky)

Motto:
„Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna - i keď unikla jej granátom.

„Áno, tak o nás zmýšľajú, presne tak, tie státisíce Kantorkov! Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá viac ako dvadsať. Sme vlastne mladí? Mladosť? Tá už dávno pominula. Sme starci.“ str. 13
„Spočiatku začudovane, neskôr zatrpknuto a na koniec ľahostajne sme zisťovali, že rozhodujúca je kefa, a nie duch, systém, a nie myšlienka, dril, a nie sloboda.“ str. 15
„Kropp, naopak, je mysliteľ. Navrhuje, aby sa vojna vyhlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstupenkami a hudbou ako pri býčích zápasoch. Pritom by sa v aréne museli pustiť do seba ministri a generáli bojujúcich krajín v plavkách a vyzbrojení drevenými obuškami. Kto by vyšiel z tohto boja živý, toho krajina by zvíťazila. Bolo by to jednoduchšie a lepšie ako tu, kde sa vzájomne ničia ľudia, čo za nič nemôžu.“ str. 24
„Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia. Sme odrezaný od aktivity, od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme vo vojnu.“ str. 48
„ .. chceme zabíjať, lebo tam sú naši úhlavný nepriatelia, ich pušky a granáty sú namierené proti nám, ak ich nezničíme, zničia nás!“ str. 62
„Na fronte niet ticha a kliatba frontu siaha tak ďaleko, že nikdy nie sme mimo jej dosahu. Aj v tylových zhromaždiskách a ubytovniach, kde odpočívame, zostáva nám neustále v učiac hukot a tlmené dunenie paľby. Nikdy nie sme tak ďaleko, aby sme to už nepočuli.“ str. 65
„Tieto hlasy znamenajú viac ako môj život, sú viac ako materinské city a strach, sú tým najsilnejším, čo vôbec jestvuje a poskytuje najväčšiu ochranu: sú to hlasy mojich kamarátov.“ str.

112
„Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a najnezmyselnejšie povrchnosti s priepasťou utrpenia.“
„Čo očakávajú od nás, keď nebude vojna? Roky bolo naším zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?“ str. 138
„Sme zbytoční sami sebe; budeme rásť, niektorí sa prispôsobia, druhí sa podvolia a mnohí budú bezradní. Roky sa rozplynú a nakoniec zahynieme.“ str. 152

Remargue, Erich Maria: Na západe nič nového. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1997, 152 strán, preklad Milan Žuffa.