PANI RAFIKOVÁ =>

Poviedka sa začína ironickým opisom pani Rafikovej, najprv vonkajším (že je veľká, tučná, nemotorná...) a potom vnútorným (že je sebecká, namyslená, klebetná, klamárka.. prosto, že je to typický príklad malomeštianky). Mužovi rozkazuje, dcéru rozmaznáva... Jej dcéra teda bola dosť namyslená a lenivá.. (ani len knihy v ktorých nevystupovali baróni nečítala, a keď nejaká grófka urobila nejaký panský „ťah“, ktorý by sa oplatilo naučiť, Miluška ho už skúšala pred zrkadlom...) Chodí po dedine a klebetí a klame a vymýšľa si, a to všetko tak, aby len ona dobre vyšla... Do dediny prišiel advokát. Ona ho už videla po boku svojej dcéry Milušky. Chodila po dedine, ohovárala jeho aj jeho potencionálnu priateľku, vdovu Malinovú. Vymýšľala si príbehy, klamala, ohovárala... Advokáta si zavolala na obed a veľmi sa snažila aby sa ona jej dcéra „dali dokopy“. No nijako sa jej to nepodarilo. Jej milovaná dcéra Miluška nasadla na vlak a ušla z domu s jej učiteľom francúzštiny. A keď sa pani Rafiková vrátila domov z klebiet, nenašla dcéru doma, a keď sa dozvedela, s kým jej dcéra ušla, netrápilo ju nič iné... iba to, čo si o tom pomyslia ľudia. Nebála sa ani o dcéru ani o nič, iba o ich povesť...

ŠTVORYLKA =>

V mestečku sa pomaly schyľovalo k bálu. Ale čo nik nechcel, do mesta prišli v sobotu oficieri (vojaci).
V nedeľu by ste nenašli človeka, čo si nevyčistil frak a topánky. A všetci chlapi nedebatovali o inom len o vojne.
Ženy boli tiež vyobliekané, navoňané...a všetky išli pospolu, čo inokedy jedna druhú ohovárala, teraz sa čakali, klebetili...
Páni aj mysleli, že kôli tým oficierom, by aj mali ten bál dovolať, ale dámy im nedovolili... Pred začiatkom bálu si chlapi „zjednali“ dievčatá na tanec. Ale oficieri (vojaci) dievčatám pomotali hlavy natoľko, že tie zabudli, komu sľúbili tanec... Oficieri boli milí, galantní a to sa dievčatám páčilo. A keď prišiel tanec štvorylka, dievčatá, hoci sľúbili tento tanec, každá svoju mládencovi, nedalo im netancovať s oficiermi, A tak dali svojim chlapcom „košom“ a tancovali s oficiermi.
A tak sa chlapci na dievčatá urazili a išli si do vedľajšej miestnosti vypiť. Zišli sa tam všetci v láske oklamaní mládenci.
Ale v strede tanca sa vojaci museli pobrať. Nastal totiž poplach. A tak vojaci nechali devy v strede parketu (čo bolo na tú dobu neslušné, neodviesť dámu späť na miesto). Dámy teda ostali stáť v strede parketu, na miesta sa museli vrátiť samy a ostať tam sedieť až do rána, keďže mládenci si ich už nevšímali...

HRÍBY =>

Poviedka hovorí o dlhoročnej nenávisti pána farára a pána rechtora. V kostole a medzi ľuďmi sa pozdravili, ale keď zašli za roh, už sa začali ohovárať. Farár nemohol mať nič, čo mal rechtor a rechtor zasa nič, čo mal farár. Farárova gazdiná a rechtorova žena sa aj snažili spriateliť týchto chlapov, ale nijak sa im to nepodarilo. Až raz. Tieto ženy sa podelili o hríby, ktoré nazbierali a navarili z nich chlapom obedy. A z večera do rána ostalo obom rovnako zle. Nuž si obaja zavolali doktora a počas choroby sa len jeden o druhého zaujímali, farár chcel vedieť, že ako je rechtorovi a rechtor ako je farárovi. A farár chcel jesť to, čo rechtor a rechtor to, čo farár. Ženy sa tomu nesmierne tešili a vždy vraveli chlapom, čo povedal dobré farár na rechtora a rechtor na farára. A keď sa obaja vyliečili, stretli sa raz na ceste. Začali sa rozprávať. Rozprávali sa dlho a veľa. Prebrali kadejaké témy, no jednu hádanku nevedeli vyriešiť, ako bolo možné, že obaja rovnako ochoreli, Potom sa im ale ženy priznali. A chlapi sa tomu celkom potešili. Aspoň nemusel jeden znášať celú ťarchu choroby... takto sa o ňu podelili na poly... =o)

MAŠKARNÝ PLES =>

Táto poviedka hovorí o maškarnom plese v jednom malom mestečku.
„Jonatan“ chodil do školy do veľkého mesta a teraz vo februári prišiel domov na prázdniny. V ich malom mestečku sa mal konať maškarný ples. Jonatán s bratom sa naň chystali tak ako všetci. Chceli vyzerať čo najlepšie a najkrajšie. „Jonatan“ si ale nechal sako, frak, topánky, rukavice... prosto všetky veci, potrebné na takúto udalosť, v škole. Veď načo by mu boli v ich malom mestečku...  Nadišiel čas maškarného plesu, Vybrali sa tam teda obaja bratia a obidvom bratom tam padla do oka jedna dievčina. Mala krásne svetlé očká a krásne dlhé svetlučké vlásky... Táto deva sa raz motala okolo jedného, potom okolo druhého brata. A táto krásna záhadná slečna, vedela všetko o jednom aj o druhom bratovi. Vedela, že Jonatan má frak požičaný, topánky také, to onaké, hodinky založené... Jonatan nevedel odkiaľ to vie. Prišla polnoc. Všetci okrem tejto záhadnej dámy si dali dole masky. Keď začali obaja bratia už až veľmi dobiedzať, aby si tú masku zložila, dievčina sa pobrala domov. Obaja bratia sa ju rozhodli odprevadiť. A pri koči si táto dievčina masku zložila, pod ňou sa ukrývala mamina týchto bratov...

DOKTOR =>

Do jednej dedinky prišiel hodinár. Bol to ale strašný pán., po slovensky rozprával iba vtedy, keď mu nerozumel nejaký „mechom udretý“ dedinčan. Na vychádzky nosil rukavičky, klobúčik... Pánom sa klaňal, so sedliakmi nebavil. V dedinke mal byť bál. On aj chcel naň ísť, ale si tak myslel, že keď nemá titul pred menom, že sa s ním ani žiadna deva nebude baviť. No nakoniec si povedal, že devy ho nepoznajú, a tak, že sa im predstaví ako doktor. Keď ale začal tancovať, veľmi mu to nešlo. Vravel si ale, že to na vine bolo to dievča a nie on. Potom ale ani s druhou, treťou, štvrtou mu to nijak nešlo. A potom sa už devy nahnevali na neho, pretože sa im nechcelo s takým drevom vykrúcať. Ale zasa na druhej strane, bolo u nim neslušné odmietnuť tanec. Sťažovali sa na to chlapcom. A tí sa začali smiať, že čo je to za doktora, čo hodiny opravuje... a z fraku a aj z kabáta mu odstrihli krídla. „doktor“ sa naľakal, zahanbil a utekal domov...

SLNEČNÝ KÚPEĽ =>

Mestský notár sa raz išiel doktorovi posťažovať, že sa bojí prechádzať cez mestský rínok. (že to je pocit, skoro ako keď sa niekto bojí cez lavičku ponad vodu prechádzať...) Doktor mu dal na to jednoduchý liek – Slnečný kúpeľ => slniečko, vzduch, teplo... Notár tomu ale veľmi nechcel veriť. Doktor mu to vysvetlil prirovnaním. Že aj ten strom, aj lúka, aj blato... a všetko sa pomocou slniečka, tepla a vzduchu premení na krásnu rozkvitnutú lúku.... Nuž začali teda doktor, notár a ešte aj zverolekár pravidelne každý deň cvičiť. Išli a kúpali sa, vo vode aj vzduchu, pridali k tomu všetkému ešte aj gymnastiku. Šantili sa, ale len tak, ako pán doktor kázal. A po čase naozaj, začalo sa obidvom pánom lepšiť zdravie. Raz keď tam takto cvičili, uvidel ich Janko, ktorý obďaleč kosil. Išiel hneď za richtárom a po ceste koho stretol, tomu vravel, čo videl... Kým tam prišiel s richtárom, už tam bola kopa ľudí. Richtár im prikázal aby niekto išiel k tým trom bláznom a prikázal im obliecť sa. No nik tam nechcel. Richtár poslal po laná a koč. A keď prišiel koč a laná, tí traja blázni sa začali obliekať aj samy od seba... A vtedy ich ľudia spoznali, že vraj veď to je náš doktor...