referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Vendelín
Streda, 20. októbra 2021
N.V.Gogoľ - Revízor
Dátum pridania: 06.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kartulienka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 467
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 4
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 6m 40s
Pomalé čítanie: 10m 0s
 

Autorom divadelnej hry Revízor je Nikolaj Vasilijevič Gogoľ, ruský prozaik píšuci v období ruského realizmu.

Narodil sa v roku 1809 vo vzdelanej ukrajinskej rodine. Pracoval ako úradník, no jeho snom bolo stať sa hercom.
Všetko, čo Gogoľ napísal po roku krízy 1833, keď ho už neuspokojuje ani vlastná tvorba, ani prednášanie na univerzite, ani postavenie v spoločnosti, upozorňuje na dvojtvárnosť a protikladnosť ľudskej povahy a celej prírody.
Zachytáva rozkol medzi snom a skutočnosťou a usiluje sa ich znova ideálne spojiť. Možné spojenie vidí len v umení. A táto predstava zmení aj jeho úmysel urobiť kariéru v štátnej službe. Napokon usúdi, že najužitočnejší môže byť ako spisovateľ. Chce byť autor súčasný a humoristický.

V týchto miestach korení myšlienka Revízora. Komédie, v ktorej bezvýznamného človeka pokladajú za dôležitú osobu.
Hlavnými postavami v tejto divadelnej hre sú mestský hajtman Anton Antonovič Mezulin-Vichurovskij a Ivan Alexandrovič Chlestakov.
Anton Antonovič je človek, ktorý už v úrade zostarol a svojím spôsobom ho veľmi dobre pozná. Aj keď berie úplatky, vystupuje veľmi solídne. Každé jeho slovo má svoju váhu. Rysy tváre má drsné a tuhé ako každý, kto začínal neľahkú kariéru od začiatku. Prechod od strachu k radosti, od poníženosti k nadutosti je u neho veľmi rýchly, ako tomu býva u ľudí s hrubo vyvinutými duševnými dispozíciami.
Jeho presným opakom je Ivan Alexandrovič, 23-ročný mládenec, slabý, chudý, trochu pribrzdený, jeden z ľudí, ktorých ľudovo nazývame vrtáci. Hovorí i jedná bez rozmyslenia. Nie je schopný sa trvalejšie sústrediť na akúkoľvek myšlienku. Jeho reč je útržkovitá a slová z neho vypadávajú úplne nečakane. Jeho povaha sa veľmi podobá deju tejto komédie.

Dej:
Mestský hajtman Anton Antonovič Mezulin-Vichurovskij obdržal list od Andreja Ivanoviča Čmichova, že do ich mestečka príde inkognito revízor z Petrohradu. Anton Antonovič radí svojim priateľom, ako napraviť chyby, ktoré sú pre nich celkom normálne veci.
Artemijovi Filipovičovi Brusinkovi, nemocničnému radcovi, prikazuje, aby nočné čepce boli čisté a pacienti aby nevyzerali ako práve vytiahnutý z komína.
Kristián Ivanovič Krágler, okresný lekár, musí nad postele pacientov napísať akúkoľvek chorobu, kedy ju dostal a zredukovať počet lôžok na izbách.
Sudca Ámoš Fjodorovič Práskin-Tláskin musí z predsiene odstrániť husi, ktoré dozorcovia začali chovať. Ďalej sa odstránia sušiace sa handry a korbáč na psy.
Školský inšpektor Luko Lukič Zauchov má za úlohu pozrieť sa
na učiteľov a ich „zvláštne“ metódy.
Výstup končí ohováraním a strachom z revízora.

Anton Antonovič pri rozhovore s Ivanom Kuzmičom Špekinom, miestnym poštárom, má podozrenie z toho, či nebol niekým udaný. Preto prosí Ivana Kuzmiča o pomoc: otvárať a čítať listy. Poštár súhlasí a vyhlási, že poštu číta aj tak.
Peter Ivanovič Dobšinskij a Peter Ivanovič Bobšinskij začuli, že už druhý týždeň v krčme býva istý petrohradský úradník Ivan Alexandrovič Chlestakov. Obaja majú podozrenie, že on je ten revízor, ktorý má prísť do ich mestečka.
Anton Antonovič sa sám ponúkne, že pôjde za ním. No prv, než sa vydá do krčmy, prikáže, aby všetky ulice, ktoré ústia ku krčme, boli vyzametané a čisté.
V izbe sa u Chlestakova prejaví jeho povaha. Rád sa nechá obslúžiť a je svojím spôsobom rozmaznaný.
Krčmár zavolá hajtmana a posťažuje sa na Chlestakova, že nič neplatí. Anton Antonovič ale teraz stojí pred jeho dverami.
Po rozhovore Chlestakova s Antonom Antonovičom sa mestský hajtman rozhodne pozvať petrohradského úradníka k nemu domov. No najprv mu ukáže mestské inštitúcie.
V dome Antona Antonoviča sa Chlestakov vyťahuje svojimi „veľkými“ filozofickými úvahami, aký je známy, múdry, skromný a v Petrohrade veľmi vážený človek. Muži ho obdivujú a ženy milujú.
No sudca, nemocničný radca, miestny poštár, školský inšpektor a dvaja zemania kujú plány ako podplatiť vzácnu návštevu.
Ámoš Fjodorovič teda predstúpil ako prvý pred svoju obeť. Spočiatku to šlo dole vodou, no potom sa Chlestakov sám obrátil na peniaze, ktoré sudca držal vo svojej ruke.
Chlestakov žiada peniaze aj od miestneho poštára, školského inšpektora, nemocničného radcu, ktorý poohováral všetkých okrem seba, a od mešťanov Dobčinského a Bobčinského.
Po ich odchode sám uvažuje, čo všetkým zavesil na nos, keď si myslia, že je nejaký vládny činiteľ. A začne si počítať vyprosené peniaze.

Osip prehovára svojho pána, aby odišli, no prerušia ich kupci. Tí nadávajú na hajtmana a prosia Chlestakova, aby ho poslal na Sibír. Za to mu ponúkajú víno, cukor, ale „Úplatky neberiem!“ vyhlási. Aspoň nie víno a cukor, ale peniaze. Kupci dajú peniaze a spokojní odchádzajú.
Na hajtmana sa prišli sťažovať aj iní obyvatelia mestečka. V tom však príde hajtmanova dcéra, ktorú chce Chlestakov zviesť, keď v tom príde Anna Andrejevna, matka. Tú po odchode Márie Chlesakov žiada o ruku. No aj tu bol vyrušený, tentoraz Máriou.
Chlestakov v pomykove radšej zvolí Máriu a tej aj pred jej matkou prejaví lásku.
Anton Antonovič prišiel za Chlestakovom do jeho izby, aby vyvrátil, čo na neho povedali kupci, no prekvapí ho scéna pred ním. Chlestakov žiada Antona Antonoviča o požehnanie, ten mu ho po dlhej chvíli aj udelí.
Neskôr Chlestakov s Osipom odchádzajú, zajtra ich všetci budú čakať.

Po odchode vzácneho hosťa prídu kupci, ktorí sa sťažovali. Anton Antonovič im pôsobivým monológom povedal pravdu o ich klamstvách a tým im prečistil žalúdky. No jediné, čo za to chce, bola gratulácia jeho dcére a Chlestakovovi.
Do hajtmanovho domu príde takmer celé mesto s jediným úmyslom, zagratulovať snúbenici a jej rodičom. A tak Anton Antonovič, Anna Andrejevna a Mária Antonovna vyrozprávali celý príbeh žiadosti o ruku.
Poštár príde do domu hajtmana, kde je oslava v plnom prúde a hovorí: „On žiadny revízor nie je!“ Nikto mu to neverí.„Prečítal som si jeho list,“ presviedča poštár návštevníkov a nahlas číta.
Prítomní sa dozvedajú, ako chcel všetkých využiť a každého poohováral. Začala sa zúrivá debata, ako mu mohli naletieť, ako ich oklamal a za koho ho mali.
„To Dobčinskij a Bobčinskij...“ ozýva sa miestnosťou. Vtedy príde policajt ako posledný a ohlási: „Vládny úradník, ktorý prišiel so zvláštnym splnomocnením, vás žiada, aby ste sa k nemu okamžite dostavili.“
Nastáva hrobové ticho a každý akoby skamenel.
Opona padá...

V tejto divadelnej hre je veľa komických hlášok a rozhovorov. Jedným z nich je aj rozhovor Ivana Alexandroviča Chlestakova s nemocničným radcom Artemijom Filipovičom Brusinkom, keď sa Artemij Filipovič chystá Chlestakova podplatiť, no taktiku rozhovoru preberie práve Ivan Alexandrovič.
„Môžem povedať, že sa nijako nešetrím a horlivo vykonávam svoj úrad. Napríklad ten tunajší poštár nerobí vôbec nič – celá agenda je zanedbaná, zásielky dochádzajú neskoro. Sudca len si chodí na zajace, v úradných miestnostiach chová psy, a tie mravy, aby som pravdu povedal – čo je samozrejme pre blaho vlasti som povinný učiniť, aj keď je to môj príbuzný a priateľ...“ To je len časť toho, čo Artemij Filipovič povedal na svojich priateľov.
Ďalej je to Chlestakovove priame pýtanie si peňazí od Petrov Ivanovičov:
„Peniaze nemáte? Tisíc rubľov?“ „Takú sumu nemáme, len nejakých 75 rubľov...“
Nakoniec sú to pochybnosti Ivana Alexandroviča:
„Tu je ale veľa hodnostárov. Mne sa ale zdá, že ma tu majú za nejakého vládneho činiteľa. Určite som im včera kadečo zavesil na nos. To je ale spolok hlupákov.“

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.