referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Koloman
Nedeľa, 13. októbra 2019
Rudolf Dilong - Honolulu, pieseň labute
Dátum pridania: 06.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jajkafr
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 833
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 7.5
Priemerná známka: 2.98 Rýchle čítanie: 12m 30s
Pomalé čítanie: 18m 45s
 

Dovoľte, aby som Vám predstavila zbierku básní Honolulu, pieseň labute, ktorú napísal najplodnejší moderný slovenský básnik Rudolf Dilong.

Zbierka básní Honolulu, pieseň labute je „jedna z najlepších zbierok básnika katolíckej moderny, v ktorej sa autor vyrovnáva s podnetmi moderných básnických prúdov, najmä nadrealizmu a poetizmu. Naďalej však ostáva básnikom ľahkého verša, v ktorom nadobúda prevahu poetistická hra s obrazotvornosťou a efektná metafora.“

Kniha má 96 strán. Je rozdelená na 5 častí s názvami: Spomienky, Za múrom kláštora, Hovoríme s matkou, Belasá lúka, Štyri sonety.

Kapitola s názvom Sonety obsahuje tieto básne: Vám, Prvý sneh, Po jari, Kvet pri ceste, Lodičky a lode, Mŕtvej matke, Druhá matka, Novinky, V aleji, Spomienka potme, Noc nad ránom, Žobrák, Na vlaku
Kapitola Za múrom kláštora je rozdelená na šesť básni, ktoré sú označené rímskymi číslicami od I. – VI.
Tiež aj kapitola s názvom Hovoríme s matkou je rozdelená do 5 básní označených rímskymi číslicami od I. – V.
Belasá lúka pozostáva z týchto básní: Pastieri, Hora, Vinárka, Konvalia, Roľa, Zem pod nebom, Nostalgia
Posledná kapitola má názov Štyri sonety a pozostáva z týchto básní: Povrazolezec, Čo krášli roľu, Trpieť, Trubadúr, Večerná modlitba, Chalúpka rodná, Slovenskej mládeži, Matka, Pred ružou

Tvorba Rudolfa Dilonga

Zostavovateľ Dilongovej bibliografie Jozef Rydlo uvádza 111 Dilongových knižných titulov, ale to nie je definitívny počet.
Dilongova literárna tvorba „slovenského obdobia“ prešla interesantným vývojovým oblúkom. Od „sedliackej“ poézie z prvých básnických zbierok, cez lyriku tzv. Katolíckej moderny až po avantgardný surrealistický experiment.
Inicioval založenie viacerých almanachov, časopisov, aktívne napomáhal mladým začínajúcim autorom, vstupoval do početných polemík.
Vydal množstvo básnických zbierok, štyri divadelné hry, vydal lyrickú prózu Zakliata mladosť a román Človek s láskou.
Rudolf Dilong vstúpil do slovenskej poézie v roku 1931 zbierkou Budúci ľudia. Jeho ďalšie zbierky vyšli pod názvami: Slávne na holiach, Dýchajte, lazy, Hviezdy a smútky, Helena nosí ľaliu, Mladý svadobník, Mesto s ružou, Konvália, Nevolaj, nevolaj, Hanička, Otčina zohrievaj ma.
Napísal dve drámy: Valin, Padajúce svetlo.
Svoj život kňaza, básnika i emigranta hodnotí v memoároch Stretával som ľudí a svet.
Bol redaktorom časopisu Prameň.
V roku 1933 zostavil a vydal zborník Antalógia mladej slovenskej poézie.
Za vojny vydal viaceré básnické knihy: Slováci, stojte na chotári, Gardisti na stráž! Vojna, Oslava rodu, Moja krv, Zakliata mladosť, Plač a iné.

Životopis Rudolfa Dilonga

„Svetlo tohto sveta uzreli Dilongove oči 1. augusta 1905 v Trstenej. Veľmi skoro stratil matku a vedno s ňou odišli do nenávratna i bezstarostné chvíle detských liet. Ako 15-ročného posiela otec Rudolfa k františkánom do Trnavy. Po noviciáte prechádza kláštormi v Kremnici, Hlohovci, Malackách a v Žiline. V posledne menovanom meste svoje teologické štúdiá ukončil.“ (Dilong R.: Ja, Rudolf Dilong, trubadúr. Martin 1992, s. 7)
„Popri veľkom množstve vydaných básnických zbierok, štyroch divadelných hrách, ako aj lyrickej próze Zakliata mladosť a románu Človek s láskou, venoval Dilong osobitú pozornosť organizovaniu slovenského literárneho pohybu. Inicioval založenie viacerých almanachov, časopisov, aktívne napomáhal mladým začínajúcim autorom, vstupoval do početných polemík. Jeho tvorivý potenciál neutíchol ani v zložitých vojnových rokoch, počas ktorých istý čas pôsobil ako dôstojník duchovnej služby na východnom fronte. Z tohto obdobia jeho literárnej činnosti pochádza tiež vyznanie, ktoré s istou dávkou zjednodušenia môžeme charakterizovať ako Dilongovo krédo vo vzťahu k milovanej poézii; „Pri písaní svojho diela stojím bezradne a pýtam sa seba: nie je toto to, čo som nechcel napísať? Nemám nič, len srdce mám, ktoré chcelo mať svoju poéziu a mám v srdci jeden nepokoj, ten som napísal... Nesmrteľnej básni neverím, vy tvrdíte opak, ó, rúhate sa! Nesmrteľná báseň by bola tá, ktorú by mohol iba Boh kanonizovať. Boj je krása a najvyššia poézia.“
Citlivé básnikovo srdce vycítilo. Že v povojnovej slovenskej realite nebude môcť tĺcť slobodne. V júli 1945 opustil Rudolf Dilong rodnú vlasť. Zobral na seba údel človeka so žobráckou palicou a odišiel v ústrety trpkému chlebíku exulanta.
Od prvých chvíľ svojho pobytu v emigrácii sa aktívne zapojil do boja za obnovenie Slovenskej republiky. Stál pri zrode antikomunistickej vysielačky Barcelona, bol popredným
funkcionárom Slovenského oslobodzovacieho výboru a predovšetkým, neúnavne písal. Po krátkodobých pôsobeniach v Rakúsku a v Taliansku zakotvil v roku 1947 v Argentíne. Pôsobil vo františkánskom kláštore v Buenos Aires ako duchovný slovenských emigrantov (1947-1959) a v kláštore poľských františkánov Pablo P. Odesta (do r. 1965). Od roku 1965 účinkoval vo františkánskom kláštore sv. Rodiny v Pittsburghu.
Je to až neuveriteľné, čo všetko, a v akom rozsahu vydal Dilong v ťažkých existenčných podmienkach doživotného vyhnanca.“ (Tamtiež, s.8)
„Po vojne keď opustil vlasť a odišiel do cudziny, vydal toľko básnických zbierok aj próz, aforizmov a epigramov, niekoľko románov, meditácií a úvah, že sa stal najplodnejším slovenským básnikom v tomto storočí.“ (Dilong R.: Honolulu, pieseň labute. Bratislava 1998, s. 89)
Osud neumožnil Dilongovi ani splnenie jeho sna – byť pochovaný na Slovensku. „Zomrel v Pittsburghu 7. apríla 1986 vo veku 81 rokov. Pochovali ho vo Valparaise, na františkánskom cintoríne, vedľa básnika Miloša K. Mlynaroviča, s hrudkou zeme z rodnej vlasti, ako sa to robilo na pohreboch slovenských exulantov. (Tamtiež, s. 91)
Rudolf Dilong „dostal aj viaceré vyznamenania: „Múzu Tatier“ od Slovenského kultúrneho strediska v New Yorku, zlatú medailu „Bene merenti“ za literárnu tvorbu od Slovenského ústavu v Clevelande, „Zlatý cyrilometodský dukát s reťazou“ od Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov vo Švajčiarsku a „Záslužný diplom“ od Svetového kongresu Slovákov.“ (Tamtiež, s. 92)

SPOMIENKY

Po jari
Táto lyrická báseň pozostáva zo 4 strof. Každá strofa je zložená z 2 veršov.
Básnik v tejto básni rozpráva o tom, ako rýchlo beží čas a niektorí ľudia si nestihnú užiť mladosť "Za hory rok za rokom beží,
niekomu mladosť v hrobe leží.“ (Dilong R., Honolulu, pieseň labute, s. 14)
Vraví aj o tom, že človek volá svoj život jarou dokým neskončí „...lež človek volá jarou život svoj, kým neustane.“(Tamtiež, s. 14)
V tejto básni autor použil:
Personifikáciu:„máj nezastavil...“
„...rok za rokom beží“
„...mladosť v hrobe leží“
„Jar pieseň posiela...“
„...zmena stane,“ (Tamtiež, s. 14)
Rečnícku otázku:„Od koho pýtať pozdrav z domu?“ (Tamtiež, s. 14)
Metaforu:„máj nezastavil sivých koní.“ (Tamtiež, s. 14)
Epiteton:„tak sa tvoja zmena stane“
„lež človek volá jarou život svoj“ (Tamtiež, s. 14)

Mŕtvej matke
Básnik v tejto lyrickej básni, ktorá pozostáva z 5 strof , prirovnáva svoju mŕtvu matku k hviezdam na nočnej oblohe:
„aké sú hviezdy preúbohé
a ty si poslednou a prvou,
čo vyšla na oblohe“ (Tamtiež, s. 17)
opisuje svoj smútok:
„Teraz je noc a ja ti píšem,
ako mi srdce kvapká krvou,
aké sú hviezdy preúbohé...“ (Tamtiež, s. 17)
„Tma ťažká padá mi do rany,“ (Tamtiež, s. 17)
Píše o svojej matke, ktorá mu umrela a chce, aby sa vrátila späť zo záhrobia. Vraví, že matka mu bola všetkým a jej smrťou o to všetko prišiel:
„Volám ťa, matko, z hrobu von,
kde si mi lásku dala!
Stratil som všetko, keď si kolembala
pohrebný zvon.“ (Tamtiež, s. 17)
„príď navštíviť ma zo záhrobia...“ (Tamtiež, s. 17)

V tejto básni básnik použil:
Personifikáciu:„ako mi srdce kvapká krvou“
„aké sú hviezdy preúbohé“
„...noc tu čierna stála a počula nás...“
„Tma ťažká padá...“
„hviezdy sa opäť schovali“
„Mesiac je vyčerpaný,“
„vietor je pomalý,“ (Tamtiež, s. 17)
„Prírodou blúdi biely dym“ (Tamtiež, s. 18)
Rečnícke otázky:„...načo som tu živý?“ (Tamtiež, s. 17)
„Koľko je hodín, kto mi to povie?“
„Prírodou blúdi biely dym, bez sna a bez vidín ustávajú mi ubolené oči, len čiernych vtákov cítim, kto vie, prečo si posadali na úbočí?“ (Tamtiež, s. 18)
Epizeuxu: „...noc, iba noc tu čierna stála...“ (Tamtiež, s. 17)
Anaforu:„a čakám blaženosť
a cesty mi len tvoje kroky zdobia“
„príď navštíviť ma zo záhrobia,
príď, milý hosť.“ (Tamtiež, s. 18)
Apostrofu: „Volám ťa, matko, z hrobu von,...“ (Tamtiež, s. 17)

Rečnícke zvolanie:„Volám ťa, matko, z hrobu von, kde si mi lásku dala!“
„Bože, môj smútok večne trvá, ty, matko prvá, kde si mi lásku dala!“ (Tamtiež, s. 17)
Polysyndeton: „Teraz je noc a ja ti píšem,
ako mi srdce kvapká krvou,
aké sú hviezdy preúbohé
a ty si poslednou a prvou,
čo vyšla na oblohe
a skorej, než si zaplakala
na kraji našich hrobov,
noc, iba noc tu čierna stála
a počula nás plakať oboch.“ (Tamtiež, s. 17)
Prirovnanie: „ako ma srdce bolí, jak malé dieťa“ (Tamtiež, s. 17)

Metafora: „aké sú hviezdy preúbohé“
„iba noc tu čierna stála“
„tma ťažká padá mi do rany“
„keď si kolembala pohrebný zvon“ (Tamtiež, s. 17)
„prírodou blúdi biely dym“
„ustávajú mi ubolené oči“
„len čiernych vtákov cítim“ (Tamtiež, s. 18)
Epiteton: „na kraji našich hrobov“
„môj smútok večne trvá“
„matko prvá“ (Tamtiež, s. 17)
„jak malé dieťa“
„cesty mi len tvoje kroky zdobia“ (Tamtiež, s. 18)

Druhá matka
Táto lyrická báseň, ktorá pozostáva zo 6 strof, opisuje autora ako sirotu. Autor vraví ako ťažko sa mu žije bez matky „Komu sa pritúliť? Kam ísť a kade zahnúť?“ (Tamtiež, s.19)
Macochy prirovnáva k matkám detí ničích, hovorí o nich, že vedia ako sa nežije a nezomiera. O sirotách vraví:
„sme ako rozletených húsat roje,
padnutá jabloň v kvete
a mesiac nad ňou nezašiel,
sme ako bolesť v lone matky včera,
stratené deti bez jasieľ.“ (Tamtiež, s. 18)
V básni píše ako mu chýba matka, ako na ňu s bolesťou spomína a pýta sa jej:
„mamušenko, vliata do mňa ústami,
mamuško čierna, koho si mi dala?“ (Tamtiež, s. 20)

Autor v tejto básni použil:
Rečnícke otázky: „ Komu sa pritúliť?“
„Kam ísť a kade zahnúť?“
„Ty, matko, kde je tvoja viera?
koho som stratil?
a koho nenašiel?“
„Živote, vzkriesenie si? hrob si?“ (Tamtiež, s. 19)
„Keď večer skladá bozky na polia, večery hrozne zabolia, vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu, na horu hory dýchnu a ešte viacej tvoje rty
ma chlácholia, mamušenko, vliata do mňa ústami, mamuško čierna, koho si mi dala?“ (Tamtiež, s. 20)
Personifikáciu: „...život vedie ma...“
„západy slnka tam sú a vždy stoja...“
„kopce rastú...“ (Tamtiež, s. 19)
„večer skladá bozky“
„vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu“
„hory dýchnu“
„Života láska ušla mi...“ (Tamtiež, s. 20)

Anaforu:„Včera som vody nemal na chleba,
včera som strašne volal na teba“
Epizeuxu: „kopce rastú, rastú tie kopce naše.“
„tak malá, taká malá“ (Tamtiež, s. 20)
Gradáciu: „oblaku, obláčku“ (Tamtiež, s. 19)
„mamuško, mamušenko, matko“ (Tamtiež, s. 20)
Apostrofu: „matko“
„mati“ (Tamtiež, s. 19)
„mamuško, mamušenko, matko“
„mamuško čierna“ (Tamtiež, s. 20)
Lilotes: „viete, ako sa nežije a nezomiera“ (Tamtiež, s. 19)
Rečnícke zvolanie:„mamuško, mamušenko, matko!“ (Tamtiež, s. 20)
Prirovnanie: „sme ako rozletených húsat roje,
padnutá jabloň v kvete
a mesiac nad ňou nezašiel“
„sme ako bolesť v lone matky včera,
stratené deti bez jasieľ.“ (Tamtiež, s. 19)

Metafora: „...a vám sa vyhnem, šedivé dni...“
Perifrázu: „vy, matky detí ničích“
„sme ako rozletených húsat roje,
padnutá jabloň v kvete
a mesiac nad ňou nezašiel,
sme ako bolesť v lone matky včera,
stratené deti bez jasieľ.“ (Tamtiež, s. 19)
Metaforu:„vám sa vyhnem šedivé dni“
„sirota zľaknutá“
„vy, matky detí ničích“
„sme ako rozletených húsat roje, padnutá jabloň v kvete“
„stratené deti bez jasieľ“
„môj život vedie ma po kopci“
„i hĺbky zeme s toho pijú zdroja“
„západy slnka tam sú a vždy stoja“
„tieň ľudský dlhý je“ (Tamtiež, s. 19)
„tie kopce naše, Kalvária temná“
„tvoje rty ma chlácholia“
„mamuško čierna“ (Tamtiež, s. 20)
Epiteton:„moje prahy, kúty“
„pole je široké a svet je rozvinutý“
„obláčku môj“
„včera som hľadal v kraji miesto svoje“ (Tamtiež, s. 19)
„s bolesťou veľkopiatkov“ (Tamtiež, s. 20)

ZA MÚROM KLÁŠTORA
Táto kapitola pozostáva zo 6 básni označených rímskymi číslicami I – VI Sú to lyrické básne, ktoré na seba nadväzujú.

I
V tejto lyrickej básni vraví, že sa rozhodol vstúpiť do kláštora „Dal som sa cestou k Božej sláve“ (Tamtiež, s. 33) lúči sa so všetkým „zbohom, môj svete, zbohom, milý bratu“ (Tamtiež, s. 33) a dáva si otázku:„ty, srdce moje, čo si chcelo tu a vy –
vy oči moje z mora?“ (Tamtiež, s. 33)

II
V druhej časti opisuje svoje pocity opisuje svoju izbu:
„V noviciáte izbu podobnú mám väzeniu:
kľakátko, kríž, stôl, posteľ“ (Tamtiež, s. 34)
Rozpráva sa s Bohom a pýta sa ho :
„Bože môj, ktorý si ma vykúpil,
čo bude so mnou?“ (Tamtiež, s. 34)
Ďalej prirovnáva Ježiša Krista k väzniteľovi a pýta ho, aby otvoril oblok.
V tejto básni autor použil tieto básnické prostriedky:
Rečnícku otázku: „Bože môj, ktorý si ma vykúpil čo bude so mnou? Hallo?“ (Tamtiež, s. 34)
Rečnícke zvolanie: „Ježišu Kriste, väzniteľu, otvor ten oblok, smutno mi!“ (Tamtiež, s. 34)
Apostrofu: „Bože môj“
„Ježišu Kriste“ (Tamtiež, s. 34)
Anaforu:„Len kúsok vzduchu v túto celu,
len kúsok vzduchu, čo mi oblok ulomí,
len trochu vánku môjmu čelu“ (Tamtiež, s. 34)
Epiforu:„tak málo potrebné je k spaseniu,
ach, málo potrebné je k spaseniu“ (Tamtiež, s. 34)
Personifikáciu: „čo mi oblok ulomí“ (Tamtiež, s. 34)
Epiteton:„Bože môj“
„trochu vánku môjmu čelu“ (Tamtiež, s. 34)

III
V tejto časti opisuje to ako sa zmieril s múrmi kláštora, a že už mu viac nie je smutno
„Už neplače viac duša moja,
i smútok môj si, Bože, vzal,
všetko si, Pane, do hrobu vzal,
hľa, v tieto múry mňa si pochoval.“ (Tamtiež, s. 35)
Táto krátka lyrická báseň obsahuje:
Rečnícku otázku: „Ktoré nám hviezdy budú svietiť? slnko ktoré?“ (Tamtiež, s.35)
Personifikáciu: „Už nové svetadiely vzbĺkli, maják planie.“
„obežnice stoja a čajky s kotvou ženú“
„Už neplače viac duša moja“ (Tamtiež, s. 35)
Apostrofu: „Bože“
„Pane“ (Tamtiež, s. 35)
Metafora: „nové svetadiely vzbĺkli“
„zvesť pre život nový“
„k brehom modravých skál“
„neplače viac duša moja“
„v tieto múry mňa si pochoval“ (Tamtiež, s. 35)
Epiteton:„tajomné raz zvolanie“
„tam boli bratia Ježišovi“ (Tamtiež, s. 35)

IV
V tejto krátkej lyrickej básni opisuje rána a večeri v kláštore.

V
V tejto básni vraví, že v kláštore je pravým mníchom a že odoláva všetkým pokušeniam a bolesti: „Vojde sem jedna bolesť, vzdať sa treba,
popolom dýcha márnosť voňavého chleba.“ (Tamtiež, s. 37)

VI
V poslednej lyrickej básni tejto kapitoly opisuje ako ho majú pochovať keď umrie
„Keď umriem v tráve v tieni moruše,
do rúk mi dajte tmavý z dreva kríž,
pod hlavou nebudem mať vankúše.
Blíž k Tebe, Bože môj, len k Tebe blíž!“ (Tamtiež, s. 38)

 
Zdroje: Dilong R.: Honolulu, pieseň labute. Bratislava, Vydavateľstvo spolku Slovenských spisovateľov spol. s r. o. 1998, Obert V. a kol.: Literatúra pre 3. ročník gymnázií a stredných škôl. Bratislava, Litera 1995, Dilong R.: Ja, Rudolf Dilong, trubadúr. Martin, 1992
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.